Rýchlo som vystúpila z auta, aby som sa vyhla zbytočným otcovým otázkam či narážkam a zabuchla som za sebou dvere. Do domu som vpálila ešte rýchlejšie a zabuchla som otcovi dvere hneď pred nosom. Bola som už na prvom schode, keď ma prerušil otcov ostrý hlas : „Jessica stoj!“ zakričal na celý dom, až ma striaslo. 

Neochotne som sa otočila a nechutne som prevrátila očami.
„Čo?“ spýtala som sa ho podráždene a oči som zabodla do môjho brata, ktorý stál pár krokov za otcom.
„Tento tón si odpusť, slečna!“ pohrozil mi prísne a poškrabal sa na zátylku.
„Aký tón?“ spýtala som sa otrávene a váhu som preniesla z jednej nohy na druhú.
„Spýtala som sa ťa to normálne.“
„Ak sa so mnou mieniš takto rozprávať a máš chuť trucovať, môžeš to robiť celý mesiac a to doma.“
„Mám domáce väzenie alebo čo?“ zasmiala som sa zúfalo a prevrátila som očami.
„Áno, pochopila si to správne,“ prikývol súhlasne  a urobil pár krokov do kuchyne.
Všimla som si, ako veľmi sa snažil byť pokojný a darilo sa mu to. Ovládal sa.
„Možno mi neuveríš oci, ale je mi to jedno,“ mykla som plecom, akoby sa nič nedialo a mojím želaním bolo, vyprovokovať ho do nepríčetna.
„A vieš prečo? Lebo ja už vlastne nemám s kým tráviť voľný čas. Nemám nikoho, s kým by som bola a to len pre to, že sa ma snažíš pred svetom tak ochrániť, že si neuvedomuješ, o čo svoju dcéru pripravuješ!“ Môj hlas sa stupňoval a sama som mala čo robiť, aby som nevybuchla.
„Ja viem, čo robím a taktiež viem, čo je pre teba najlepšie, tak sa so mnou prestaň rozprávať ako s cudzím človekom!“ zakričal na plné hrdlo a päsťami tresol do kuchynského pultu, za ktorým stál.
Neveriacky som pokrútila hlavou a moje oči zablúdili na nevinnú postavu môjho malého bračeka, ktorý sa celý triasol. Venovala som mu krátky ospravedlňujúci pohľad, aby vedel, že ma mrzí to, že to musí počúvať.
„Ty nevieš nič o tom, čo je pre mňa najlepšie!“ precedila som cez zuby a moje ruky, ktoré boli voľne položené pri stehnách, som zaťala v päsť.
„Nevieš o mne nič a to si vravíš otec? Ako mi to môžeš robiť? Ako mi môžeš dávať príkazy a zákazy, keď som skoro dospelá? Prečo ma niekedy nenecháš rozhodovať sama o sebe? Prečo?“ Presne vedel, že tým všetkým narážam na Jakea, no tváril sa, že nerozumie, o čom rozprávam.
„Nie si na to dosť stará,“ odpovedal jednoducho a jeho svaly sa trochu napli.
„Túto konverzáciu pokladám za uzatvorenú. Skončili sme.“ Obrátil sa mi chrbtom a otvoril chladničku, z ktorej vybral fľašku vychladenej whiskey a kúsok si nalial do úst. Okamžite prehltol odpornú chuť alkoholu a jemne povzdychol. Ignoroval fakt, že ja som s ním ani zďaleka neskončila  a začal sa hrabať v mise s ovocím.
Zhlboka som sa nadýchla, aby som sa upokojila, uprene som sa zahľadela na Thomasa a mykla som hlavou smerom na schody, čím som mu naznačovala, aby odišiel. Hneď. Neváhal, na nič nečakal a rýchlosťou svetla šprintoval do svojej izby.
Jednou rukou som sa oprela o zábradlie na schodisku a prešliapla som z jednej nohy na druhú.
„Nikdy som neverila tomu, že bude potrebné vysloviť to, ale poviem to,“ začala som jednoducho a snažila som sa získať si jeho pozornosť. V sekunde sa ku mne otočil a zbystril zrak.
„Nikdy nebol deň, na ktorý by som sa tešila viac, než na moje 21. narodeniny. Konečne si po rokoch budem môcť robiť čo len chcem, s kým chcem a kde chcem! Konečne vypadnem z tohto prekliateho domu a nikdy, opakujem nikdy, sa sem nevrátim! A nemysli si, že ti tu Thomasa nechám a že dovolím, aby mal také detstvo a dospievanie ako ja! To nedopustím! A aj keď sa všetci snažíte o to, aby bol Jake pre mňa minulosťou a teraz sa o to snaží aj on, tak ti chcem len povedať, že ja sa nevzdávam a jedného dňa s ním budem šťastná, či sa to páči jemu, jeho rodine alebo tebe.“ Krv v žilách mi doslova vrela a cítila som, ako mi stúpa do tváre. Nečakala som na jeho rekciu, pretože mi bola ukradnutá, a tak som sa len zvrtla na päte a vyšla som pár schodov.
„Takže sa ti nepáči dom, v ktorom žiješ? Nepáči sa ti, že ti toho dávam veľa?“ spýtal sa ma s naštvaným  a nervóznym tónom. Donútila som samú seba zastať a otočiť s naspäť naňho. „Tak fajn, choď! Uvidíme, ako sa o seba dokážeš bezo mňa postarať! Ak si myslíš, že si pripravená na život, o ktorom toho ešte veľa nevieš, tak prosím! Nemusíš čakať na plnoletosť!“
Kričal po mne ako zmyslov zbavený v úplnom amoku a v sekunde celý sčervenel. Bola som v rozpakoch, vôbec som nevedela, čo mám povedať. Prekvapil ma. Čakala som všetko, ale toto, pravdepodobne, nie.
Otec sa otočil ku kuchynskej linke, po ktorej niekoľkokrát opakovane tresol a lapal po dychu. Celá som sa roztriasla a nevedela som sa ani len pohnúť. Civela som na jeho chrbát a postavu opretú rukami o linku. Na chvíľu som zatvorila oči a znovu ich otvorila. Šťastie, že to nepočul Thomas, pomyslela som si. Ticho som si povzdychla a pomalými krokmi som vyšla schodište na poschodie. Zatvorila som sa v izbe, tašku, ktorú som mala prevesenú cez plece som hodila vedľa mňa na zem  a sadla som si ne okraj postele. Schmatla som si vlasy a gumičkou, ktorú som mala na ruke som si ich zopla. Nervózne som sa začala hrať s prstami na rukách a hrýzla som si vnútro líca. Čo teraz? Mala som silné nutkanie zavolať Jakeovi, pretože vždy, keď sa niečo stalo, robila som to, ale teraz. Mám? Môžem? Čo mám robiť? Riskovať? Kašlať na to?
Otázky mi vírili v hlave a ja som začala byť zúfalá. Naozaj zúfalá. Všetko bolo zle! Celý svet skoby bol proti mne, proti všetkému, čo milujem, na čom mi záleží. Začali ma pohlcovať emócie a chcela som sa rozplakať, no nešlo to. Nevládzem.
„Tak fajn, choď! Uvidíme, ako sa o seba dokážeš bezo mňa postarať! Ak si myslíš, že si pripravená na život, o ktorom toho ešte veľa nevieš, tak prosím! Nemusíš čakať na plnoletosť!“
Otcove slová sa mi prehrávali v mysli a keď som si pomyslela, že som mu takto stokrát ublížila ja, som najhoršia dcéra. Ale nebudem sa ospravedlňovať. Naozaj nebudem. Za nič. Ťažko som vzdychla, aby som sa trochu uvoľnila a odzipsovala som tašku, ktorá mi ležala pri nohách. Vytiahla som z nej mobil, odhodlaná zavolať mu. Nervózne som vyhľadávala v kontaktoch jeho meno, pokým mi naň oči sami nespadli. Nahlas som prehltla a stlačila som tlačítko vytočiť. Začala som poklepkávať nohou od strachu a môj žalúdok sa stiahol natoľko, že mi prichádzalo zle.
Po pár krátkych pípnutiach som začula, ako prijal hovor, no nepovedal ani slovo.
„Jake?“ zúfalo som pošepkala jeho meno a hrýzla som si pery.
Nastalo dlhé, dlhé ticho. Bolo to tak ubíjajúce a dlhé ticho, ktoré sa ale neskutočne vlieklo. Už-už som chcela hovor zrušiť, keď som počula, ako sa zhlboka nadýchol.
„Nemala by si mi volať, Jess,“ povedal chladným tónom, až ma zamrazilo. Bolelo to.
„Jake, prosím,“ zúfalo som zastonala a nevedela som, čo mu mám povedať.
„Jessica…“
„Prosím, vypočuj ma,“ prosíkala som ho ponižujúco a v duchu som sa za to karhala. „Potrebujem, aby si tu pre mňa teraz bol. Aspoň ako…“ Na krátku chvíľu som sa odmlčala a potom som dokončila vetu.
„Kamarát.“ Nemohla som uveriť, že som to vyslovila. Bolo to tak ponižujúce a trápne. V živote som sa necítila tak idiotsky, ako doteraz.
„Ja len… že je to len hodina od nášho rozhovoru a cítim sa mizerne. Akoby si ma už nikto nevážil. Som psychicky zničená zo všetkého, čo sa deje a ver mi, že mi mi nepomohol. Pochpím, ak ma už nikdy nebudeš chcieť vidieť, ale potrebujem, aby si mi pomohol. Teraz.“
„Čo sa stalo?“spýtal sa a v jeho hlase som cítila rozpaky, strach, obavy.
„Ja…ja.“
Lapala som po dychu a v hlave som si premietala presne to, čo mu teraz poviem.
„Zober ma niekam ďaleko, Jake. Kamkoľvek. Urob to a budem ti vďačná ako nikdy nikomu. Nezvládam to tu. Všetko sa mi vymyká spod kontroly.“
„Jessica, čo sa stalo?“ Zopakoval svoju otázku takmer okamžite a počula som, ako začal kráčať po podlahe.
„Si v poriadku? Odpovedz mi!“
„Neviem,“ vzdychla som a voľnou rukou som si prešla po tvári.
„Si doma, áno?“ spýtal sa trasľavým hlasom a v pozadí bolo počuť buchnutie dverí.
„Áno, som doma.“
„Štartujem auto a idem k tebe, dobre?“ oznámil mi a naozaj som počula motor.
„P-počkaj, čo?“ vyhŕkla som prekvapene a rýchlo som sa postavila na nohy.
„Prečo? Ako? Veď si povedal, že…“
„Nikdy som ťa nemal opustiť,“ vydýchol potichu.
„Myslel som, že je to to najlepšie pre nás oboch, ale nie je. Milujem ťa. Nikto to nezmení.“
Zalapala som po dychu a do očí sa mi okamžite tlačili slzy.
„Čo ma?“
„Milujem. Musím ťa vidieť, Jess. Teraz.“
„Povedal si mi, že so mnou nechceš byť, tak prečo mi teraz vravíš, že ma miluješ?“ spýtala som sa ho narovinu, pretože mi jeho rýchla zmena názoru prišla čudná.
„Bol som idiot a uvedomujem si to.“
„Tým idiotom si bol pred hodinou, uvedomuješ si to?“
„Áno Jess, viem to,“ zavrčal jemne.
„Musíme sa porozprávať.“
„Ale ja som sa nepohodla s otcom a…“ Snažila som sa mu vysvetliť, že ak príde, tak presne tak, ako rýchlo prišiel zase odíde, no nenechal ma dohovoriť.
„Budem u teba o dvadsať minút,“ povedal rýchlo, aby som nestihla namietať a zložil.
Pozrela som s otvorenými ústami na displej, na ktorom mi blikal ukončený hovor a naprázdno som prehltla. Nechápem. Nechápem už ničomu.

Z pohľadu Jakea

Stojím opretý o moje auto, pri dome môjho dievčaťa, odhodlaný vysvetliť jej všetko, čo sa deje, nehľadiac na následky. Snažím sa jej už pár minút dovolať, ale moje pokusy sú zrejme márne. Všetko som pochopil vo chvíli, keď som uvidel vysokú postavu, blížiacu sa ku mne. John. Až príliš pomalými krokmi sa ku mne približoval. Mal som pocit, akoby ubehla hodina, než sa otvorila brána a on stál skoro oproti mne. Venoval som mu krátky pohľad a následne som od neho úplne odvrátil zrak.
„Počúvaj ma chlapče.“ Začal úplne bez pozdravu a poškrabal sa na brade.
„Moja dcéra je pre mňa všetkým. Potrebuje ma rovnako, ako ja potrebujem ju.“ S kamenným výrazom som sa pozrel do zeme a nechával som jeho slová uležať v mojej hlave.
„To znamená, že jedného dňa ju budem musieť nechať ísť. A keď to spravím, musí byť s mužom, nie s chlapcom, ako ty.“
S premýšľajúcim výrazom som si zahryzol do pery a odhodlane som sa mu pozrel do očí.
„Ja ju milujem.“
„Áno, to určite,“ prikývol.
„Ale ja poznám ten typ chlapca, akým si ty. Tiež som taký kedysi býval. A vieš čo to znamená?“ Položil mi otázku, na ktorú nečakal odpoveď a pokračoval:
„To znamená, že jedného dňa ju opustíš pre nejakú inú a zlomíš jej srdce. A to sa nemôže stať.“
Pokrútil som hlavou. Nič z toho, čo vravel nebola pravda a nikdy nebude.
„Nepoznáš nás,“ opäť som pokrútil hlavou a moje oči prebodávali tie jeho.
„Ani nechcem,“ odvetil jednoducho.
„Nechcem poznať teba. Nasadneš do auta, odídeš a už sa nikdy nevrátiš. Pretože ak nie, nebude to pre teba dobré.“
Bol tam smiešny. Ledva som udržal svoju tvár v pokoji a snažil som sa nepovedať alebo niečím nenaznačiť niečo, čo by ho vyprovokovalo.
„A čo by si spravil?“ spýtal som sa ho s vážnym výrazom v tvári a zvráštil som čelo.
„Vydal by som sa na cestu,“ povedal, uprene hladiac do mojich očí a nasadil si slnečné okuliare.
Prebodol som ho nenávistným pohľadom a nechal som ho túto konverzáciu ukončiť. Nechal som ho vyhrať. Zvrtol sa na opätku kožených poltopánok a kráčal smerom k svojmu domu.

Foto: YouTube 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here