Taxi zastavil pár metrov od miesta, kde sme pred niekoľkými minútami stáli, presne ako som žiadala. Vystúpila som a bez váhania som utekala za slabým svetlom, ktoré som videla cez konáre stromu. Srdce mi bilo ako splašené a pred očami sa mi pomaly začalo zahmlievať. Zutekala som dole ešte pár metrov a uvidela som Jakeovo auto, ktoré bolo stále naštartované. Porozhliadla som sa okolo seba a rýchlym krokom som sa priblížila k nemu. Sedel na mieste vodiča, hlavou opretý o volant. 

„Jake?“ Jemne som zaklopala na okienko a následne som otvorila dvere.
Trhol sebou  a jedným okom po mne hodil vražedný pohľad. Mal ho červené a zaslzené.
„Čo tu chceš?“ nechutne zavrčal a päsťami udrel do volantu.
Jeho hánky boli celé od krvi a vyzeralo to tak, že za dobu, čo som bola preč, si na niečom vybíjal svoju zlosť.
Nervózne som si zahryzla do pery a jednou rukou som sa oprela o dvere auta. Chcela som sa ho dotknúť a opatrne som k nemu dvíhala ruku, no pri prvom dotyku, ktorý som mu venovala sebou trhol a posunul sa na sedadle čo najďalej odo mňa.
„Mrzí ma to,“ vyriekla som zrazu.
Čupla som si a ruky som mu položila na stehno.
„Choď preč!“ odbil ma odporným tónom. Ani sa neunúval nadvihnúť hlavu a pozrieť sa mi do očí. Nedivím sa mu.
Párkrát som zaklipkala očami, aby mi z nich vypadli slzy a bezmocne som si povzdychla. „Mrzí ma to.“ Nenechala som sa len tak zastrašiť a pokračovala som: „Nechcela som, aby to takto dopadlo. Všetko vyzeralo tak dokonalo a nečakala som, že sa stane toto. Jake, prosím, rozprávaj sa so mnou,“ naliehala som.
„A čo chceš počuť?“ vykríkol odporne a konečne sa odhodlal pozrieť sa na mňa.
Potiahol do seba krv, ktorá sa mu valila z nosa a jemne zasyčal od bolesti. Lícne kosti mal fialovo-modré, oči opuchnuté, podliate krvou a slzami a rozťatý kútik pery. Tak dokaličený  ako bol on nemohol byť nijaký človek na svete.
V jednu sekundu som si priala, aby sa ku mne správal ohľaduplnejšie, no v druhú som sa karhala za to, že beztak za to môžem ja.
„Chceš, aby som ti povedal, že všetko bude v poriadku a obaja budeme žiť šťastne až naveky?“ spýtal sa ma ironickým tónom a na znak mojej naivity pokrútil hlavou.
„Choď domov, Jessica. Choď domov, zabudni na mňa a ži spokojným a dokonalým životom, ktorý si zaslúžiš. Od začiatku si vedela, že nie som pre teba ten najlepší a teraz sa to už konečne potvrdilo,“ zakašľal a od bolesti sa chytil za bok.
„O čom to tu rozprávaš?“ spýtala som sa a neveriacky som naňho pozerala. Ako môže niečo takéto povedať?
„O tom, že to musíme ukončiť,“ šepol chrapľavým hlasom a oblizol si krv z pier.
„Č-čo musíme ukončiť?“ znovu som sa ho spýtala a postavila som sa na nohy.
Jake jedným otočením kľúčov vypol motor a  veľmi opatrne vystúpil z auta. Oboma rukami sa chytil za brucho, oprel sa o auto a hlavu zaklonil dozadu.
„Jake, čo musíme ukončiť?“ Naliehala som nervóznym hlasom.
„Nás,“ odpovedal tak, že som ho takmer nepočula.
„My. Musíme sa rozísť. Nadobro. Pretože to bude to najlepšie, čo pre teba v tejto chvíli môžem urobiť,“ vzdychol a odvrátil odo mňa zrak.
„Nechcem o urobiť, Jessica, ale nemôžem nám dať na výber.“
V tú sekundu sa okolo mňa všetko zastavilo. Nastalo také ticho, že som počula vlastný tlkot srdca. Moje tiché vzlykanie sa zrazu zmenilo na zúfalý plač. Nie, nie, nie, toto sa nemôže diať.
„Jak…“ Chcela som namietať, protestovať, vzbúriť sa, no nestihla som dopovedať ani jeho meno a zastavil ma prísnym tónom.
„Nie, Jess,“ pokrútil hlavou. „Pozri…“
„Nie, Jake, teraz sa pozeraj ty!“ zavrčala som prísne a zdvihla som pravý ukazovák. „Rozhodla som sa s tebou odísť, pretože k tebe niečo cítim, jasné? A ak si teraz myslíš, že sa rozhodneš skončiť to so mnou a že to, podľa teba, aj tak bude, tak si na omyle! Utiekla som z otcovho auta na križovatke, keď sme mali červenú a zaplatila som poslednými peniazmi, ktoré som u seba mala hlúpy taxi, aby ma zaviedol sem. Celú cestu som sa klepala od strachu či si v poriadku, pretože mi na tebe záleží, rozumieš? Nemôžem za to, že ty si všetko uľahčuješ tým, že namiesto toho, aby si veci vyriešil mozgom, radšej ich hodíš za hlavu!“ Kričala som, zúrila.
Adrenalín v žilách rapídne stúpal a keby nebol tak dobitý, vrazila by som mu.
„Nemôžem uveriť tomu, že by si to s nami tak rýchlo vzdal! Nemôžem! A vieš čo?“ spýtala som sa ho a zúfalo som sa zasmiala, aj keď som mala slzy v očiach.
„Ja to nevzdám! Budem žiť dokonalý život, verím v to! Ale bude dokonalý s tebou! A preto, ak sa nechceš znovu stretnúť s mojím otcom, okamžite si nastúp do auta!“ zakričala som od zlosti a s nenávisťou som sa mu pozrela do očí.
Moja hruď sa nekontrolovateľne zdvíhala a lomcovali mnou všetky negatívne pocity sveta. Nastalo medzi nami hrobové ticho, až som sa začínala báť.
Odrazu, ani som sa nestihla nadýchnuť,  sa jeho pery pritlačili na tie moje a jeho dlane sa presunuli na moje zaslzené líca. Bozkával ma pomaly, jemne, nežne, akoby som bola niečo vzácne.
„Ak to nevzdáš ty, nevzdám to ani ja,“ zašepkal mi na perách a znovu ma pobozkal.
„Všetko, o čo mi ide je to, aby si bola šťastná. So mnou alebo bezo mňa.“
„Som šťastná,“ uistila som ho.
„S tebou. A nemôžem uveriť tomu, že si to chcel znovu ukončiť! Sakra, Jake môžeš ma aspoň v tejto chvíli podržať a nerobiť svoje unáhlené závery?“
Zľahka som ho udrela do ramena a silno som sa potiahla za vlasy.
„Ja takisto neviem, čo mám robiť a ty mi to vôbec neuľahčuješ! A ešte raz mi budeš hovoriť, čo je pre mňa najlepšie, tak…“ Zasekla som sa.
Vôbec som nevedela, čo mám povedať. No, možno by som mu povedala niečo hnusné, čo by ho aspoň na chvíľu položilo, no stačil mi jediný pohľad na jeho doráňanú tvár a zmĺkla som. Len som nervózne dupla nohou, otvorila som predné dvere na aute a sadla som si na sedadlo. Silno som za sebou zabuchla, aby to vyznelo tak, že som nahnevaná. A bola som. Bola som viac než to. Bola som všetko, len nie v pokoji. Ruky som si naštvane prekrížila na hrudi a ťažko som dýchala. Nechala som Jakea vonku a ja som sa zatiaľ snažila ako-tak upokojiť.
Netrvalo dlho a Jake sa krivkajúc približoval k dverám z druhej strany. Otvoril ich a sadol si vedľa mňa na miesto spolujazdca. Nastalo medzi nami hrobové ticho. Ani jeden sme nič nepovedali. Zrejme nebolo ani čo.
„Prečo si sa vrátila, Jess?“ spýtal sa ma chrapľavým hlasom po pár sekundách ticha.
Poklipkala som očami, aby z nich vyšli posledné slzy a prešla som si rukami po tvári.
Ten chlapec si zo mňa robí srandu, pomyslela som si.
„Prečo asi?“ spýtala som sa ironickým tónom a hlasno som si povzdychla.
„Ako si mohol pomyslieť na to, že by som sa nevrátila? Jake, chápeš význam slov „milujem ťa“? A keď som videla, ako ťa môj otec…no… nemohla som neprísť.“
Pokrútila som hlavou, aby som zahnala niektoré myšlienky, ktoré mi vírili v hlave a sklopila som zrak.
Ruky, ktoré som mala ešte stále prekrížené na hrudníku, mi uvoľnene padli na sedadlo. Jakeova ruka zamierila k tej mojej a naše prsty sa medzi sebou preplietli. Srdce mi mierne poskočilo a moje oči sa zapozerali do tých jeho.
„Milujem ťa,“ zachrapčal a pevne mi stisol ruku.
„Viem,“ nasilu som sa usmiala a dostala som ruku z jeho zovretia. Obe ruky som položila na volant a zahryzla som si do vnútra líca.
„Môj otec sa tu môže každú chvíľu objaviť. Musíme vypadnúť.“
„Musím vypadnúť,“ opravil ma.
„Jake!“ slabo som ho okríkla a zhlboka som sa nadýchla.
„Musíme sa pohnúť, ale ako, keď ty si… keď nemôžeš riadiť? A keby si aj mohol, kam pôjdeme?“ Kládla som mu jednu otázku za druhou v domnienke, že mi aspoň trochu pomôže.
„Zvládnem šoférovať,“ ubezpečil ma, snažiac sa pohnúť bližšie ku mne, aby mi dokázal, že je naozaj schopný riadiť auto. Podľa jeho potláčaných vzdychov a bolesti som túto možnosť okamžite zamietla.
„Nie, nezvládneš,“ pokrútila som hlavou a prebodla som ho prísnym pohľadom, aby vedel, že protestovať by bola v tejto chvíli chyba.
Začala som premýšľať. Možno, ak by som zavolala Candice, prišla by po nás. Ale čo ak dovtedy príde môj otec? A vlastne… z čoho jej zavolám?
„Môžeš mi, prosím, požičať tvoj mobil?“ spýtala som sa opatrne a pozrela som naňho milými očami. Bez slov ho opatrne, aby si nespôsobil bolesť, vytiahol z vrecka džínsov a trasúcou sa rukou mi ho podal.
Neváhala som a vytočila som Candiceino číslo, ktoré bolo skoro na začiatku jeho telefónneho zoznamu. Po pár pípnutiach sa ozval jej hlas: „No?“ Zívla do telefónu a počula som, ako si povzdychla.
„Candice, tu je Jessica,“ odpovedala som jej na jej citoslovce, ktoré mi venovala a pokračovala som: „Niečo sa stalo a ja potrebujem pomoc. Si doma?“
„Jess, vieš, koľko je hodín?“
„Candice, prosím, vypočuj ma,“ povedala som prísnejším tónom.
„Jake je zranený a potrebujem ho niekde ošetriť, jasné? A potrebujem, aby si po nás prišla.“
„Zranený?“ vyhŕkla odrazu.
„P-počkaj, čo?“
„Nemám čas ti to vysvetľovať, len potrebujem, aby si naštartovala auto a prišla po nás,“ oboznámila som ju so situáciou a nervózne som si začala hrýzť do pery.
„Jess, ja teraz nemôžem ísť nikde, pretože som bola na tom rande, ako som ti vravela a dali sme si pár pohárikov, to znamená, že ja a auto teraz neprichádza do úvahy.“
Sakra, nadávala som si sama pre seba.
„Fajn, fajn,“ zamračila som sa a prevrátila som očami.
„Tak, prosím, buď doma. O chvíľu som u teba,“ povedala som a hovor som ukončila. Mobil som položila na sedadlo a zapla som si pás.
„Čo ideš robiť?“ spýtal sa ma Jake a udivene na mňa pozeral.
„Môžeš mi povedať, ako sa štartuje auto?“ spýtala som ho úplne vážne.
„Jess, odpútaj sa a pusti ma za to,“ povedal prísne a krútil hlavou.
„Chceš sa zabiť?“
„Radšej sa zabijem sama, než aby ma mal zabiť môj otec!“ odpovedala som odporne, no pritom zúfalo a pevne som chytila volant.
„Tak povieš mi to?“ vyzvala som ho.
„Vieš, že ak ti to poviem, riskujem tvoj život? Nikdy si za volantom nesedela, Jess. Naozaj sa na to nechceš radšej vybodnúť?“ spýtal sa ma v domnienke, že si to rozmyslím.
„Naviguj ma.“
Nesúhlasne pokrútil hlavou, no ľavou rukou otočil kľúčom v zapaľovaní a auto naštartoval. Keby som vedela, že je to tak jednoduché, zvládla by som to aj sama, pomyslela som si.
„Dole, pod tvojimi nohami sú tri pedále: spojka, brzda a plyn. Sú presne v tom poradí, ako som ti povedal,“ oboznámil ma.
„Polož nohu na prvý pedál a zatlač.“
Pevne som zovrela volant a urobila som presne to, o čo ma požiadal. Pohľadom som pozerala, ako Jake zaradil rýchlosť na páke a čakala som na ďalšie pokyny.
„Pravou nohou začni pomaly pridávať plyn a veľmi opatrne púšťaj ľavú nohu zo spojky. Súčasne.“
Začala som sa plne sústrediť na to, čo mi vravel a snažila som sa robiť to čo najprecíznejšie. Po pár sekundách, pri ktorých som sa poriadne zapotila sa auto pohlo. Naširoko som sa usmiala, aj keď mi bolo do plaču a pomaly som začala ovládať auto.
„Brzdi,“ povedal slabo, keď sme boli skoro pri dome Candice. Stúpila som na stredný pedál a zabrzdila som tak, až nás to švihlo dopredu.
„Sakra, Jess!“ zavrčal od hnevu, no aj od bolesti, pretože nebol pripútaný.
Pozrela som sa naňho zúrivým pohľadom, vytiahla som kľúče a vystúpila z auta. Obišla som ho a otvorila som dvere na Jakeovej strane.
„Jessica, čo sa deje? A ako to, že sedíš za volantom? “
Počula som Candiciin hlas z diaľky a následné klopotanie jej vysokých topánok. Neunúvala som sa ani otočiť alebo niečo povedať a pomohla som Jakeovi vystúpiť. Jeho ruku som si omotala okolo svojho krku a podoprela som ho.
„Preboha, čo sa stalo?“ vyhŕkla Candice, keď zbadala jeho doráňanú tvár a ústa si zakryla rukou.
„Pomôž mi ho dostať do domu!“ rozkázala som jej.
Okamžite podišla k nám, podoprela Jakea na druhej strane a spoločne sme kráčali ku vchodovým dverám.
Po pár metroch som sa unavila a ťažko sa mi dýchalo, pretože Jake nebol jeden z tých najľahších. Keď Candice kopla nohou do dverí, aby sa otvorili, vydýchla som od radosti, že to máme za sebou. Na pár sekúnd sme zastali, aby sme nabrali sily a pokračovali sme v ceste na poschodie. Zdalo sa mi, že schodov je čoraz viac a viac. Celú cestu, až do izby, do ktorej ma navigovala Candice bolo ticho. Jediné, čo som počula boli naše stony z toho, že sme boli vyčerpané.
„Došiel by som aj sám,“ zasyčal nechutne Jake, keď sme ho usadili na posteľ  a odvrátil od nás zrak.
„No, to som si všimla,“ zasmiala sa ironicky Candice a ruky si založila v bok.
„Môžeš mi doniesť lekárničku, prosím?“ spýtala som sa slušne, potlačujúc hnev na Candice za jej sarkazmus a čupla som si k Jakeovi.

Obzrela som sa za Candice, ktorá len prevrátila očami a odišla z izby. Položila som si ruky na Jakeove nohy a pomaly som ich hladila. Vedela som, že ak poviem čokoľvek, odbije ma alebo sa naštve a to som nechcela riskovať. Celú dobu sa pozeral na posteľ či stenu, ignoroval moje dotyky, pohľady. Nechápala som prečo to robí, pretože som mu neurobila nič, čo by ho dokázalo naštvať, no bolo mi z jeho nálady a ignorácie do plaču. Zhlboka som sa nadýchla a už-už som sa chystala niečo povedať, keď vtom vtrhla do izby Candice s lekárničkou a obväzmi v rukách.
„Tu to je,“ povedala a všetko položila vedľa Jakea na posteľ. Na nič sa nepýtala, nevyzvedala ani na mňa netlačila a bola som jej za to vďačná.
Ďakovne som sa na ňu usmiala a postavila som sa na nohy.
„Nemohla by si ísť prosím zaparkovať to auto do garáže? Myslím, že to by som už nezvládla,“ nasilu som sa usmiala a vytiahla som z koženej bundy kľúče.
„Prídem za tebou hneď, ako ho ošetrím,“ oznámila som jej a vtisla som jej do ruky kľúče. Bez slov prikývla a zatvorila za sebou dvere.
Ťažko som vydýchla, zobrala som do ruky lekárničku a sadla si na posteľ vedľa Jakea. Na vatový tampón som naniesla dezinfekčný roztok a čakala na to, kým sa konečne otočí mojím smerom.  Asi po minúte sa konečne otočil a ja som sa mu zapozerala do očí. Nevidela som v nich nič. Žiadne emócie či náznak ľútosti alebo strachu.
„Pravdepodobne to bude trochu bolieť či štípať,“ povedala som s falošným úsmevom a keď nič nevravel, priložila som mu tampón na poranené miesto.
Slabo zasyčal od bolesti, až som sa zľakla či som mu neublížila, no zaťal zuby a ja som opatrne pokračovala kúsok po kúsku.
Keď som sa dlhšiu dobu pozerala na jeho tvár a spomenula si, že celé toto spôsobil môj otec, moje oči sa zaplnili slzami a potichu som sa rozplakala. Pery sa mi triasli a ja som sa modlila, aby som nezačala vzlykať. Musela som párkrát zaklipkať očami, aby som videla a sústredila som sa len na to, aby sa všetky nečistoty na jeho tvári dezinfikovali.
„Hotovo,“ zašepkala som detským hláskom čo naznačovalo, že sa o pár sekúnd rozplačem. Sklonila som hlavu a začala som sa hrabať v lekárničke, len aby som sa vyhla Justinovmu pohľadu.
„Jess,“ zavolal na mňa opatrne a čakal, že sa ozvem, no neurobila som to.
„Jessica,“ povedal ráznejšie a chytil ma za ruku. Donútil ma, aby som sa naňho pozrela a nervózne si oblizol suché pery.
„Čo?“ spýtala som sa ho so slzami na krajíčku a nechala som ich, aby mi padli na líca.
„Kde je to tvoje „postarám sa o teba“? Toto má byť ten šťastný koniec, o ktorom sme hovorili? Ja už nevládzem. Nemôžem. Snažím sa, ako len môžem a tvoje ustavičné ignorovanie a zatrpklosť mi vôbec ale vôbec nepomáhajú,“ vyštekla som naštvane a postavila som sa z postele.
Pozerala som naňho prísne, z očí mi padali slzy veľké ako hrach a adrenalín v mojich žilách rapídne stúpal.
„Nechápem, prečo sa aj v tejto situácii ku mne musíš správať ako k najväčšej handre, ale aspoň teraz by si si to mohol odpustiť! Aj ja som len človek a mal by si pochopiť, že práve teraz sme na rovnakej lodi. Takže ak si vedel, že sa ku mne budeš správať takto a ja budem musieť kvôli tebe trpieť, nemal si mi do hlavy tlačiť tie sladké rečičky a mal si ma nechať v New Yorku zhniť! Ja viem, že si naštvaný na môjho otca, pretože urobil to, čo urobil, ale ver mi, že práve teraz ho nemôžeš a ani nedokážeš nenávidieť viac, než ja! Mohol by si si na chvíľu ľahnúť a popremýšľať o všetkom, čo sa chystáš urobiť a ja by som sa mala ísť upokojiť niekde do vedľajšej miestnosti, pretože akonáhle sa na teba pozriem, bolí to. Bolí to, Jake, pretože ťa tak veľmi milujem. A bolí to ešte veľmi, pretože mám obavy, že v živote nebudem takto milovať už nikoho iného.“

Plakala som tak veľmi, že som to nedokázala zastaviť. V hlave mi trešťalo, až som si myslela, že mi o chvíľu vybuchne. Nedala som Jakeovi ani šancu na svoju obhajobu a vyštartovala som z izby tak rýchlo, ako sa len dalo. Zabuchla som za sebou dvere a vyčerpane sa o ne oprela. Nevládala som. Všetko sa dokašľalo a nič nevychádzalo. Bolo mi z toho nanič.
Celá vyčerpaná som sa zošuchla dole po schodoch a v kuchyni som uvidela Candice, ktorá akurát postavila vodu na čaj. Očkom na mňa pozrela a letmo sa usmiala. Ja som si zatiaľ sadla do obývačky, ktorú má prepojenú s kuchyňou. Utrela som si uplakané oči a oprela som sa o pohovku.
„Rada by som ti povedala o mojom rande, ktoré bolo, mimochodom, úžasné, ale myslím, že tvoja situácia je o dosť dôležitejšia, než moje stupídne rande,“ povedala úprimne a zaliala dve šálky s čajom vriacou vodou.
„Nechcem na teba tlačiť, ale rada by som vedela, o čo ide.“
Vzala šálky do ruky a opatrne prešla ku mne. Sadla si vedľa mňa a pohár čaju mi podala do ruky. Cez to všetko, čo videla či počula sa stále usmievala a pôsobila pokojne. Pozerala na mňa s úsmevom na tvári a čakala, kým sa rozhovorím
„Je to komplikované.“ To bolo to jediné, čo mi v tej chvíli napadlo.
„Bude to napínavé,“ smiešne sa zatvárila a pobúchala ma po stehne.
Na chvíľu som sa odmlčala,  aby som si v hlave premyslela všetko, čo jej poviem a zhlboka sa nadýchla.
„Jake má nejaké problémy doma, a tak sa rozhodol, že odíde z mesta…“
„A ty si musela ísť s ním, pretože si proste musela. Chápem,“ povedala ironicky a položila šálku s čajom na stolík vedľa nás.
Ignorovala som jej poznámky a prikývla som. „Áno, v podstate, áno. “
„Takže preto tie divné nálady posledný týždeň? Preto si chovala tak zvláštne? A čo tá Jakeova tvár? Mimochodom, vyzerá lepšie než kedykoľvek predtým,“ schuti sa zasmiala a aby potlačila svoj smiech, priložila si ruku k ústam.
„Candice!“ ohriakla som ju prísne, pretože to, čo povedala ma naštvalo.
„Nemôžeš sa ani na sekundu správať ľudsky?“
„Fajn, prepáč, asi som to trošku prehnala,“ priznala si chybu a mlčala.
„Zmlátil ho môj otec,“ vzdychla som potichu.
„Našiel nás pár kilometrov za mestom a keď sa všetko zdalo stratené, vyzvala som Jakea, nech zastaví.“
„Prečo si mu nepovedala, nech pridá?“ spýtala sa udivene a pokrútila hlavou.
„Candice!“ znovu som ju okríkla, aby ma neprerušovala.
„Fajn, fajn,“ zdvihla ruky na znak toho, že sa vzdáva a lišiacky sa usmiala.
„Potom obaja vystúpili z áut a môj otec ho skoro domlátil do bezvedomia.“ Pichlo ma pri srdci, keď som si to vybavila.
„Otec ma chytil za ruku a doslova ma hodil do auta. Odviezol ma naspäť do mesta a keď sme stáli na červenej, otvorila som dvere na aute a utekala som na druhú stranu križovatky, kde som nastúpila do taxíka a vrátila som sa naspäť za Jakeom. Bol naštvaný a podráždený…“
„Ako vždy,“ skočila mi do reči.
Len som prevrátila očami a ignorovala som jej poznámky.
„Povedal mi, ako mám naštartovať auto a navigoval ma celú cestu až k tebe.“
„A čo budete robiť teraz?“ spýtala sa.
„Teda, je jasné, že tu môžete ostať koľko len…“
„Zajtra, najneskôr pozajtra vypadneme,“ skočila som jej do reči.
„Chcem len, aby sa Jake trocha zotavil a dal do poriadku, pretože nemám vodičský a veľmi ďaleko sa nedostaneme.“
Candice chápavo prikývla a zobrala mi z ruky šálku, ktorú položila na stôl, vedľa tej jej. „Naozaj neviem, čo sa v takýchto chvíľach robí, ale…“
Na krátku chvíľu sa odmlčala a objala ma okolo krku. Človek by nečakal, že to urobí. Možno to niekomu príde divné, ale ona naozaj nebola ten typ človeka, ktorý by s niekým súcitil.
„Ďakujem,“ pošepkala som jej do vlasov.
„Za všetko.“
„Nemáš vôbec začo,“ odtiahla sa odo mňa a úprimne sa usmiala.
„Síce ti to nerada vravím, ale dnes vyzeráš naozaj otrasne,“ zasmiala sa.
„Plač ti nepristane, vážne. A napuchnuté oči nie sú v móde.“
„Ďakujem za rady, slečna dokonalá.“ Konečne som sa zasmiala a pokrútila nad jej rečami hlavou.
„Mala by som sa ísť osprchovať,“ oznámila som jej so slabým povzdychom a postavila som sa z pohovky.
„Použi kúpeľňu na prízemí, pretože sa mi zdá, že pred pár minútami ti poschodie obsadil Jake,“ povedala mi presne pred tým, než som sa vybrala hore.
„A spať môžeš v hosťovskej izbe. Pokojne sa vyspím v izbe svojich rodičov. Aj tak tu už nebývajú, takže…“
Prikývla som skôr, než stihla pokračovať a zatvorila som sa v kúpeľni. Premýšľala som nad tým, čo vravela Candice. Ak som to dobre pochopila, ja budem spať v hosťovskej izbe, ona v izbe svojich rodičov a Jake v izbe Candice. To znamená buď to, že je chytrá, alebo musela počuť, ako sa hádame. Tak či onak, teraz je to beztak jedno, pomyslela som si a potočila som vodovodným kohútikom.

Hneď, ako som sa osprchovala, zaliezla som do perín a už hodinu sa prevraciam na posteli. Nešla som sa pozrieť ani za Jakeom či je v pohode, pretože som nemala náladu ani chuť. Počula som Candice, že ho išla skontrolovať viac ako raz, a tak som si nerobila zbytočné starosti. Otočila som sa chrbtom k dverám a pritisla som si perinu k brade. Jediná vec, ktorá ma mrzí zo všetkého najviac je tá, že som sa nestihla rozlúčiť s Thomasom. Nemohla som mu povedať ani to hlúpe „zbohom“, nemohla som ho ani len objať. Myšlienka, že ho možno už nikdy neuvidím, mi trhala srdce. Koľko je človek schopný obetovať pre lásku?
Čo všetko je človek schopný obetovať pre to, aby bol šťastný s niekým, koho miluje?
Zatvorila som oči a pomaly cítila, že zaspávam. Zdalo sa mi, že niekto vošiel do izby, no nevenovala som tomu záujem, pretože som mala pocit, že začínam snívať. Z pocitu, že je to sen som sa prebudila v okamihu, keď moja posteľ slabo zaprašťala. Otvorila som oči a čakala som, čo sa bude diať. Nemusela som sa ani obzrieť a vedela som, kto ma prišiel navštíviť. Jakeove prsty zablúdili do mojich vlasov a jemne sa mi s nimi začal hrať.
„Viem, že ešte nespíš,“ pošepkal čo najslabšie a pobozkal ma na spánok.
Triasla som sa pri jeho nežných a upokojujúcich dotykoch, no nemienila som sa s ním o ničom baviť už len z princípu.

„Kúpime si psa,“ šepol zrazu a cítila som, že sa usmieva.
„Bude to veľký pes, najlepšie zlatý retríver, ktorý ťa bude chrániť, keď budem v práci. Vycvičím ho tak, aby sa s tebou maznal vždy, keď nebudem na blízku, robil ti raňajky až do postele, keď sa budem ponáhľať do práce, no predovšetkým ho naučím poriadne vrčať na všetkých chlapov, ktorí sa k tebe priblížia. Až na mňa, samozrejme.“
„Jake!“ vyhŕkla som od smiechu a nemohla som sa prestať smiať.
Na ústa som si priložila perinu, aby som nezobudila Candice, no aj tak som nevedela prestať.
„Vedel som, že si ešte hore,“ povedal víťazne a pritisol sa ku mne bližšie.
Bozkával ma do vlasov a šepkal mi do ucha samé nezmysly, pri ktorých som musela zadržiavať smiech.
„A čo tak kúpiť si dvoch psov? Jeden by ťa ochraňoval a druhý by sa s tebou hrával, keby si sa nudila.“
„Nebudem sa nudiť. Obaja budeme chodiť do práce,“ oznámila som mu.
„Čo?“ spýtal sa ma vyplašene, až ma tým donútil otočiť sa na neho.
Všimla som si, že má na sebe čisté tričko, ktoré mu určite priniesla Candice.
„Nie, zlatko, ty bude chodiť do školy, vieš? Ja budem pracovať, aby som nás uživil a začneme šetriť na tvoju vysokú.“
„Na vysokú?“ vyhŕkla som zmätene z jeho rozprávania a pozrela som sa naňho.
„Ale ja nepotrebujem vysokú, keď…“
„Samozrejme, že potrebuješ,“ skočil mi do reči.
„Snáď si si nemyslela, že budem chodiť s hlúpym a nevzdelaným dievčaťom bez vysokej!“ zasmial sa, chytil moju tvár do dlaní a silno pritlačil svoje pery o tie moje.
Okamžite som ho od seba odsunula a naštvane som sa zatvárila, aj keď to vďaka tme nemohol vidieť.
„Tak ja som podľa teba hlúpa a nevzdelaná?“ spýtala som sa ho podráždene a predstierala som hnev.
„Nie, samozrejme, že nie, zlatko,“ ihneď sa začal vyhovárať.
„Je viac ako jasné, že si to najinteligentnejšie dievča, aké som kedy spoznal, ale ak nebudeš mať vysokú, nebudem s tebou vychádzať na verejnosť!“
Zasmiala som sa snáď najhlasnejšie, ako som len vedela a udrela som ho do hrude.
„No môžeš niečo takéto vôbec povedať?“
„Jasné, že môžem,“ odpovedal a hral sa, že sa ho moja otázka veľmi dotkla.
„A zabudol som na to, že ti kúpim mobil. Áno, kúpim ti mobil a nie len taký obyčajný! Bude sledovať každý tvoj krok a ja o ňom budem vedieť! Čo ak sa ma budeš chcieť zbaviť alebo si nájdeš niekoho iného?“ vravel so smiechom.
„To sa nikdy nestane,“ pokrútila som hlavou. V ten okamih ma všetka dobrá nálada ihneď prešla.
Nastalo medzi nami dlhé ticho. Jakeove svaly sa napli a cítila som, že začína byť nervózny. Zrejme mu to došlo.
„Prepáč,“ vyriekol napokon a palcom ma nervózne hladkal po líci.
„Prepáč za to, ako som sa k tebe choval. Viem, že som nemal a viem, že ma neospravedlňuje fakt, že som bol naštvaný, ale… naozaj ma to mrzí. Občas sa neovládam a keď na to príde, nechcem ti ublížiť, a tak som radšej ticho. Viem, že ti tým ubližujem.“
„Jake,“ pokrútila som hlavou, aby už ďalej nepokračoval, no nezastavil sa.
„Nezaslúžim si ťa, Jessica.“
„Jake, dosť!“ okríkla som ho prísnejšie a lakťami som sa zaprela o posteľ.
„Je to fakt, Jess. Pretože ty si úžasná, milá, pozorná a staráš sa o všetko, čo považujem za banálne. Zatiaľ čo ja sa chovám ako debil, nevážim si ťa a všetko čo urobím je zlé,“ ťažko povzdychol a nervózne si zahryzol do pery.
S úsmevom som pokrútila hlavou a čo najopatrnejšie, aby som mu nespôsobila bolesť, som mu prešla rukou po tvári.
„Mohol by si zatvoriť ústa, Smith?“ Položila som mu ukazovák na pery, prisunula som sa k nemu bližšie a jemne som ho na ne pobozkala.
„Drž ústa, sklapni, buď ticho a už nič nehovor, dobre?“ usmiala som sa mu na perách a znova ho na ne pobozkala.
„Ale…“ protestoval.
„Pšt,“ posmešne som zašepkala.
„Nikto nie je dokonalý, však?“
„Ty si pre mňa to najdokonalejšie dievča na celom svete,“ povedal s úsmevom, až sa mi pri tých slovách rozochvelo celé telo.
Naširoko som sa usmiala, neuvedomila som si, že by ho ešte niečo mohlo bolieť a vrhla som sa mu okolo krku. Slabo vzdychol a chytil sa pod rebrá. Okamžite som sa od neho odtiahla a previnilo som si zahryzla do pery.
„Neublížila som ti?“ spýtala som sa so strachom v očiach.
„Nebolí ťa niečo?“
Jake chvíľu premýšľal, až si ma ku sebe znovu pritiahol a nečakane ma pobozkal.
„Keď ťa bozkávam, nebolí ma nič,“ zasmial sa a šialene ma prevalil na posteľ.
„Si blázon!“ zakričala som v záchvate smiechu a letmo som ho pobozkala.
„Blázon, ale do teba,“ šepol mi sladko do ucha a silno ma zovrel v náručí.

Z pohľadu Jakea

Sedel som na pohovke a prepínal všelijaké programy, len aby som našiel niečo, na čo by som sa mohol pozerať. Ženy boli v kuchyni a podľa toho, čo som cítil, pripravovali omeletu z vajíčok.
„Divím sa tvojmu otcovi, že tvoje zmiznutie ešte nenahlásil na polícii,“ vravel som Jessice so smiechom a otočil som sa, aby som videl jej výraz.
„Je to predsa už pár dní…“
„Vtipné,“ odsekla ironicky a otočila sa mi chrbtom.
„Len aby nenahlásil teba za môj únos.“
„Sklapni Smith a staraj sa o to, či máš všetko, čo potrebujete na cestu,“ provokatívne prehovorila Candice a chystala sa po mne hodiť čerstvé vajce, no nakoniec to neurobila.
„Nemusíš sa báť, Candice,“ uistil som ju s blaženým úsmevom na perách.
„Všetky veci som zbalil včera večer a odložil som ich do kufra.“
„Si šikovný, zlatko,“ zasmiala sa Jessica a niečo pošepkala Candice.
Nechápavo som pokrútil hlavou a postavil som sa z pohovky.
„To ste sa na mne dnes dohodli, alebo čo?“ spýtal som sa mierne naštvane.
„Už od rána ma provokujete!“
„Ale, zlatko,“ Jess sa znovu zasmiala a priblížila sa ku mne, aby ma pobozkala na líce.
„To sa ti len zdá.“
„No neviem,“ odsekol som naoko urazene a odvrátil som od nej zrak. Videl som, ako jemne pokrútila hlavou a o pár sekúnd ma letmo pobozkala na pery.
„Fuj!“ zhíkla Candice.
„Nie v mojom dome, prosím!“ upozornila nás a štuchla Jessicu lakťom do ramena.
Jessica sa na ňu pozrela prísnym pohľadom a obe sa zasmiali. Odišla od nás na chvíľu preč a v kuchyni som ostal len ja a Jess.
„Vidím, že tvár sa ti pomaly hojí,“ poznamenala a opatrne mi prešla po modrine na lícnej kosti.
„O pár hodín bude po všetkom,“ začala zľahka a pozerala sa mi do očí. „Budeme niekde za mestom a zastavíme na každej benzínke, kde sa budeme napchávať sladkosťami až do puknutia!“ zasmiala sa, čím ma donútila usmiať sa na ňu.
„Pár kilometrov za mestom je malá benzínová pumpa,“ oznámil som jej.
„Mohol by som tam natankovať a kúpiť nám niečo na cestu.“
„Tak to aby sme pomaly vyrazili, pretože som hladná a nechcem tu vyžierať Candice,“ žmurkla na mňa a rukami ma objala okolo krku.
„Nikoho tu nevyžierate.“
Vrátila sa Candice s foťákom v ruke a zastala pred nami.
„A teraz Smith, ukáž sa, aký si schopný a vyfoť nás,“ povedala s lišiackym úsmevom a podala mi foťák.
„To je ten foťák, čo ti sám vyvolá fotky?“ spýtala sa jej Jess a postavila sa vedľa nej.
„Behom desiatich sekúnd máme hotovú fotku,“ oznámila jej Candice.
„Keď už teda odchádzaš, chcem mať pamiatku,“ povedala so slzami na krajíčku a jednou rukou ju objala okolo pása.
„Candice,“ vzdychla Jessica a pozrela sa na ňu smutným pohľadom.
„Prídem ťa navštíviť, sľubujem,“ ubezpečovala ju.
„A teraz sa usmej, nech máme aspoň peknú fotku!“
„Úsmev,“ vyzval som ich a pár sekúnd na to som ich cvakol.
Z fotoaparátu som vybral fotku a čakali sme, kým sa nám zobrazí. Obe sa postavili vedľa mňa a keď bola fotka vyvolaná, urobili hlasité ‘áhh’.
„Je krásna,“ prehovorila Jess a upokojujúco ma hladila po chrbte.
„Mali by sme už ísť,“ pošepkala mi do ucha a nosom sa oň jemne obtrela.
Len som prikývol a spokojne som sa usmial na Candice. Podal som jej do ruky fotoaparát aj s fotkou a všetci traja sme sa vybrali na ulicu.
„Ešte jednu fotku, prosím,“ poprosila Candice a ja som k nej podišiel, aby som ich vyfotil, no zastavila ma.
„Myslela som vás dvoch,“ upresnila.
Otrávene som vzdychol, pretože som nemal chuť sa fotiť, no Jessicin smutný pohľad ma presvedčil. Nečakane som ju pobozkal na pery a Candice rýchlo urobila fotku.
„Jake!“ vykríkla so smiechom Jess a udrela ma do ramena.
Nechal som ich dve, nech sa naposledy rozlúčia. Podišiel som k autu, aby som ho mohol odomknúť a otvoriť Jessice dvere. Venovali si posledný úsmev a Jess nastúpila do auta.. Prešiel som na druhú stranu a sadol som si za volant.
„Neuveríte, ale budete mi chýbať!“ zakričala Candice s úsmevom na tvári a kývala nám.
Naštartoval som, silno som na ňu zatrúbil a auto už naberalo svoju rýchlosť. Obom nám práve teraz začína nový život.
„Myslíš, že to zvládneme?“ spýtal som sa Jessici po pár kilometroch. Rukou mi prechádzala po stehne a šťastne sa usmievala. Miloval som pohľad na ňu, keď vyzerala takto. Bola spokojná, na nič sa nesťažovala. A hlavne ma miluje.
„Keď sme to zvládali doteraz, zvládneme to aj v budúcnosti,“ ubezpečila ma.
„Ty mi kúpiš toho psa, ktorého si mi sľúbil a ja sa kvôli tebe naučím variť. Nič iné mi ani neostáva,“ zasmiala sa a oprela sa o sedadlo.
„Stačí, ak mi budeš robiť len omelety,“ povedal som posmešne, lebo to je asi jediné jedlo, ktoré Jess dokáže. Alebo ju len priveľmi podceňujem.
„Ha, ha,“ ironicky sa zasmiala a pokrútila hlavou.
„Inak, zastavíš na tej pumpe? Chcela by som nám zobrať niečo na jedenie a pitie.“
,,Samozrejme, tvoje želanie je mi rozkazom.“ a pribrzdil som na najbližšej benzínovej stanici.

Z pohľadu Jess

Som šťastná. Dostali sme sa až sem. Sedíme v aute plnom sladkostí, užívame si jeden druhého a pred nami je nový život.
Tak som to chcela. Neľutujem ani jedno rozhodnutie, ktoré som musela urobiť, aby som sa dostala až sem.
Pre lásku sme schopní robiť veci, ktorým nikto iný nerozumie. No stojí za to si ju udržať. Stojí za to bojovať až do konca a žiť život podľa seba. Nie tak, ako ho naplánujú rodičia či priatelia.
S Jakeom sa milujeme. Nemáme plán. Nemáme dom, nemáme nič. Máme však jeden druhého a našu zakázanú lásku si budeme strážiť. Nikto a nič nás už viac nerozdelí.
Sme šťastní. Navždy.

Foto: Tumblr 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here