Z pohľadu Jess
Bolesť,zmätok, strach, bezbrannosť. Myšlienky mi vírili v hlave a jediné, na čo som sa dokázala sústrediť, bolo moje rozhodnutie. Dnes večer sa má všetko stať. Jake odíde, so mnou alebo bezo mňa. Mala som dva dni na to, aby som si všetko premyslela, urovnala a začala normálne premýšľať. Stále som sa nerozhodla. 

„Ocko ťa volá, aby si sa išla naraňajkovať.“ Do izby mi vletel Thomas s úsmevom na tvári a čakal, kým sa postavím z postele.
Opätovala som mu úsmev a spoločne sme kráčali po schodoch do kuchyne. Obaja sme si sadli za pult a otec nám podal taniere s lievancami.
„Dobré ráno,“ pozdravil nás mierne mrzuto a zbodol do mňa jeho tmavé oči.
Akoby niečo tušil. Neviem ani presne, čo by mal tušiť. To, že som pred dvoma dňami utiekla z domu nevie a ani ma z ničoho nepodozrieval. Brat ma kryl a keby sa ho otec čokoľvek pýtal, určite by zatĺkal. Určite som len vystresovaná a zbytočne preháňam, pomyslela som si.
„Dobré, oci,“ povedal natešene Thomas a ako prvý sa pustil do raňajok.
Ach, chcela by som byť na jeho mieste. Pokojné a bezproblémové detstvo s menšími výkyvmi a starosťami. Ale stále to má o niečo ľahšie, než ja.
Nenápadne som si povzdychla a prehltla som kus lievanca.
„Odveziem vás do školy,“ povedal alebo skôr oznámil.
Neochotne som prikývla a čo najrýchlejšie som zjedla raňajky. Nikdy som si nemyslela, že nad tým čo i len pomyslím, ale v túto chvíľu by som brala radšej školu, než toto neustále ticho a nervozitu vo vzduchu, ktorá by sa dala krájať.
Skočila som si ešte po tašku do izby a vyrazili sme. Je nemožné, že cesta do školy trvala tak dlho, aj keď sme šli autom. Otec zastavil tesne pred školou a oboch nás tu nechal. Bez pozdravu, bez úsmevu či akejkoľvek gestikulácie. Len zastavil a zase odišiel.
Kŕčovito som chytila brata za ruku a kráčala som s ním na školský dvor. Porozhliadla som sa po celom areáli a aj keď som vedela, že to nemám robiť, očami som sa márne snažila nájsť Jakea.
„Ešte ti neprišiel,“ prehovoril Thomas s miernym smiechom a úškrnom na perách, keď si všimol, že som nad niečím zamyslená.
„No, to vidím,“ odsekla som naštvane a pokrútila som hlavou.
„Počkať, čo?“ spýtala som sa zaskočene a pustila som mu ruku.
„Ha, ha,“ zasmial sa a utekal za nejakou partiou chlapcov v jeho veku. Pravdepodobne jeho spolužiaci.
Vyhodila som jednu ruku do vzduchu a pýtala som sa samej seba v duchu, ako je možné, že vedel, na koho myslím? Je to až tak vidieť, alebo? Mykla som nad tým plecom a ostala som stáť v strede dvora.
„Neuveríš, čo sa mi stalo!“ Odrazu pri mne stála Candice a celá žiarila.
Schmatla ma za lakeť a ťahala ma smerom k hlavným dverám. Celú cestu mala na tvári úsmev a vyzerala byť šťastná.
„Poznáš toho rozohrávača z futbalu?“ spýtala sa ma, keď sme dorazili k svojim skrinkám.
„Ehm, Lucas?“
„No, asi. Neviem jeho meno, ale to nie je podstatné,“ hodila rukou a rozosmiala sa.
„Včera poobede bol zápas a ja som sa išla pozrieť. Aká náhoda, sadla som si o pár miest ďalej od Emily a Susan. Emily stále rozprávala o tom rozohrávačovi a hádaj, kto s ním dnes ide na rande.“ Naširoko sa usmiala a potichu zatlieskala.
„Emily?“ spýtala som sa s nadvihnutým obočím a sledovala som, ako sa jej usmievavý výraz stráca.
„Nie,“ prevrátila očami a pokrútila hlavou.
„Včera ma pozval niekde na drink a ja som sa cítila tak úžasne, keď som videla, ako Emily puká od závisti.“
„Takže rande?“ pousmiala som a a vyťukala som kód na zámku od svojej skrinky.
„Myslím, že áno,“ zasmiala sa a vytiahla si zo skrinky učebnicu chémie.
„Tak mi napadlo, že by sme mohli mať dvojité rande. Chápeš, ja a on, ty a Jake. Dnes večer, čo ty na to?“
Zatajila som dych a naprázdno som prehltla.
Jej šťastný výraz ma nútil povedať áno, ale aj keby som chcela, nemohla som.
„Vieš Candice,“ nasilu som sa usmiala a odvrátila som pohľad do skrinky plnej učebníc.
„Znie to naozaj super, ale nejde to.“
„Prečo?“ spýtala sa ma a začala niečo rozprávať, no nevnímala som ju.
Na vrchu učebníc ležal čistý papier preložený na polovicu. Zhlboka som sa nadýchla, zodvihla som ho a opatrne otvorila.
Stretneme sa na vlakovej stanici dnes večer o jedenástej.
Cítila som, ako sa mi do očí dostávajú slzy a papier som položila presne tam, kde som ho našla. Zabuchla som skrinku a poobzerala som sa okolo seba.
„Jess, si v poriadku?“ spýtala sa ma Candice a snažila sa mi pozrieť do očí.
Otočila som sa jej chrbtom a uvidela som, ako sa ku mne blíži. Jake. Bude tu o pár sekúnd. Čo teraz? Chcem ho vidieť alebo nie? Utekaj, Jess, utekaj, hovorila som si v duchu.
„Ospravedlň ma, prosím,“ zamrmlala som smerom ku Candice a rýchlym krokom som sa vybrala vpred.
„Jessica! Jessica!“
Kričala za mnou, no neotáčala som sa. Cítila som, že je Jake priamo za mnou, aj keď taký rýchly byť nemohol. Začínam byť paranoidná, musím pridať. Zrýchlila som a v zmätku som zabočila na dámske záchody. Jediné miesto, kam nemôže. Prečo sa mu vôbec vyhýbam? Nevedela som odpoveď. Len som si bezbranne sadla na studenú podlahu záchodov a hlavu som si oprela o kachličky. Život nie je fér.
Bolo ťažké, vyhýbať sa celý deň ako Jakeovi, tak aj Candice, ale zvládla som to. Candice som sa vyhýbala pre to, lebo by sa len zbytočne vypytovala na otázky, na ktoré som odpoveď buď nemala, alebo nechcela povedať a Jakeovi pre to, lebo… lebo som sa ešte nerozhodla.
Vlastne ani neviem, či to vôbec chcem. Viem, že som mu povedala, že s ním odídem, pretože žiť s mojím otcom je na porazenie, ale určite som nemyslela odísť zo dňa na deň. Ak by som myslela len naňho, neváhala by som. No som tu aj ja, škola, vysoká, budúcnosť a všetko, čo k tomu patrí. A navyše, sme mladí. Obaja. Je jednoduché povedať poďme, ale nemáme peniaze, byt, nemáme nič, s čím by sa dalo začať. Je to ťažšie, než si obaja myslíme.
Nastúpila som do auta, ktoré už hodnú chvíľu čakalo na pred bránou školy a zamrmlala som niečo, čo sa malo podobať pozdravu. Otec vyzeral pokojnejšie a šťastnejšie než ráno, a tak som sa snažila, aby som ho zbytočne neznervóznila.
„Ako bolo v škole?“ spýtal sa nás otec a pozrel sa do spätného zrkadla, aby na nás lepšie videl.
„Dostal som jednotku z matematiky, ocko,“ chválil sa Thomas.
„To je super,“ pochválil ho otec a svoj pohľad uprel na mňa.
„A ty?“
„Hm, tak normálne,“ mykla som plecom a nasilu som sa usmiala.
„Všetky štvrté ročníky si prišli užiť svoj posledný deň v škole, a tak sme mali voľnejšie vyučovanie.“
Otec len prikývol a ďalej sa venoval šoférovaniu. Odbočil na našu ulicu a prstami poklepkával po volante.
„Doma ťa čaká prekvapenie,“ povedal po pár sekundách ticha a s Thomasom sme si vymenili udivené pohľady.
„Pre teba, Jessica,“ upresnil.
„Pre mňa?“ vyhŕkla som prekvapene a zároveň zaskočene.
„Nie som si istý, či bude až natoľko dobré ako očakávam, ale dúfam v to,“ usmial sa, akoby sa nič nestalo a zaparkoval v garáži.
Všetci traja sme vystúpili z auta a ja som odomkla vchodové dvere.
Vošla som dovnútra a tašku, ktorú som mala prevesenú na pleci som hodila na kuchynskú linku. Otec prišiel pár sekúnd po mne a zo zadného vrecka svojich džínsov vytiahol čiernu koženú peňaženku. Otvoril ju a položil predo mňa kreditnú kartu. Platinovú.
„Ešte raz všetko najlepšie,“ povedal s úsmevom.
Zobrala som kreditku do ruky a poobzerala som si ju zo všetkých strán.
„Viem, že narodeniny si mala už dávno, ale musel som vybaviť veľa vecí, aby ti ju vyrobili. Je na nej 10 000 $, ktoré sú teraz len a len tvoje. Sľúbil som ti, to pamätáš?“
„10  000 $?“ zopakovala som po ňom a vyvalila som oči.
„Eh… ja… no…to…“
„Nemáš začo,“ zasmial sa a mávol rukou.
Hlavou mi preblyslo milión vecí, ktoré by som si za tie peniaze mohla kúpiť, ale aj tak som myslela len na jednu.
„Ehm, nemohla by som ju ísť ‘prevetrať’? Ísť na nákupy alebo tak?“ spýtala som sa opatrne, pretože ešte stále mám to domáce väzenie.
„Myslíš to tak, že by si chcela ísť von?“
„No…“ zamrmlala som.
„Len pre tentokrát. Prosím.“
„Hmm…“rozmýšľal.
„Aspoň na hodinu, prosím. Aj tak sa mám ešte veľa učiť, budem skoro doma,“ zaklamala som, len aby ma pustil von.
„Tak fajn,“ povedal nakoniec.
„Ale nech si do piatej doma,“ pohrozil prísne.
Len som sa naširoko usmiala, zobrala som si tašku a utekala som von.
Bolo viac ako jasné, že nakupovanie bolo len zámienkou. 10 000 dolárov. Páni. Myslím, že otec si nemohol vybrať lepší čas, naozaj. Určite nepočítal s tým, že tie peniaze mienim vybrať. Všetky. Na nový začiatok je to až-až. Mám sedem hodín na to, aby som si to všetko nechala uležať v hlave, správne sa rozhodla a nenápadne sa vytratila z domu.
Taxi ma vyhodil pri banke, do ktorej som ako malá chodila s otcom, odkladať jeho peniaze na účet. Vošla som sklenenými dverami dovnútra a porozhliadla som sa po voľnej prepážke. Pristúpila som k mladej stážistke a zdvorilo som sa na ňu usmiala.
„Dobrý deň, ako vám môžeme pomôcť?“ spýtala sa ma s úsmevom a čakala na moju odpoveď.
„Potrebovala by som z účtu vybrať väčšiu sumu peňazí,“ oznámila som jej a z tašky som si vyberala peňaženku.
„Ide o čiastku 10 000 dolárov.“
„Ehm…no, jasné, samozrejme,“ koktala zaskočene a niečo písala na klávesnici.
„Môžem poprosiť občiansky preukaz?“
Okamžite som jej ho podala a nervózne som poklepkávala nohou o zem.
„Meno účtu je Jessica Tylerová. Chcem vybrať všetko, čo na tom účte je.“
„Samozrejme, vydržte okamih, pozriem sa vám na to.“ Venovala mi krátky úsmev a začala niečo písať.
Po pár nekonečných sekundách sa kyslo zatvárila a povedala: „Je mi ľúto, ale máte limit a môžete vybrať maximálne 5 000 dolárov. Ostatné peniaze vám môže prísť vybrať váš zákonný zástupca.“
Sakra! Zanadávala som si v duchu a nemohla som uveriť tomu, že môj otec môže byť takto chytrý.
„Chcem tú polovicu vybrať. Dalo by sa to aj bez rodiča?“
„Áno,“ prikývla. „Chcete to vybrať hneď alebo?“
„Hneď.“
Mám to! Otec si ničoho nevšimol, teda, aspoň myslím. Pre istotu som si kúpila dve tričká, aby moja návšteva mesta nebola tak nápadná. Keď som prišla domov, otec s bratom sedeli na gauči v obývačke a pozerali Thomasov obľúbený film. Bol to príjemný pohľad pozerať sa na šťastných chlapov v dome, po tom všetkom, čo sa v našich životoch deje. Len som oboch pozdravila a odišla som do svojej izby. Pre istotu som sa zamkla a paranoidne som sa začala obzerať po izbe. Nikto tu nie je, ubezpečovala som samú seba. Sakra, neviem, či to chcem urobiť! Podišla som k šatníku a zo samého zadu som vytiahla tyrkysovo-šedý kufor. Sadla som si na zem v šatníku, otvorila som ho a na spodok som naukladala zlepené bankovky. Nemôžem uveriť tomu, že to robím.

Z pohľadu Jakea

„Chcem to urobiť, otec,“ povedal som s presvedčením, že to, čo robím, chcem.
„A navyše, bol si to ty, ktorý chcel, aby som svoj život začal niekde inde, pamätáš?“
„Jake,“ vzdychol a pokrútil hlavou.
„Áno, povedal som to. Ale len pre tvoju bezpečnosť. Nepovedal som, aby si išiel teraz.“
„Viem sa o seba postarať aj sám,“ odsekol som a naštvane som vybral veľký batoh spod postele.
„Len potrebujem na začiatok nejaké peniaze, aby sme sa usadili.“ Oboznámil som ho zo situáciou a hádzal som na posteľ oblečenie, ktoré si o pár minút zbalím.
Zo skrine som vyťahoval naozaj len tie najpotrebnejšie veci, beztak sa po ostatné ešte vrátim. Časom.
„No počkaj,“ zastavil ma prísne a zvráštil obočie.
„Ako si myslel my? Nechceš mi snáď naznačiť, že…“
„Áno, ona ide so mnou.“ Skočil som mu do reči skôr, než stihol čokoľvek povedať.
Tváril som na úplne vážne a prestal som si baliť veci.
„Je mi to jedno, ja ju tu nenechám. Nesmiem.“
„A čo na to John?“
„Nevie o tom,“ mykol som plecom a zatvoril som batoh.
„Myslíš si, že by ju pustil alebo čo?“ zasmial som sa.
„Buďme realisti.“
„Jake, toto jej predsa nemôžeš urobiť,“ pokrútil hlavou a rozzúril sa.
„Johnovi záleží len na dvoch veciach: na Jessice a na Thomasovi. Príde na to. A navyše ona má rodinu, budúcnosť, všetko! Nezahodí to pre chlapca, ako si ty! Buď realista! To dievča má určité ciele.“
„A ja nemám rodinu?“ zavrčal som podráždene.
„Nemám teba, nemám vás? Myslíš, že ja skončím bez školy? Som realista, otec! Som viac ako realista! Postarám sa o ňu, viem to“.
„Ja ti to nedovolím,“ znovu pokrútil hlavou a potom znovu a znovu.
„Kvôli tvojej sebeckosti nebude trpieť!“
„Čo?“ spýtal som sa podráždene a šmaril som batoh na posteľ.
„Ja som sebecký? To ty si mi predsa hovoril, že ju tu nemám nechať, to ty si vravel, aby sme sa zbalili a odišli! To ty! Ja, ja nemôžem uveriť tomu, že so mnou nespolupracuješ!“ Hodil som rukami do vzduchu a následne som si nimi buchol o stehná.
„Ja ju milujem, otec. Milujem ju tak, že mi je jedno, že budem musieť začať pracovať rukami, aby som ju uživil, zaplatil jej vysokú, bývanie, oblečenie, jedlo a všetko, čo bude potrebovať. Je mi jedno, že sa nadriem do bezvedomia, ale ja to urobím! Aj keď to bude bolieť, bude to dobrá bolesť. Možno to nezvládnem, ale budem sa snažiť. Nechaj ma odísť, ale s ňou. Neviem, či to budeš chápať, ale ona je teraz všetko, čo mám.“ Vravel som s takou zúfalosťou a bolesťou v hlase, až som ucítil veľkú hrču v hrdle.
Bolo mi do plaču, naozaj.
Otec len naprázdno prehltol a pokrútil hlavou.
„Budeš mi chýbať,“ prehovoril.
„Aj Jessica.“
Naširoko som sa usmial a v duchu som ďakoval Bohu za všetko.
„Drž sa,“ povedal som otcovi, podišiel som k nemu a silno som ho objal.
„Nemal by som to skôr povedať ja tebe?“ spýtal sa so smiechom a silno ma stisol v náručí. „Daj na ňu pozor, jasné? Staraj sa o ňu, ako najlepšie budeš vedieť. A pozdravuj ju.“
„Sľubujem a pozdravím.“ Odtiahol som sa od neho a pozrel som sa na hodinky na mojej ruke.
„Už musím ísť,“ oznámil som mu, schmatol som batoh a naposledy som ho objal.
Vyšiel som z izby a kráčal som schodmi na prízemie. V predsieni som si obul čierne tenisky a obliekol čiernu bundu.
„Jake, počkaj,“ zavolal na mňa otec a ponáhľal sa ku mne s bankovkami v ruke.
„Len niečo na začiatok,“ povedal a podal mi ich do ruky.
Zbežne som si ich pozrel a ak som dobre počítal, mohlo tam byť niečo okolo 2 000 dolárov. Vďačne som sa usmial a otvoril som dvere. Nadýchol som sa čerstvého večerného vzduchu a zamieril som do garáže.
„Tak, a je to tu,“ vzdychol som mierne nadšene a mierne nervózne a naštartoval som auto.
Na stanicu som prišiel o niečo neskôr, než som plánoval, a tak som dúfal, že Jessica na mňa nečaká dlho. Nikto nikde nebol, stanicu obklopovala tma a jediné svetlá, ktoré vydávali trochu svetla boli pouličné. Vybral som sa do čakárne s myšlienkou, že Jess sedí na jednej z lavičiek, no keď som do nej vošiel, moje srdce sa zastavilo. Nebola tam. Nečakala. Neprišla. Bolo viac ako dvadsať minút po jedenástej a ona tu nebola. Jemne som privrel oči a snažil som sa nadýchnuť. Čo teraz? Je koniec alebo čo? Ale prečo hneď myslieť na najhoršie? Možno len mešká. Nie, nemešká ty debil, proste neprišla, karhal som sa v duchu. Čo ak by som jej zavolal? Možno je už na ceste. Ale ako jej zavolám, keď nemá mobil? Sakra!
Pomalým krokom som sa blížil k telefónnym búdkam v čakárni a opatrne som zdvihol slúchadlo. Skúsim pevnú linku, premýšľal som. Vytočil som číslo na jej pevnú linku, ktorú má v izbe a dúfal som, že to zdvihne. Prvé zvonenie, žiadna odozva. Druhé zvonenie, nič. Nervózne som začala poklepkávať po telefóne a počítal som zvonenia. Čakal som do chvíle, kým mi robot v telefóne neoznámil: „Volaný účastník sa nehlási, zavolajte neskôr, prosím.“
Batoh, ktorý som mal na pleci som zvesil dole na zem a slúchadlo položil.  Sklamane som vzdychol a otočil som sa chrbtom k telefónom. Rukami som si prešiel po vlasoch a následne po tvári. Pozrel som sa na hodinky a následne na rozpisy vlakov a zistil som, že posledný vlak ide o pár minút. Stihnem ho. Ale nie bez nej.
Pokrútil som hlavou a snažil som sa na niečo prísť. Nastúpil som do auta a naštartoval motor. Pôjdem po ňu, povedal som si odrazu. Áno, idem po ňu. Teraz. Čo môžem stratiť? Dupol som na plyn, vôbec som nepozeral na to, ako rýchlo jazdím, chcel som byť čo najskôr u nej.
Zastavil som pár metrov pred jej bránou a vystúpil som.
Zahľadel som sa na ich dom, respektíve na jej osvietenú izbu. Je stále doma. Rýchlym krokom a hlavne nenápadne som sa dostal pod jej balkón a zhlboka som sa nadýchol a začal som sa šplhať po odvkape.
Nohami som sa prešvihol cez zábradlie a potichu som sa približoval čoraz viac k oknu. Uvidel som Jessicu, ako sedí vedľa postele, hlavu má položenú na kolenách a jemne sa trasie. Jej hlava sa pomaly dvíhala a jej drobnými prstami si zotrela slzy z očí. Z ničoho nič sa postavila a silno sa potiahla za vlasy. Chodila z jedného rohu izby do druhého a ja som bol dokonalo schovaný za závesom a všetko som to pozoroval. Bolelo ma to určite viac, než ju.
Naraz zastala, poobzerala sa po izbe a bezbranne padla na posteľ, hneď vedľa kufra. Zbaleného kufra. Takže rozmýšľala, že to urobí. Ale váha.
Pozeral som na ňu ešte pár minút a odhodlal som sa zaklopať jej na okno. Pomaly som vyšiel z tieňa závesu a jemne som poklopal po okne. Jej hlava sa okamžite zdvihla a keď ma zbadala, na pár sekúnd zatajila dych. Zdvihla sa z postele a blížila k zatvorenému balkónu. Zúfalo som položil dlane na sklo a pozrel som sa jej do očí. Taktiež priložila ruky na sklo, no vyhýbala sa očnému kontaktu. Úplne. Začínal som byť nervózny, podráždený, zúfalý. Neotvárala, nekomunikovala, nechcela sa na mňa ani pozrieť.
Všimol som si, ako sa nadýchla a jedna jej ruka sa presúvala ku kľučke. Napäto som čakal a jediné, čo som si v tej chvíli prial, bolo, aby už konečne otvorila. Pokrútila hlavou a sklopila ju. Zťažka som vzdychol a zaťal som ruky v päsť. Keď to nevyzeralo nádejne, zámok cvakol a ona otvorila.
„Zbohom vysoká, ahoj Jake.“ Jemne sa pousmiala a vrhla sa mi okolo krku.
Silno som ju stisol a pobozkal som ju do vlasov. Teraz je už moja, nemôžem ju pustiť.
„Prepáč, že som neprišla,“ ospravedlňovala sa.
„Ja som… len som do poslednej chvíle nevedela, čo chcem.“
„Neospravedlňuj sa, nemal som na teba tak tlačiť.“ O centimeter som sa od nej odtiahol a pritisol som pery o tie jej. Jemne sa usmiala a zahryzla si do pery.
„Mali by sme vyraziť skôr, než si otec všimne, že som príliš dlho vo svojej izbe,“ povedala, chytila ma za ruku a potiahla ma do vnútra.
Obliekla si koženú bundu a ja som jej zatiaľ  zobral kufor. Podišla k rádiu a zapla na ňom pesničky.
„Aby vedel, že som naozaj doma,“ oboznámila ma a naposledy sa poobzerala po svojej izbe. Videl som, ako smutne sa pozerá, a tak som ju chytil za ruku a jemne ju stisol. Slabo sa usmiala a vyšla so mnou balkónovými dverami. Zliezla dole ako prvá a ja som jej hodil kufor. Zoskočil som pár metrov nad zemou, zobral som jej kufor z ruky, chytil som jej dlaň a bežal som s ňou k môjmu autu. Otvoril som jej dvere na mieste spolujazdca a kufor som hodil na zadné sedadlá. Obišiel som auto a sadol som si na miesto vodiča. Zhlboka som sa nadýchol a pozrel som na ňu vážnym pohľadom.
„Si si istá, že to chceš urobiť?“ spýtal som sa a jednou rukou som sa oprel o sedadlá.
„Áno,“ prikývla so zahryznutou perou a jemne mi stlačila stehno, aby ma uistila, že to myslí naozaj vážne.
Pobozkal som ju na líce a naštartoval auto.
„Otec ma zabije, ak na to príde,“ vyslovila po pár sekundách jazdy.
„Bojíš sa?“
„Nie,“ pokrútila hlavou a usmiala sa.
„Len… cítim sa tak nejak divne, ale zároveň slobodne. Myslím, že som sa rozhodla dobre.“
Venoval som jej úprimný úsmev a stlačil som jej ruku.
„Postarám sa o teba, sľubujem.“
„Verím ti.“
„O pol hodinu by sme mohli byť  za mestom, ak nebudú dopravné zápchy, “ oznámil som jej. „Ak budeme pár kilometrov za mestom, dovolím ti vybrať si mesto, kam pôjdeme.“
„Ty ešte nevieš, kam vlastne ideme?“ spýtala sa prekvapene a vyvalila oči.
„Hm, chcel som to nechať na tebe,“ žmurkol som.
„Nechám sa prekvapiť.“
„Si blázon, Smith!“ skríkla na celé auto a udrela ma do ramena.
„Milujem ťa,“ usmial som sa.
Behom jednej sekundy sa jej tvár zaliala krvou a odvrátila odo mňa zrak.
„Milujem, keď sa červenáš,“ zasmial som sa a pohladil som ju po líci.
„Prestaň!“ nervózne do mňa štuchla a prameň vlasov, ktorý jej vytŕčal z gumičky si založila za ucho.
„Aj ja teba,“ pošepkala.

Šoféroval som približne hodinu a konečne sme sa dostali pár metrov za mesto. Teraz nás čaká len pokojná cesta maximálne s dvoma autami široko-ďaleko. Myslím, že lepšie to vyjsť nemohlo. Ráno budeme kilometre od New Yorku, niekde, kde nás nikto nenájde. Aspoň v to dúfam. Mám všetko, čo potrebujem. Mám ju.
„Jake?“ zamrmlala po dlhej chvíli ticha a otočila sa dozadu.
„Nezdá sa ti, že to auto za nami ide už dlhšiu dobu?“
Nervózne som sa pozrel do spätného zrkadla a vďaka svetlám na neznámom aute som zistil, kto to auto riadi. Stlačil som pery do úzkej čiary a pozrel som sa na Jess.
„Tvoj otec.“
„Čo?“ vyhŕkla vystrašene a začala sa triasť.
„Si, si si istý? Ale ako je to možné? Ako nás mohol nájsť? Jake, určite si videl dobre?“
„Jessica, vidím zatiaľ dobre!“ vyštekol som.
John zrýchlil a behom pár sekúnd nás predbehol. Vošiel mi do cesty, až som myslel, že sa vybúrame. Chcel som pridať plyn a utiecť mu, no Jessicina ruka a silný stisk ma zastavili
„Jake, zastav,“ povedala a naprázdno prehltla.
Poslúchol som ju.
Pozerala sa priamo pred seba a obaja sme sledovali, ako John otvára dvere na aute.
„Ostaň v aute a zamkni sa, dobre?“  prikázal som jej a vystúpil som z auta. Zabuchol som za sebou a poslednýkrát som sa pozrel na vystrašenú Jess.
John sa ku mne približoval so vztýčenou hlavou a ja som naprázdno prehltol. Keď sme stáli tvárou v tvár, zdalo sa, že mi chce niečo povedať, no túto úvahu som zamietol vo chvíli, kým som na ľavom líci neucítil ostrú bolesť.

Z pohľadu Jess

V okamihu, ako môj otec prvý raz udrel Jakea, som celá rozklepaná vyletela z auta. Začala som po ňom bezhlavo kričať, aby prestal, no zdalo sa mi, že ho udieral ešte viac.
„Otec, prestaň!“ Vrešťala som z plného hrdla, no márne. Videla som, ako sa Jakeovi spustila krv z nosa a hneď na to aj z pier.
Vzlykala som, plakala, prosila, len aby prestaň. Schmatol ho za bundu a surovo ho hodil o kapotu auta.
„Otec, to už stačí! Prosím, skonči to!“
Každým krokom, ktorým som sa k otcovi približovala, ma Jake štuchol viac a viac dozadu, aby som sa do toho neplietla. Jake sa nebránil. Nechal môjho otca nech ho zmláti do bezvedomia a najhoršie na tom všetkom bolo, že som s tým nemohla nič robiť. Každá päsť, ktorú mu môj otec uštedril znásobovala môj krik. Kričala som o pomoc, vrešťala som, prosíkala. Nepomohlo to. Jakeovo telo opäť skončilo na kapote. Venoval mi krátky pohľad, ktorý mi mal naznačiť, aby som sa držala od nich čo najďalej.
„Nie!“ zakričala som a s nenávisťou v očiach som sa blížila k otcovi.
Akonáhle som to urobila, Jakeovo bezvládne telo sa postavilo predo mňa.
„Nesmie sa ťa ani len dotknúť. Nemôže ti ublížiť.“ Vydýchol takmer z posledného a vypľul krv.
Zúfalosť pohlcovala každú bunku môjho tela. Začala som panikáriť. Prešla som mu rukou po ramene a zhlboka som sa nadýchla.
„Otec už, sakra, prestaň! Čo to robíš?“ zvrieskla som po ňom a v tej chvíli ma surovo zdrapil za lakeť a ťahal ma do jeho auta.
Bolo to tak rýchle, že som sa nestihla ubrániť. Pišťala som, snažila som sa vymaniť z jeho zovretia, no bol silnejší.
„Jake! Jake!“ Kričala som z plných pľúc a rozplakala som sa ešte viac, keď som uvidela, ako bezmocne kľačí pri jeho aute.
„Sakra, pusti ma!“ Vrieskala som po otcovi, no zbytočne.
Otvoril predné dvere a surovo ma hodil na sedadlo spolujazdca. Moje telo sa celé triaslo a bolo mi na zvracanie.
Pozerala som na Jakea, ktorý sa ledva držal na kolenách a jediné, čo robil bolo, že vypľúval krv. Stále. Znovu a znovu. Vyzeral príšerne. Ako len mohol? Ako mu to mohol urobiť?
Otec naštartoval auto, otočil sa a pridal plyn naspäť do mesta. Ak by išiel o pár kilometrov pomalšie, vyskočila by som z auta.
„Zbláznil si sa?“ zvrieskla som do ticha.
„Ako si mu to mohol urobiť? Čo ti spravil? Čo ak je mŕtvy? Ja ťa nenávidím! Neznášam ťa! Už nie si môj otec!“ Kričala som po ňom v amoku a hádzala som rukami do vzduchu.
„Jedného dňa mi za to poďakuješ,“ povedal, akoby sa nič nestalo a ďalej sa venoval šoférovaniu.
„Poďakujem? A za čo? On tam len tak leží! Vypľúva krv! Otoč to auto a vrát sa poňho! Otoč to, sakra!“ Hučala som doňho.
„Môže byť rád, že skončil len takto!“ zvýšil hlas a kŕčovito zvieral volant.
„Zastav mi, nejdem domov!“ kričala som cez slzy.
„Idem poňho, čo ak tam zomrie? Otec zastav!“
Márne. Ignoroval ma, ignoroval všetko, čo som povedala, všetko, čo som robila.
O pár minút sme zastavili v zápche na červenú a čakali sme, kým zasvieti zelená.
„Oci, otoč to,“ pošepkala som bezvládne hlavu som si zaborila do dlaní.
Nič. Ani sa nesnažil so mnou komunikovať.
Silno som si  zahryzla do vnútra líca a premýšľala, čo urobím. Keď už som myslela, že ma nič nenapadne, na semafore sa rozsvietila oranžová farba. Nenápadne som položila ruku na kľučku v tom okamihu, ako zablikala zelená, vybehla som z auta. Na križovatke som sa rozbehla k prvému taxi, ktorý išiel opačným smerom než my. Autá na mňa trúbili, blikali a ľudia kričali, no všetko som to odignorovala a sadla som si na zadné sedadlo žltého taxi. Ignorovala som prekvapený pohľad vodiča a z okna som sa pozerala na auto môjho otca. V tejto zápche to neotočí, pomyslela som si.
„Na prvej odbočke zahnite doprava,“ prehovorila som k vodičovi a zapla som si pás. Jake, vydrž to!

Foto: Pinterest 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here