„Jess?“ spýtal sa opatrne.
A je to tu. Čas otázok a odpovedí. To večné ľudské otravné Jess. Vždy to začína mojim menom, potom nastane záplava otázok.
„Hm?“ zamrmlala som a snažila som sa nepozerať na neho. [sociallocker]

„Nechcem to načínať, no prečo máš strach z áut.“
Áno, presne som vedela, že sa to spýta.
„Moja mama zomrela pri autohavárii a odvtedy je to moja malá klaustrofóbia. Dokážem v ňom sedieť, no to, čo sa odohráva v mojom vnútri… je to strach.“
„Tvoja mama zomrela?“ spýtal sa udivene.
„Pred desiatimi rokmi,“ povedala som. Jeho udivený výraz sa po chvíli zmenil na naprosto nechápavý.
„Prepáč, že som sa pýtal,“ povedal a uhol pohľadom.
Potom nastalo ticho. Nevedela som, čo mám povedať a nevedel to ani on. Nechápala som, čo sa stalo, no prišiel mi, akoby nad niečim rozmýšľal.
„Teraz ja,“ dostala som zo seba po chvíli.
„Kto vlastne si?“
Jake sa na mňa pozrel a naširoko sa usmial.
„Som Jake Smith.“ povedal a povytiahol obočie.
„Ale ja som…“
„Viem, že to si počuť nechcela, no vyčerpala si svoju otázku,“ zasmial sa.
Prevrátila som očami a štuchla som ho do ramena.
„Kde pracuje tvoj otec?“ spýtal sa.
„Úprimne?“ zvraštila som čelo.
„Nemám poňatia.“
„Nevieš, kde pracuje tvoj vlastný otec?“ pozrel udivene.
„Svoju otázku si vyčerpal,“ použila som jeho vetu.
„Odkiaľ máš tú zbraň?“
„Z obchodu.“
„Och Smith, vážne?“ spýtala som sa a vyhodila som ruky do vzduchu.
„Vieš Jess,“ pozrel sa na mňa a postavil sa z postele.
„Nie som hlúpy. A ty, ako chytré dievča by si mala vedieť, že zo mňa nič nedostaneš.“
Idiot!
„Si idiot Smith! Vieš o tom?“
„Beriem to ako kompliment,“ žmurkol na mňa, odišiel a znovu ma zamkol.
Tácku som položila na zem a ľahla som si na posteľ. Toho chlapca poznám sotva dva dni a mám chuť ho zabiť!

Zobudila som sa na strašný rachot zdola. Poobzerala som sa okolo seba a zistila som,  že všetko, čo sa včera stalo nebol len sen. Postavila som sa z postele a vyzliekla som sa z Jakeových vecí. Obliekla som si tričko a rifle zo včera a v jeho skrini som vyhrabala čiernu mikinu na zips. Pozrela som sa na mobil, ktorý ležal na posteli. Bolo 7:46. Zamierila som do kúpeľne a umyla som sa. Vlasy som si prehrabala rukami, schmatla som tašku a pomaly som otvárala dvere.
Boli odomknuté. Je čas vypariť sa.
Opatrne som ich zavrela a ešte opatrnejšie som kráčala ku schodom. Stúpila som na prvý schod. Bez vŕzgania. Druhý schod taktiež.

„Zase sa pletieš do toho, po čom ťa nič!“ začula som z kuchyne.
„Ja?“
„Áno ty Smith! Čo tu robí Johnova dcéra? Uniesol si ju alebo čo?“ kričal po ňom niekto.
Vytušila som, že to bol George.
„Išiel po nej Will, vieš? Mal som ich nechať, aby ju zabili?“
Srdce som mala až v krku a zrýchlil sa mi tep. Prosím?
„John ju kŕmi len klamstvami! Ona nevie o ničom! Nevie, čo sa deje a nevie o jej otcovi!“ kričal Jake.
O čom to vraví?
„Znovu spadneš do tých problémov, Smith! A znovu to bude kvôli dievčaťu. Will po tebe pôjde a ty to vieš.“

Vrátila som sa naspäť ku dverám, pootvorila som ich a tresla som nimi. Hlučno som kráčala po schodoch smerom dole. Otočila som sa ich smerom a obaja na mňa pozerali.Všimla som si na dlážke rozbitú sklenenú vázu. Venovala som im pohľad a rozutekala som sa k vchodovým dverám. Otvorila som ich a rýchlo som vybehla von. O čom sa to bavili? Aké klamstvá? Prečo po ňom pôjde ten chlap zo včera?

„Kam ideš?“ kričal za mnou Jake a po chvíli ma dobehol. Otočila som sa na neho a prebodávala som ho pohľadom.
„Chcela by som ísť do školy, alebo nemôžem?“ odsekla som hnusne.
„Čo predo mnou skrývaš, Jake? Nie som hluchá a nie som ani slepá! Vidím a počujem, čo sa deje! Len nechápem, o čo tu ide! A ty mi to aj tak nepovieš, tak ma prosím nezdržuj!“ kričala som po ňom a otočila som sa na odchod. Prudko ma schmatol za lakeť a pritiahol si ma ku sebe.
„Tak počúvaj,“ zašepkal mi na tvári, až mi prešiel mráz po chrbte.
„Po mne kričať nebudeš zlatko! Čím viac otázok, tým viac problémov! Takže sa na nič nepýtaj a nasadni do auta.“
„Nesadnem do tvojho auta!“ zakričala som.
„Fajn!“ povedal chladne a ťahal ma za sebou.
Snažila som sa dostať z jeho zovretia, no bol silnejší.
„Kam ma to vedieš?“ spýtala som sa, keď otvoril garáž. Konečne ma pustil a ja som si pošúchala boľavý lakeť.
„Tu máš,“ povedal a podal mi prilbu.
„Čo to má znamenať?“ spýtala som sa podráždene.
„Nasaď si ju,“ povedal a sadol si na motorku.
„Čo?“ stále som nechápala.
„Sadaj!“ zakričal. Rýchlo som si nasadila prilbu a sadla som si za neho.
A teraz čo? Kde sa mám držať?
„Chyť sa ma,“ povedal a naštartoval.

Automaticky som si ruky obmotala okolo jeho tela a cítila som, ako sa mu pri mojom dotyku napli svaly. Posledný krát  sa na mňa pozrel a vyrazili sme. Motorku odstavil pred školou a ja som zliezla. Nikdy som na tom nejazdila a musím uznať, že to bola moja najlepšia jazda v živote.

„Neponáhľaš za do školy? Aby ľudia náhodou nemali reči,“ odsekol.
„Och Jake, naozaj? Čo máš za problém? Jednu minútu si normálny a druhú ma ideš pohľadom zabiť.“
„Ja mám problém? Ja mám problém?“ začal kričať.
„Asi si ma ešte nevidela naštvaného, zlatko!“
„Napodobne, zlatko,“ výsmešne som sa uškrnula.
„A vieš čo? Prečo ťa vlastne zahŕňam otázkami, keď sa stačí spýtať môjho ocka,“ povytiahla som obočie.
„To neurobíš,“ povedal chladne a pristúpil ku mne bližšie.
„Stavíme sa, Smith?“

Foto: Twitter [/sociallocker]

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here