Z pohľadu Jakea
Sedel som na posteli opretý o stenu a moje oči sa pozerali na kvapky dažďa na zarosenom okne. Bola to už dlhá chvíľa, čo som sa ani nepohol. Rozmýšľal som. Jessicin zúfalý hlas prosiaci o pomoc mi víril v hlave a ani po opakovanom trasení hlavy to neprestávalo. Nevedel som, čo sa stalo, nemohol som sa jej dovolať, nemohol som ju vidieť. Jediné, čo mi ostávalo, bolo čakať. Ale na čo som vlastne čakal? 

„Nasadneš do auta, odídeš a už sa nikdy nevrátiš.“
Oboma rukami som sa chytil za hlavu a zatvoril som oči. Prečo musí byť všetko tak komplikované? Prečo práve teraz, keď mi ide o všetko? Moje myšlienky ma pomaly ale isto privádzali do šialenstva.
„Kde je? Mám pocit, že ho zabijem!“
Počul som veľmi známy dievčenský hlas, ktorý sa triasol od zlosti a následné tresnutie vchodových dverí. Okamžite mnou myklo a posadil som sa na posteľ.
„Jessica, upokoj sa!“ Počul som, ako sa ju George snaží upokojiť.
„Nerob náhle rozhodnutia, dobre?“
„Oh, náhle rozhodnutia?“ vyprskla naňho ostrým hlasom.
„Ty by si mi o nich mohol rozprávať, čo?“
Vtom sa dvere na mojej izbe rozleteli a stála v nich Jess. Bola premočená na kosť a kvapky z jej vlasov stekali na koberec. Nemo stála, držala kľučku od dverí a jej hrudník sa nekontrolovateľne dvíhal.
„Je…“ George zastavil pár centimetrov od mojich dverí a spoza Jessici sa mi zahľadel do očí.
„To je v poriadku,“ povedal som pokojným hlasom a on prikývol.
Jessica sa otočila za ním a prebodla ho nenávistným pohľadom. V tom okamihu George silno spojil pery, aby z neho nevyšli tie nesprávne slová a bez slov odkráčal dole schodmi. Jess za sebou zabuchla dvere a prebodla ma rovnakým pohľadom, ako pred pár sekundami Georga.
„Ako si mohol, Smith?“ S povzdychom pokrútila hlavou a telom sa oprela o zatvorené dvere. „Ako si ma mohol behom jedného dňa opustiť a potom mi naznačiť, že to možno berieš späť? Si si naozaj vedomý toho, čo so mnou robíš?“
„Jess,“ zašepkal som jej meno a pomaly som sa postavil z postele.
„Ostaň tam, kde si, prosím,“ povedala so zvýšeným hlasom a dala pred seba ruku na znak, aby som sa k nej nepribližoval.
„Ako mi môžeš takto ubližovať?“ spýtala sa ma, hľadiac mi do očí.
Vyzerala smutne, sklamane, zúfalo, zničene. Vyzerala všelijak, len nie šťastne. Jemne som privrel oči, zhlboka  sa nadýchol a znovu ich otvoril. Vedel som, že toto všetko je kvôli mne. To kvôli mne, mojej povahe, mojím rozhodnutiam tu teraz stojí a vyčíta mi všetky moje skutky, ktoré som napáchal.
„Nikdy som ti nechcel ublížiť,“ šepol som a nasilu som pokrútil hlavou.
Zvesil som plecia  a so sklamaným výrazom som sa na ňu pozrel.
„Ale urobil si to,“ vzdychla smutne a odvrátila odo mňa zrak.
Jej tvár sa skrivila do trpkého úškrnu a potichu sa rozvzlykala.
„Jess,“ vydýchol som utrápene a rukou som si zúfalo prešiel po vlasoch.
„Čo?“ spýtala sa a nervózne začala klepkať prstami o dvere. Jej pohľad mieril stále na druhú stranu odo mňa a očami blúdila po celej mojej izbe.
„Poď ku mne, prosím,“ zúfalo som pošepkal a ani na sekundu som z nej nespúšťal oči.
Srdce som cítil niekde v hrdle a nervozita pohlcovala moje telo. Silno som si zahryzol do vnútra líca a na pár sekúnd som zadržal dych.
Jessicin hrudník sa začal pohybovať v normálnom tempe a o pár sekúnd sa naše oči stretli. Pohľad do jej zúfalých uplakaných očí ma ničil. Až teraz som si začal uvedomovať, čím všetkým si prechádza, keď je so mnou.
Odlepila sa od dverí a látkovú tašku, ktorú mala povesenú na pleci, zhodila na zem. Neváhala a okamžite sa ku mne rozbehla. Urobil som pár krokov ku nej a ona sa mi vrhla do náručia. Objal som ju čo najsilnejšie okolo jej tela a ona sa bradou oprela o moje plece. Cítil som, ako sa celé jej telo trasie od tohto všetkého, no aj od toho, ako veľmi bola premočená. Letmo som ju bozkával do jej mokrých vlasov, zatiaľ čo ona oddychovala na mojom ramene. Nechcel som pokaziť túto chvíľu, a tak som čakal, kým sa odtiahne ako prvá. Netrvalo to dlho a jej ruky, položené na mojom krku, sa uvoľnili. Povolil som stisk a dovolil som jej, aby sa odtiahla natoľko, aby mi videla do očí. Ruky si položila na môj hrudník a jemne povzdychla. Očami mi blúdila po tričku, perách či lícach, no vyhýbala sa kontaktu s mojimi očami. Dvihol som jednu moju ruku a prameň mokrých vlasov som jej začesal za ucho. Jemne sa zachvela pri mojom dotyku, no nič nepovedala. Ubíjal ma pohľad na ňu, no nevedel som, čo robiť. Nechcel som, aby sa cítila zle kvôli mne alebo kvôli tomu, čo som jej urobil. Ale nevedel som, čo mám urobiť, aby sa cítila dobre.
„Dám ti nejaké suché oblečenie, dobre?“ oznámil som jej po pár minútach, ktoré strávila v mojom náručí a odtiahol som sa od nej.
Urobil som krok ku komode a zo zásuvky som vybral čierne kraťase s krátkym bielym tričkom. Otočil som sa smerom k nej a s núteným úsmevom som jej podal oblečenie. Nemo stála a pozerala na ruky, v ktorých držala veci. Slabo som si povzdychol a podišiel som do kúpeľne v mojej izbe. Zapálil som svetlo a schmatol som prvý čistý uterák, ktorý som uvidel. Vrátil som sa naspäť k nej a podal som jej ho. Jemne som ju pohladil po líci a ona uhla pohľadom.
Zase.
„Mala by si si dať horúcu sprchu, inak nachladneš,“ navrhol som jej.
„Sľubujem ti, že ak vyjdeš zo sprchy, porozprávam sa s tebou.“
Konečne zdvihla svoje oči k tým mojim a prikývla.
„Fajn,“ zašepkala trasľavým hlasom a so sklonenou hlavou ma obišla a zatvorila sa v kúpeľni.
Oboma rukami som sa chytil za hlavu a hlaso som vydýchol. Keď som počul, ako pustila vodu, vyšiel som z izby a zamieril som si to po schodoch do kuchyne. Potreboval som do seba dostať aspoň hlt vody či niečoho tekutého. Zišiel som dole a zabočil som do kuchyne. Z poličky som si vytiahol malý pohár a vytiahol som si malú fľašu vychladenej vody. Otvoril som ju a nalial som si až po okraj pohára. Celé som to vypil na jeden dych a pohár som položil naspäť na linku. Oprel som sa o ňu rukami a sklopil som hlavu.
„Jake?“ Počul som za sebou Georgov hlas.
„Hm?“ zamrmlal som a s falošným úsmevom som sa naňho otočil.
Mal na sebe čiernu koženú bundu a v ruke držal kľúče od svojho auta.
„Jeremy mi volal, že… no vieš,“ povzdychol a prevrátil očami.
„Takže musím ísť.“
„Jasné, v pohode,“ prikývol som a urobil som pár krokov vpred, odhodlaný vyjsť naspäť hore, no Georgov hlas ma zastavil.
„Deje sa niečo?“  spýtal sa ma, keď som bol tesne pri schodoch, čo ma donútilo zastať
„Je to horšie, než sa to zdá,“ mykol som plecami a očami som zablúdil na schody, aby pochopil, o kom vravím.
„Aha,“ zamrmlal.
„Bro, tento raz ju už nenechaj odísť. Nepokašli to,“ usmial sa prívetivo a napravil si golier na bunde.
„Budem sa snažiť,“ ubezpečil som ho a úsmev som mu opätoval.
Pokračoval som v ceste a kráčal som po schodoch nahor.
Počul som, ako za sebou zabuchol dvere a ja som vošiel do mojej izby práve vtedy, keď Jessica vyšla z kúpeľne. Naše pohľady sa znovu stretli a ona okamžite uhla pohľadom. Mala na sebe moje tričko a jej vlasy už boli skoro suché. V rukách držala všetko oblečenie, ktoré zo seba zhodila a stála takmer oproti mne. Podišiel som ku nej a opatrne som jej veci zobral z rúk.
„Hneď som tu,“ ubezpečil som ju a vybehol som z izby do spoločnej kúpeľne nás všetkých, kde sa taktiež nachádzala sušička.
Všetko som do nej hodil, zapol som program a spustil som ju. Vrátil som sa naspäť do mojej izby a zatvoril som za sebou dvere. Jess sedela v strede mojej postele a pozerala sa na mobil, ktorý zvierala v ruke. Oblizol som si pery a vykročil som ku nej. Sadol som si na posteľ a posunul som sa do stredu, presne vedľa nej. Mlčky sedela, jednou nohou preloženou cez druhú a pozrela sa na čas na mobile.
„Máš tri a pol hodiny na vysvetlenie,“ povedala už pokojnejším hlasom a zhasla obrazovku mobilu.
„Prepáč,“ povedal som úprimne a nespúšťal som z nej oči.
„A za čo?“ spýtala sa ma a uprene na mňa pozerala očami, ktoré prebodávali snáď každú bunku môjho tela.
Nevedel som z jej pohľadu vyčítať, či je naštvaná alebo sklamaná.
„Za všetko,“ povedal som jednoducho. Chcela ma vyprovokovať a donútiť ma, aby som vymenoval všetky veci, za ktoré by som sa jej mal ospravedlniť. Nechcel som to vysloviť. Nič z toho.
„A to je?“ Naliehala.
Pokrútil som hlavou a nahlas som vzdychol. Pevne som zaťal zuby a potlačil som v sebe všetok hnev, aroganciu a egoizmus.
„Všetko. Prepáč mi za to, že som ťa veľakrát rozplakal, aj keď som to nikdy nechcel urobiť. Ale spravil som to. Prepáč mi za to, že ti ubližujem skoro každým slovom, ktoré vyslovím a že ťa skoro každú sekundu svojho života nechávam trpieť a trápiť sa. Nikdy som nemal dopustiť, aby si bola kvôli mne smutná. Nemal som ťa nikdy opustiť, nemal som vysloviť veci, ktoré ti ublížili, ale napriek tomu som to všetko urobil. Sakra, urobil som to!“ päsťou som udrel do matraca a sklopil som zrak. Začalo mi to dochádzať. To dievča si nezaslúžim. „A jediným dôvodom, prečo som to všetko ukončil bolo práve toto, Jess. Uvedomujem si, že ťa nemôžem ochrániť, nemôžem ti dať toľko lásky, koľko dávaš ty mne a spôsoby, akými som ti už toľkokrát ublížil mi nedovoľujú byť s tebou. Ničím ťa, viem to!“
„Jake, nie…“ pokrútila hlavou a vytreštila na mňa oči.
„Ale áno, áno,“ prerušil som ju a zúfalo som sa potiahol za vlasy.
„Čím viac chcem byť s tebou, tým viac ti ubližujem. Stále, stále, stále.“
„Jake, neubližuješ mi!“ povedala so zvýšeným hlasom a krútila hlavou.
„Ale áno, Jessica, priznaj si to,“  presviedčal som ju.
„Čo ak ti zase ublížim? Ja už to nechcem robiť! Čo ak zajtra poviem niečo zlé alebo urobím niečo zlé, čo ťa odo mňa odradí? Alebo čo ak si môj mozog zmyslí, že je potreba znovu od teba odísť? Čo potom?“
„Budem čakať, sľubujem,“ pošepkala so zlomeným hlasom a v jej očiach s leskli slzy.
Chytila ma za ruku a preplietla si so mnou prsty.
„Budem čakať hodiny, dni, mesiace a aj roky, ak to bude potrebné. Len prosím, nevrav, že mi ubližuješ.“
„Ale ja to robím Jess, nevidíš?“ zúfalo som vykríkol a privrel som oči.
„Nie, nevidím to!“ hlesla.
„Ja viem, že náš vzťah je komplikovaný a že nie je dokonalý, snažíme sa ho robiť perfektným. Cez to všetko, čo sa stalo sme nič nevzdali. Aj keď si mi niekedy možno slovne ublížil, vždy si sa snažil napraviť to. Spomeň si na to. A vždy, keď som ublížila ja tebe, robila som to isté. Nikto nemôže byť dokonalý. Ľudia robia chyby.“
„Nikdy si mi ale neublížila tak, ako ja tebe,“ pokrútil som hlavou a v hrdle som ucítil nepríjemnú hrčku, ktorú som sa márne snažil prehltnúť.
„Ako si mi ublížil?“ spýtala sa ma zúfalo a stisla mi ruku.
„Ako?“ zúfalo som sa zasmial a pokrútil som hlavou.
„Opustil som ťa v dobe, keď si stratila kamarátky a začala si mať problémy doma. A kvôli komu sa to vlastne stalo? Kvôli mne! Bol som tak sebecký, že som dovolil, aby si stratila kamarátky a narušil som ti dokonalý vzťah s otcom. Nie je toho dosť?“
„Človek musí obetovať niekoho, na kom mu záleží, kvôli niekomu, na kom mu záleží viac.“
„Za mňa ti to nestálo,“ vzdychol som a jemne som vytrhol ruku z tej jej.
„Presťaň!“ vyhŕkla trasľavým hlasom a z očí jej vypadli slzy.
„Neľutujem ani jednu sekundu strávenú s tebou. Neľutujem žiadne rozhodnutie, ktoré som musela učiniť, aby sme boli spolu. Prosím, netráp ma.“ pokrútila hlavou a uprene sa mi zahľadela do očí.
Po tvári jej začali padať slzy a rozvzlykala sa.
„Prestaň sa obviňovať z vecí, ktoré boli. Sú preč, už sa nestanú! Musíš prestať myslieť na to, čo bolo. Ja ťa milujem! Vždy to tak bolo, je to tak a navždy to bude presne takto! Nemôžeme to ukončiť, nemôžeme. Neviem si ani len predstaviť, že by sme spolu neboli. Už žiadna láska, žiadne bozky, už nikdy nič. S tou myšlienkou žijem každý jeden deň a bojím sa jej viac než čohokoľvek iného! Dávam si pozor na to, čo ti poviem, aby si ma neopustil. Ja viem, že chceš byť so mnou presne tak, ako ja chcem byť s tebou a taktiež viem, že urobím všetko, aby som bola s tebou, presne tak, ako to urobíš aj ty. Neopúšťaj ma a nehovor veci, ktorými sa ma snažíš presvedčiť, že spolu nie sme perfektní! Potrebujem, aby si bol teraz so mnou.“
Zúfalo ma priam prosila a potláčala v sebe vzlyky. Nemohol som sa pozerať na jej utrápenú tvár. Ničilo ma to viac, než kedykoľvek predtým. Viem, že jej ubližujem, sakra, viem to! A už nebudem. A zistím to len tak, že s ňou ostanem. Nebudem sa zaujímať o reči jej otca alebo mojej rodiny. Budeme len my.
„Milujem ťa, Jessica,“ povedal som s úprimným pohľadom do jej očí a obe dlane som položil na jej líca.
„Každý deň som sa bál o to, že ma necháš pre iného, pre lepšieho. Bál som sa dňa, kedy George nebude už len kamarát a aj keď ťa pobozkal…“
„Necítila som k nemu nikdy viac, než kamarátstvo. Sľubujem,“ uistila ma.
Nemal som dôvod neveriť jej, aj keď niečo vo mne stále pochybovalo. Ale verím jej, pretože viem, čo všetko cíti ku mne.
„Ja viem,“ prikývol som a palcami som jej zotrel slzy pod očami.
„Ale čo ak jedného dňa…“
„Riskni to,“ skočila mi do reči skôr, než som stihol dopovedať.
„Fajn,“ usmial som sa.
„Ale tvoj otec ma nez…“
„A koho to zaujíma?“ mykla plecami a potiahla do seba.
„Ako to môžeš brať tak pozitívne?“ spýtal som sa s údivom a ruky z jej líc som položil na posteľ.
„Pretože nás nepoznajú. A pretože viem, že sa zbalím, odídem a nič z toho ma už nikdy zaujímať nebude,“ povedala s toľkým presvedčením a vierou, že sa jej nedalo neveriť.  Zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila a vlasy si zopla do copu. Chytila koniec svojho trička a utrela si tvár od sĺz.
„Môj otec sa nikdy nezmení a nikdy mi nebude priať šťastie s tebou. Preto je najlepšie osamostatniť sa. Nechcem čakať rok alebo viac. Po letných prázdninách spolu odídeme. Niekam ďaleko. Prosím, povedz áno. “ Jej modré oči trochu zosmutneli a ja som vedel, že ju nemôžem sklamať. Ale koniec prázdnin je o tri mesiace a ja mám len pár dní na odchod. Vrátim sa po ňu.
„Áno,“ prikývol som s úsmevom a pritiahol som si ju ku sebe.
Usadil som sa tak, aby sa hlavou mohla oprieť o moje telo a pritiahol som si ju k sebe.
Bradu som si položil na vrch jej hlavy a jemne som ju pobozkal do vlasov.
„Takže…“ Nápadne si odkašľala a trochu sa pomrvila, aby sa jej lepšie sedelo.
„Teraz čo?“
„No,“ usmial som sa, aj keď to nemohla vidieť a ruky som pevne spojil na jej bruchu.
„Už žiadne slzy.“
„Fajn,“ prikývla.
„A aj napriek tomu, ako veľmi sa bojím, že ťa sklamem alebo ublížim, ťa milujem. Som do teba šialene zamilovaný. Je to ako choroba, z ktorej sa nedá vyliečiť. Som do teba choro zamilovaný a nemôžem prestať. Nemôžem si pomôcť, ale je to tak,“ vravel som s úškrnom na perách a pobozkal som ju do vlasov.
„Prestaň!“ mierne ma okríkla so smiechom a päsťami ma udrela po rukách.
Nemohol som sa prestať usmievať. V jednej chvíli som bol šťastný a vysmiaty ako idiot, no na druhej strane ma žrali výčitky svedomia, že jej znovu nejak ublížim.
„Aj ja ťa milujem,“ povedala asi po minúte ticha.
„Aj napriek tomu, ako veľmi sa bojím, že ťa tvoje výčitky donútia opustiť ma.“ Akoby mi čítala myšlienky.
„Ale teraz mi musíš sľúbiť, že ma neopustíš.“
„Prisahám,“ šepol som jej do vlasov a pevnejšie som ju zovrel v náručí.
„Tento raz už určite.“
„A musíš mi sľúbiť, že už nikdy nebudeš premýšľať nad vecami, ktoré si nikdy neurobil. Ja som ti odpustila, Jake. A verím ti každé jedno slovo, každý sľub, ktorý si mi dal. Pretože ti chcem dať ďalšiu šancu,“ povedala úprimne a hlavou sa oprela o moju hruď.
„Koľká šanca v poradí to je?“ spýtal som je jej vážne.
„Jake…“ Nahlas vzdychla a ostala ticho.
„Len sa pýtam,“ mykol som plecom a dnes už po niekoľkýkrát som ju znovu pobozkal do vlasov.
Chytila ma za ruky, ktoré som mal spojené na jej bruchu a odpojila ich. Posadila sa na posteli a otočila sa smerom ku mne. Podoprel som si telo rukami a zahľadel som sa do jej nádherne žiariacich očí. Vyzerali mierne opuchnuto, ale len trochu. Videl som, že je v pohode. Naklonila sa ku mne tak, že naše tváre boli od seba len pár milimetrov a mierne pootvorila ústa. Urobil som to isté a ucítil som, ako sa jej sladké pery obtreli o tie moje. Posadil som sa a chytil som jej tvár do dlaní. Jazykom som zablúdil do jej úst a vychutnával som si každú nanosekundu nášho bozku. Nebol to len bozk. Bolo to niečo viac. Zatvoril som oči a cítil som, akú vášeň do toho bozku vkladá. Prehĺbil som bozk ešte viac, až mierne zalapala po dychu. Jemne som ju hrýzol do pery, sal som ju, ochutnával. Bola dokonalá. Každý dotyk, ktorý mi venovala mi spôsoboval zimomriavky.
„Milujem ťa,“ pošepkala cez bozky a naposledy ma letmo pobozkala.
Odtiahla sa odo mňa, ale nie na veľkú vzdialenosť a ja som ju silno objal. Jednu ruku som jej zaboril do vlasov a druhou som ju jemne hladkal po chrbte.
„Aj ja ťa milujem,“ pošepkal som.
„Tak strašne veľmi.“
„Viem,“ prikývla s jemným smiechom a pobozkala ma na líce.
„Takže už žiadne klamstvá alebo zbytočné ubližovanie?“
„Nie,“ pokrútil som hlavou a odtiahol som sa od nej ta, aby som jej videl do očí. Pousmiala sa a pramienok vlasov si založila za ucho.
„Keď už sme pri tých klamstvách…“ nedokončila vetu a jemne si odkašľala.
Okamžite som sa narovnal, zbystril zrak a so srdcom v hrdle som čakal, čo z nej vypadne. „Upokoj sa, Jake,“ zasmiala sa potichu a pokrútila hlavou.
„Neklamala som ti, len ti chcem povedať niečo, čo by si mal vedieť a nechcem, aby si sa to dozvedel od toho nesprávneho človeka.“ Mlčal som, zatiaľ čo ona sa presunula ešte viac do stredu postele a ľahla si. Vankúšom si podoprela hlavu, aby mala na mňa lepší výhľad a potľapkala na voľné miesto vedľa nej. Povzdychol som si s úsmevom a presunul som sa k nej. Ľahol som si vedľa nej a ona mi automaticky položila hlavu na hruď. Začal som jej prstami prechádzal po jej nahom pleci a cítil som, ako sa pod mojím dotykom uvoľňuje.
„Pohádala som sa s otcom,“ začala opatrne a nervózne sa mi hrala s tričkom.
„Nebola to len hádka, ale bolo to…“
„Udrel ťa?“ spýtal som sa so zaťatými zubami a premáhal som sám seba, aby som nevybuchol. Moje svaly boli napnuté. Pri pomyslení, že by sa jej čo i len dotkol, som mal sto chutí ho zabiť.
„Nie, preboha!“ zhíkla.
„Nie, to naozaj nie. Len… bola to taká iná hádka. Nie všedná. Chcem odísť a povedala som mu to. Priamo a rázne. Mal si počuť jeho reakciu. Vraj ak chcem, môžem ísť. Nedrží ma.“
„Čože?“ spýtal som sa a pomrvil som sa, aby som jej aspoň trocha videl do tváre. Odvrátila pohľad hneď, ako videla, že sa na ňu dlhší čas pozerám.
„Jessica, si v poriadku?“
„Áno, som. Samozrejme, že som,“ ubezpečila ma.
„Cítila som sa, ako by som preňho nebola ničím. Ktorý otec môže niečo takéto povedať dcére? Ja viem, že som to začala, ale…“
„Zabijem ho!“ zavrčal som od nervov. Nenávidel som, keď ju trápili banálne veci, ktoré pre ňu neboli tak banálnymi ako pre mňa.
„Jake,“ povzdychla si a silnejšie sa ku mne pritisla.
„Prestaň takto rozprávať, prosím. Aj cez to všetko je to stále môj otec.“
„Fajn, prepáč,“ odsekol som.
„Ja len nechcem, aby si sa kvôli tomu cítila zle.“
„Nebudem sa kvôli tomu cítiť zle,  dobre?“ povedala a zdvihla hlavu smerom ku mne, aby mi venovala úsmev a znovu položila hlavu naspäť.
„Chcem odtiaľto vypadnúť. Po prázdninách sa chcem zbaliť a odísť s tebou ďaleko. Ale Thomasa musím zobrať so sebou. Nenechám ho tu, ani keby som mala ostať.“
Oh, sakra!
„Jess,“ zamrmlal som jej meno a nervózne som sa pomrvil na posteli.
„Keď už sa tu tak priznávame, je vec, ktorú by si tiež mala vedieť.“
„Počúvam,“ usmernila ma, aby som začal rozprávať a preplietla prsty na našich voľných rukách.
„No,“ vzdychol som a zhlboka sa nadýchol. Nevedel som, ako začať a čo jej vôbec povedať. Bolo to ťažšie, než som si myslel.
„Vieš, ako som bol… preč?“ spýtal som sa jej nervózne. Všimol som si, ako na pár sekúnd zadržala dych, no po chvíli bez slov prikývla.
„Prišiel som na to, čo má Billy  pláne, respektíve, čo majú určití ľudia naňho. Môj otec sa rozhodol, že tento raz sa nebudem zapájať do žiadneho biznisu a aby sa ma to vôbec netýkalo, mal by som na nejaký čas odísť z New Yorku.“
Cítil som, ako Jess pri mojich posledných slovách doslova stuhla a nehýbala sa. Presne toto som nechcel.
„Na koľko?“ spýtala sa potichu a naprázdno prehltla.
„Pravdepodobne navždy.“
Rýchlo zaborila hlavu do môjho trička a roztriasla sa.
„Vedela som, že sa niečo pokazí!“ zakričala do môjho trička a rozvzlykala sa.
„Nie, nie, nie! Jessica, prosím, neplač,“ snažil som sa ju upokojiť, no márne.
Odpojil som nám ruky a donútil som ju, aby sa posadila na posteľ. So sklonenou hlavou si sadla a rukami sa opierala o matrac.
„Všetko bude v poriadku, rozumieš? Odídem s tebou, dobre?“
„Ale…“ Bezmocne lapala po dychu a snažila sa upokojiť.
Pevne som ju držal za obec ruky a palcami som jej hladil dlane.
„Kedy sa to má stať?“
„O 2 dni,“ vzdychol som a odvrátil som od nej zrak. Znovu jej ubližujem.
„Ty odchádzaš o dva dni?“ spýtala sa s otvorenými ústami a na pár sekúnd prestala dýchať.
„My odchádzame, Jessica,“ opravil som ju.
„Obaja. Spolu.“
„Ale Jake… ja… ja,“ habkala.
„Ja nemôžem. Nemôžem,“ pokrútila hlavou.
„Čo?“ vyhŕkol som od prekvapenia.
„Vravela si, že…“
„Ja viem, Jake,“ prikývla a potiahla do seba.
„Ale nie teraz. Nie pozajtra. Čo škola a to všetko? Čo tvoja maturita a vysoká?“
„Ja nemám na výber, Jess,“ povzdychol som sklamane. Myslel som si, že to bude perfektné, pretože všetko tak dokonalo vychádzalo, ale nebolo.
„Je to komplikované.“
„Čo bude so mnou?“ spýtala sa zúfalo a stlačila mi ruky.
„Musíš sa rozhodnúť. Buď povieš áno, alebo nie.“
„Povedz, že si robíš srandu.“
„Kiežby,“ vydýchol som a uvoľnil som stisk našich rúk.
Presunul som dlane na jej líca a zotrel som jej dve drobné slzy, ktoré jej zastali tesne pod okom.
„Chceš mi naozaj povedať, že o 24 hodín ťa už nemusím nikdy vidieť, ak poviem nie? Jake, takto to nechcem,“ pokrútila hlavou a chytila svojimi rukami tie moje.
Palcami som ju hladkal po lícach, aby som ju aspoň trocha upokojil.
„Ani ja to takto nechcem, ver mi. Viem to už dlhšiu dobu a vždy som si myslel, že ak ti to jedného dňa poviem, budeš súhlasiť.“
„Je to na mňa príliš rýchle,“ vzdychla nešťastne.
„Neviem, čo mám povedať.“
„Rozmyslíš si to, prosím?“ spýtal som sa so smutnými očami priamo do tých jej. „Potrebujem ťa.“
„Ja… ja.“
„Prosím,“ šepol som pár milimetrov od jej pier a následne som ju na ne pobozkal.
„Kvôli mne.“
„Fajn,“ povedala napokon a nešťastne sa na mňa pozrela.
„Zoberiem ťa už domov?“ spýtal som sa jej, aj keď som nechcel, aby odišla.
Len sa jemne usmiala a prikývla.
„Môj otec nevie, že som tu. Utiekla som a zobrala som si Thomasov mobil, pre prípad, že by prišiel domov. “
„Myslel som si to,“ usmial som sa a pobozkal som ju na špičku nosa.
„Prídem ti po veci,“ oznámil som jej, spustil som ruky z jej tváre a postavil som sa z postele. Jemne som sa na ňu usmial a venoval som jej pohľad, ktorým som jej naznačil, že som s ňou.
Vyšiel som z izby a zatvoril som za sebou dvere. Oprel som sa o ne a nešťastne som vydýchol. Aj keď som na ňu nechcel tlačiť a chcel som, aby sa rozhodla tak, ako chce ona, pravdou bolo, že ak sa nerozhodne podľa mojich predstáv, neviem, čo urobím. Neviem si predstaviť byť bez nej. Už nikdy to nechcem zažiť. Ani len na sekundu.

Foto: Favim 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here