Z pohľadu Jakea
Sedel som na posteli opretý o stenu a moje oči sa pozerali na kvapky dažďa na zarosenom okne. Bola to už dlhá chvíľa, čo som sa ani nepohol. Rozmýšľal som. Jessicin zúfalý hlas prosiaci o pomoc mi víril v hlave a ani po opakovanom trasení hlavy to neprestávalo. Nevedel som, čo sa stalo, nemohol som sa jej dovolať, nemohol som ju vidieť. Jediné, čo mi ostávalo, bolo čakať. Ale na čo som vlastne čakal?