Z pohľadu Jakea
Potichu som odomkol vchodové dvere a ešte tichšie som ich zatvoril. Bolo dosť neskoro, a tak som nechcel narobiť hluk. Ťažko som vzdychol, aby sa mi trochu uľavilo a kráčal som po schodoch do mojej izby. V celom dobe bolo čudne. Ticho. Tma. Nikto naokolo. Pomaly som otvoril dvere do mojej izby a jemne som do nich kopol, aby sa zatvorili. Zapálil som svetlo a vydýchol. 

Koženku, ktorú som mal na sebe som nechal padnúť na zem a podišiel som k zrkadlu. Pozrel som sa na moju rozťatú peru a monokel pod okom. Oblizol som si zaschnutú krv na perách a prešiel si rukou po vlasoch. Ľahol som si na posteľ tak, že som bol nohami pevne na zemi a zatvoril som oči s pocitom, že na chvíľu uniknem z reality, ale pokus bol márny. Vždy ma dobehla. Zakaždým, keď som sa snažil myslieť na niečo iné, bola tam. Znovu som otvoril oči a rukou som si prešiel po čele. Postavil som sa z postele a prešiel som ku stolu, aby som zapol malú lampu. Všetok neporiadok bol preč a veci, ktoré pred pár hodinami ležali na zemi boli na svojom mieste.
„Hej, bro.“ počul som za sebou mne známy hlas a následné zatvorenie dverí.
To si snáď robí srandu?
„Čo tu chceš?“ vyprskol som a behom sekundy sa vo mne nazbierala zlosť.
„Predtým, než ma odtiaľto vykopneš, vypočuj ma,“ vzdychol George a nervózne prešliapol z nohy na nohu.
„My dvaja sme skončili,“ povedal som chladne.
Prešiel som pár krokov k posteli a sadol som si na jej okraj. Pozeral som sa mu priamo do očí, nenávistným pohľadom, aby sa cítil vinný za to, čo urobil.
„Ja viem, že som to úplne dokašľal…“
„Áno, presne to si urobil,“ prikývol som so súhlasom ešte skôr, než stihol dopovedať a nenápadne som sa uškrnul.
„Mohol by si ma nechať to dopovedať, Smith?“ spýtal sa ma naštvaným tónom a zmätene pokrútil hlavou.
„Neprišiel som sa ospravedlniť.“
„Tak prečo si tu?“ odsekol som s nezáujmom a odvrátil som od neho zrak.
„Pretože presne to by si mal urobiť. Ospravedlniť sa.“
„A za čo?“ vyprskol so mierneho smiechu a videl som, ako sa ku mne o krok priblížil.
„Tiež som ju… miloval.“
Po dokončení vety sa moje srdce rozbúchalo a môj mozog konečne trochu ožil. Dvihol som hlavu smerom k nemu a do žíl sa mi valila dávka adrenalínu.
„Prosím?“ vyštekol som so zvýšeným hlasom a postavil som sa z postele. Stúpol som si k nemu tak, že sme boli od seba len pár centimetrov a bol som pripravený vraziť mu.
„Nerob to,“ pošepkal sklamane, keď videl moju zaťatú päsť.
Zhlboka som sa nadýchol a premohol som sám seba. Trochu som sa upokojil a odstúpil som od neho o krok naspäť.
„Nemohol som si pomôcť a proste som to urobil,“ povedal potichu a zvesil plecia.
„Ty si bol preč a nikto nevedel, kde si. Nikto nevedel, či sa vrátiš alebo či vôbec žiješ. Urobil som to pre to, lebo som si myslel, že budem mať šancu. A aj cez to všetko, čo vedela, nepodľahla,“ povedal s falošným úsmevom a pokračoval.
„Nepoužívam to, ako výhovorku kámo, ale nechcem stratiť najlepšieho kamaráta kvôli mojej chybe.“
„Prečo ona? Prečo práve moje dievča?“ spýtal som sa ho s pokojným hlasom a uprene som mu hľadel do očí.
„Na svete je milión dievčat, ale ty si musel ísť po nej.“
„Ale žiadna nie je ako ona,“ usmial sa zúfalo a pokrútil hlavou.
„Nevieš si predstaviť, aké máš šťastie. Neubližuj jej…“
„Už to nerobím,“ vyprskol som hnusne a pevne som stlačil pery.
„Neubližujem jej.“
„Ale áno, práve teraz to robíš,“ povedal prikyvujúc.
„Si doma pár dní. A už ju znova strácaš.“
Na pár sekúnd som zatvoril oči a premýšľal som o tom, čo mi vraví. Možno mal pravdu, ale ten pocit, že viem, že jej ubližujem, ubližoval aj mne. Nemohol som si to pripustiť. Jemne som pokrútil hlavou na znak, že s ním nesúhlasím a ruky som si vložil do vreciek na rifliach. „Nemáš pravdu.“
„Ale áno, tentokrát áno,“ vravel kývajúc hlavou.
„Čo bude po tom, keď to všetko skončí? Keď skončí Billy, problémy, starosti? Myslíš, že ostane?“
Zahryzol som si do pery a na pár sekúnd som sa zapozeral do zeme a krátko na to som sa znovu pozeral Georgovi do očí.
„Neviem, čo bude potom. Jess tu ostane, bezo mňa. A ty budeš mať konečne šancu získať ju, však?“ spýtal som sa ho so zúfalým úškrnom na perách a pokrútil som hlavou.
„O čom to, dočerta, rozprávaš?“ vyštekol na mňa, akoby som ho urazil a nepríjemne zvráštil čelo.
„Ako si môžeš myslieť, že by som tú chybu urobil ešte raz? Obaja veľmi dobre vieme, koho miluje!“
„Ja to vlastne ani neviem,“ mykol som plecom a bez záujmu som si sadol na posteľ.
„Už aby nastal deň, kedy sa budem musieť zbaliť a vypadnúť. Pred pár dňami by som si prial pravý opak, ale teraz je to to najlepšie riešenie.“
„Čo sa to s tebou deje, Smith?“ spýtal sa udivene, no dráždivým tónom.
„Ty sa nevzdávaš, nehovoríš to?“
„Už nie je za čo bojovať,“ mykol som plecom a hlasno som vzdychol.
„Stratil som všetko, všetkých. Surovo som zmlátil kamaráta, ktorý mi je ako rodina a sklamal som Jess, ktorá ma miluje a ja to viem.“
„Sakra!“ zvýšil na mňa hlas a podišiel ku mne.
„Zaslúžil som si to, dobre? A navyše, ty tiež nevyzeráš bohvie ako dobre,“ zasmial sa a potľapkal ma po pleci.
„V živote sú chvíle, ktoré ťa ponoria na samé dno, ale človek sa musí postaviť. Aj ty, aj ja.“
„Ja viem Weston!“ prikývol som mu so slabým smiechom a poškrabal som sa na zátylku. „Lenže ja viem, čo sa bude diať,“ šepol som potichu.
„Viem viac, než to, čo som povedal otcovi.“
„Čo?“ Jeho tvár mierne zbledla a paranoidne sa obzeral okolo seba.
„Čo vieš?“ spýtal sa pošepky.
„Neviem, či by som ti to mal povedať, ale už je to asi jedno, nie?“ usmial som sa.
„Prečo si myslíš, že ešte žijem?“ spýtal som sa ho narovinu, ale nečakal som na odpoveď. „Pretože, keď som bol preč, videl som a počul som veci, ktoré som, pravdepodobne, počuť a vidieť nemal. Ale Billy ma aj tak nechal žiť, pretože chce, aby sme sa to dozvedeli. A od koho sa to dozviete, keď nie odo mňa? Billy je pokakaný presne tak, ako by sme mali byť aj my. Zaplietol sa totiž do obchodov s ruskou mafiou a teraz už nemôže vycúvať. Idú po ňom a vyhrážali sa mu, že ak im do mesiaca nevráti určitú čiastku peňazí, prídu si po ne sami a zničia každého, s kým Billy spolupracoval. My sme tam, samozrejme, tiež.“
„Robíš si zo mňa srandu alebo čo, sakra?“ vyštekol naštvane a bolestivo si zahryzol do pery. „Ako dlho už o tom vieš?“
„Od samého začiatku,“ povedal som, akoby sa nič nedialo a mykol som plecom.
„A prečo si nám to nepovedal? Si normálny? Ako sa teraz na niečo takéto máme pripraviť?“ vyvádzal ako zmyslov zbavený a keby mohol, zabil by ma.
„Musíme zničiť Billyho skôr, než to stihnú oni. To je logické, George,“ vravel som mu kývajúc hlavou a miernym úsmevom. Postavil som sa z postele a s úsmevom na perách som ho obišiel.
„Môžeš im to povedať, ale nevrav, že to máš odo mňa. Proste si to zistil.“
„Ale Jake…“
„Zajtra odmaturujem a hneď, ako sa dozviem výsledky, odídem, dobre?“ oboznámil som ho s mojimi plánmi a vykročil som ku kúpeľni, ktorú som mal v izbe. George stál ako obarený a nezmohol sa na slovo. Pred kúpeľňovými dverami som sa ešte otočil a venoval som mu súcitný pohľad.
„Ešte pred mesiacom by som urobil všetko pre to, aby som mohol robiť to, čo otec alebo vy ostatní. Chcel som sa zaujímať o tieto veci, o pašovanie drog, alkoholu, zbraniach, robení kšeftov, všetkého. Ale teraz chcem už len zmiznúť od takého svinstva a nikdy sa k tomu nevrátiť.“
„Dúfam, že sa ti to podarí,“ povedal jednoducho.
„Takže kamaráti?“
Súhlasne prikývol a urobil pár krokov ku dverám mojej izby.
„Zavolám Jeremymu a všetkým chlapom,“ oznámil mi a vytiahol z vrecka svoj mobil. Nervózne doň naťukal číslo a priložil si ho k uchu. Venoval mi posledný nervózny pohľad a zabuchol za sebou dvere.
Tak. Konečne to bolo vonku. Vlastne som ani nevedel, prečo som to nepovedal rovno ale tesne pred takzvaným vypuknutím. Tak či tak je to teraz jedno a moju hlavu obklopujú úplne iné myšlienky. Čo práve teraz robí? Chýbam jej? Miluje ma?

Z pohľadu Jess

Všetko, čo sa včera stalo som povedala Candice úplne dopodrobna. Chcela som, aby to vedela a prípadne mi poradila. Ale jej odpoveď nebola taká, akú som si predstavovala.
„Ja… po prvýkrát v živote neviem, čo ti mám povedať,“ vydýchla prekvapene zo seba samej a hlavu si podoprela rukou.
„On ho naozaj zmlátil?“
„Áno, naozaj,“ znechutene som prevrátila očami a chytila som sa za hlavu.
„Ale potrebujem poradiť, rozumieš? Som zúfalá, naozaj!“
„Tak ma nechaj premýšľať, dobre?“ vyštekla po mne nervózne a nechtami klepkala po jedálenskom stole, za ktorým sme sedeli.
„Si si istá, že za ním nechceš ísť? Možno sa cez noc schladil.“
„Neviem,“ mykla som plecom a silno som si zahryzla do pery.
„Je to s ním ťažké.“
„Hovor mi o tom,“ povedala so smiechom a súhlasne mi prikývla.
„Takže on ho zmlátil…“ čudovala sa tomu a pousmiala sa nad svojimi myšlienkami.
„Jessica volá Candice!“ zavolala som na ňu a luskla som jej prstami pred tvárou. „Potrebujem pomoc.“
„Ja viem, ale ty zase vieš, že ja nie som na vzťahy. To znamená, že neviem, čo ti mám povedať, rozumieš?“
„Ty si Candice Faithová, ty vieš všetko,“ zamrmlala som otrávene a zúfalo som sa na ňu pozrela.
„Fajn,“ vzdychla napokon a položila na stôl jablko, ktoré držala v ruke.
„Mala by si ísť domov a nechať si to uležať v hlave, dobre? Ty máš voľno, ja mám hodinu a to znamená, že ťa opúšťam, “ povedala smutne a postavila sa.
„Keby sa čokoľvek stalo, zavolaj mi, dobre?“
„Ďakujem za pomoc,“ povzdychla som si a tiež som sa postavila.
„Počúvaj ma!“ vyzvala ma a schmatla ma za lakeť. Ťahala ma smerom von z jedálne a pri ceste si niečo mumlala.
„Ak budeš chcieť, mohla by som s ním prehovoriť pár slov, čo ty na to?“
„Nie!“ okamžite som pokrútila hlavou a zastala som pár metrov od mojej skrinky.
„Nechcem, aby vedel, že sa s tebou o tom bavím. Nechcem sa o tom baviť s nikým. Musíme si to vyriešiť my dvaja a nezáleží na tom, ako dlho to potrvá.“
„To je správny postoj, Tylerová!“ zachichotala sa a potľapkala ma po pleci.
„Už musím ísť zlatko, drž sa,“ povedala mi a jednou rukou ma objala. Odtiahla sa odo mňa a divne sa na mňa pozrela.
„Stále nemôžem uveriť tomu, že sa s tebou rozprávam,“ zasmiala sa.
„Choď už!“ povedala som naoko urazene a postrčila som ju dozadu, smerom, kde mala učebňu. Pozerala som sa, ako robí malé krôčky a vzďaľuje sa odo mňa. Šialené dievča, pomyslela som si.
Ostala som stáť na chodbe plnej ľudí a prehrabla som si vlasy. Pomalým tempom som vykročila k vchodovým dverám školy a pozerala sa na všetky strany. Keď som sa blížila k Jakeovej skrinke, spomalila som dúfajúc, že pri nej bude. Pozrela som sa tým smerom a… uvidela som ho! Srdce sa mi na pár sekúnd zastavilo a moje nohy už nevedeli urobiť ďalšie kroky. Bola som od neho dosť ďaleko na to, aby si ma všimol, ale znervóznela som tak, že som na chvíľu prestala dýchať. Stál pri otvorenej skrinke v čiernych džínsoch, bielom krátkom tričku s véčkovým výstrihom a bielych Vanskách. Oblizol si spodnú peru, nasadil si na hlavu šiltovku, ktorú si vybral zo skrinky a jednou rukou ju zabuchol. Poobzeral sa okolo seba a ja som cítila, ako na mne na pár stotín sekundy zanechal svoj pohľad. Pohol sa smerom dopredu a stratil sa v dave ľudí. Ostala som tam len tak stáť, nevediac, čo mám robiť. Potriasla som hlavou, aby som sa zbavila zmätku, ktorý v nej prebiehal a moje nohy sa okamžite pohli jeho smerom. Videla som, ako vyšiel dverami spolu s ďalšími jeho spolužiakmi a ja som zrýchlila tempo, len aby som ho dobehla. Vyrútila som sa zo školy ako raketa a pred dverami som narazila do pár ľudí, ktorí na mňa hodili pár hnusných pohľadov. Nevenovala som im veľa času vonku som sa poobzerala po celom areáli školy, až pokým som nezbadala jeho auto. Rozbehla som sa za ním, aby mi neušiel, no snažila som sa byť čo najmenej nápadná.

„Ahoj,“ vyšlo zo mňa, keď som už stála pri jeho aute. Jake mal akurát hlavu zaborenú pod kapotou auta a na niečo pozeral.
„A-ahoj,“ zakoktal sa, keď ma zbadal a v tom okamihu zatvoril kapotu a venoval sa už len mne.
„Ako dopadli testy?“ Nadhodila som trápnu konverzáciu len pre to, aby som zabránila tomu trápnemu tichu, ktoré medzi nami nastalo a hlavne pre to, aby neodišiel.
„Myslím, že som to zvládol,“ mykol plecom a prehodil si kľuče od auta z jednej ruky do druhej.
„Aha, tak gratulujem,“ povedala som s falošným úsmevom a pokúšala som sa prehltnúť hrčku, ktorá sa mi začala tvoriť v krku.
Bola som tak vystresovaná, že som sa na nič iné nezmohla. A bolo to tu zase. To trápne ticho. Pozerala som sa naňho v domnienke, že sa taktiež na mňa pozrie, no jeho oči boli nasmerované dole, na zem.
„Jess…“
„Prosím, nerob to,“ poprosila som ho rýchlo, aby nič nepovedal.
„To ja by som mala hovoriť…“
„Nie,“ pokrútil hlavou a zastavil tak môj rozhovor, ktorý som si pripravovala celú noc. „Chcem, aby si vedela, že mi je jedno to, čo si urobila, keď som bol preč. Teda, chcem tým povedať, že to chápem. Viacmenej.“
„Čo?“ vyvalila som naňho oči a neverila som tomu, čo práve povedal.
„Takže…“
„My dvaja nemôžme byť viac spolu, Jess,“ povedal potichu a konečne sa mi zapozeral do očí.  Vyzeral sklesnuto a unavene. Skoro rovnako, ako ja.
„Musíme to ukončiť. Všetko.“
Moje oči okamžite zaliali slzy, ale držala som ich v očných kanálikoch tak dlho, ako to len išlo.
„O-čom-to-hovoríš?“ spýtala som sa ho a pri každom slove som urobila pauzu. V tej chvíli som chcela zomrieť. Cítila som sa, akoby mi niekto vytrhol srdce priamo z hrude. Taká bolesť to bola.
„Nikto nezmení to, čo k tebe cítim, ale ja si uvedomujem, že ti ubližujem,“ pošepkal, zmätený sám zo seba a priblížil sa ku mne tak, že bol od mojej tváre len pár centimetrov.
Rýchlo som krútila hlavou, aby vedel, že s ním nesúhlasím a prvé slzy dopadli na moje líca. „Neubližuješ mi, Jake. Nikdy si mi neublížil,“ vravela som so zlomeným hlasom a v duchu som sa modlila, aby som sa nezrútila.
„Ale áno, ubližujem,“ snažil sa ma presvedčiť a dlaňou mi prešiel po zaslzenom líci.
Uhla som pohľadom, pretože pohľad naňho ma ranil ešte viac, než kedykoľvek predtým a zatvorila som oči.
„Pozri sa, koľko si toho stratila od doby, kedy si ma spoznala: tvoje kamarátky sú preč, zničila si si vzťah s vlastným otcom, musela si sa kvôli mne trápiť, pretože som bol idiot, ktorý ťa nechal čakať a ubližuje ti každú minútu tvojho života. Nemôžem to robiť. Nemožem.“
Slzy mi padali z očí neuveriteľnou rýchlosťou a moje telo sa začalo príšerne triasť. Nemôže to takto dopadnúť.
„Nič z toho, čo vravíš, nie je pravda,“ povedala som zúfalo a pozrela som sa mu priamo do očí.
„Ty vieš, že klameš. Nemôžeme to ukončiť po tom všetkom, čím sme si prešli!“ povedala som so zvýšeným piskľavým hlasom a začala som panikáriť.
„Milujem ťa Jake! Bez ohľadu na to, aké ťažké sme to mali, rozumieš? Vždy to tak bolo a vždy to tak bude!“
„Ale ja už ti nemôžem ďalej ubližovať! Rozumieš?“ zakričal od zúfalstva a rukami sa silno potiahol za končeky vlasov.
„Ale robím to, vidím to! Zničil som v tebe tvoju dobrú stránku a ja nechcem, aby si bola takáto!“
„Aká, aká?“ zvrieskla som po ňom a rozvzlykala som sa.
„Nechceš, aby som bola šťastná! Ty vieš, že patríme k sebe a nikto to nezmení!“
„Musíš sa naučiť byť bezo mňa!“ povedal zúfalo a videla som, ako sa mu zaleskli oči.
„Nechcem,“ pokrútila som hlavou.
„A ty, ty sa nemôžeš obviňovať z vecí, ktoré si neurobil! Sakra! Tie vzťahy nie sú poškodené kvôli tebe, ale kvôli mne! To ja môžem za môj vzťah s otcom, nie ty! To ja môžem za to, že som nemala čas na kamarátky, ktoré sa na mňa vykašľali. Nie je to tvoja vina!“
„Nič z toho by sa nestalo, keby som tu nebol!“ zavrčal.
„Prečo proste nemôžeš pochopiť, že bezo mňa ti bude lepšie?“
„Pretože nebude!“ zastonala som a nervózne som si zotrela slzy z tváre.
„Ty si ma nikdy nemiloval, Jake. Pretože človek, ktorý miluje, by toto nikdy nepovedal,“ kývajúc hlavou som sa mu otočila chrbtom, rozhodnutá odísť a pochovať túto konverzáciu, no Jake ma chytil za ruku a potiahol si ma ku sebe. Moje srdce som cítila až niekde v krku a bolo mi na odpadnutie.
„Toto už nikdy nehovor!“ upozornil ma, čelom upierajúc sa o to moje.
„Ty nemáš ani len poňatia o tom, ako sa cítim, keď som s tebou. Nemáš ani poňatia, čo so mnou robíš, keď si nablízku. Jediné, čo chcem je, aby si sa usmievala,“ povedal a falošne sa usmial.
„Chcem ťa vidieť šťastnú. S niekým, kto si ťa zaslúži.“
„Ja, ja, ja nemôžem… nemôžem uveriť tomu, že… že to vravíš.“ Celé moje telo sa roztriaslo a slzy sa neprestali valiť z mojich očí.
„Len… len som myslela, že… ty a ja… že budeme bojovať. Po tom všetkom.“
„Zaslúžiš si byť šťastná,“ vzdychol a odvrátil odo mňa zrak.
„Milujem ťa tak veľmi, že sa nemôžem pozerať na to, ako ťa ničím, Jess,“ pozrel na mňa jeho nádhernými hnedými očami plnými zúfalstva a zmätenosti a chytil ma za obe ruky.
Vytrhla som si ich z jeho zovretia a odstúpila som o krok ďalej.
„Klameš,“ zúfalo som pokrútila hlavou.
„Klamal si pri prvom vyslovení milujem ťa a klameš aj pri tom poslednom.“
„Nikdy som ti o tomto neklamal,“ opatrne zvýšil hlas, ale nie veľmi aby som sa nezľakla.
„Čo sa stalo s tvojím navždy, ha? Kde to je Jake?“ Zatvorila som oči a dovolila som slzám padnúť na moju aj tak utrápenú tvár.
,,Obaja sme urobili chyby, ktorých ľutujeme a ja viem že si pre mňa vždy chcel len to najlepšie, ale práve teraz nemáš ani tušenia o tom, čo je pre mňa najlepšie!“
„Snažím sa ťa udržať v bezpečí,“ vydýchol hlasno a na pár sekúnd si tvár zakryl dlaňami. „Uvedomujem si všetko, čo pre to budem musieť obetovať.“
Moja hlava išla vybuchnúť od všetkej tej bolesti a srdce? Necítila som ho. Priala som si, aby to všetko bol len sen a ja sa o pár minút alebo sekúnd zobudím a všetko bolo preč. Možno stačí zaklipkať očami a bude to. No nebolo.
„Som v bezpečí, dokým si tu pre mňa. Ty jediný vieš, aký je môj život šialený a aj napriek tomu si to nevzdal. Ale teraz…“
„Veci sa zmenili, Jess.“
„Čo sa zmenilo?“ vyprskla som od zúfalstva a dupla som nohou.
„Jediné, čo sa zmenilo, sú tvoje city ku mne!“
„Nie!“ zakričal podráždene a ruky zaťal v päsť.
„Oni vždy ostanú také, aké boli na začiatku! Ale teraz sa od teba budem držať čo najďalej a budem sa pozerať, ako si nájdeš niekoho iného, lepšieho, niekoho, kto k tebe bude dokonalo pasovať…“
„Nikto nebude ako ty. Nikdy,“ pokrútila som hlavou a prehltla som sliny, ktoré sa mi vytvorili v ústach.
Chytila som sa za hlavu, v ktorej mi neuveriteľne prašťalo od bolesti a snažila som sa ju zahnať.
„Bude, ver mi.“
„Sakra, Jake!“ vyštekla som podráždene a zúfalo, pretože ma štvala každá jedna veta, ktorú vypustil z úst.
„Prečo sa ma snažíš presvedčiť o niečom, čo nikdy nebude pravda?“
„Pretože s tebou nemôžem byť! Nemôžem! Nebudem! Nechcem!“ kričal ako zmyslov zbavený a začal šalieť.
„Nechceš,“ zopakovala som po ňom potichu, kývajúc hlavou v tranze.
„Nie, nemyslel som…“
„Snažila som sa, Jake. Snažila som sa,“ vzdychla som a zasmiala som sa nad tým, aká naivná som bola.
„Bola som naivné dievčatko, ktoré si namýšľalo, že by ju miloval chlapec, ktorý si celé roky užíval s dievčatami na pár nocí. Preboha, bola som tak naivná,“ vravela som a chytila som sa za horúce čelo.
Cúvla som o pár krokov dozadu a pozerala som sa na Jakea, od ktorého som sa vzďaľovala. „Je koniec.“ vyslovila som s nenávisťou v hlase a prehrabla som sa vo vlasoch.
„Definitívny.“
„Jessica!“ volal za mnou, keď som za rýchlym krokom vydala čo najďalej od neho. No nesnažil sa ma zastaviť. Prečo aj?

Prešla som na začiatok parkoviska a obišla som pár starších žiakov školy. Bola som odhodlaná vypadnúť odtiaľto čo najďalej, aj keby som mala ísť pešo. Nebolo to nutné. V okamihu, keď som zbadala, ako môj brat beží, uvidela som môjho otca, ktorý pokojne sedel na sedačke v aute a hlavu mal podopretú rukou. Pridala som a spolu s bratom som otvorila dvere a obaja sme nastúpili.

Moje opuchnuté a unavené oči museli byť vidieť na sto kilometrov a o tom svedčil aj otcov starostlivý pohľad, ktorý ma sledoval cez spätné zrkadlo. Otočila som sa a pozrela som sa dozadu na parkovisko. Jakeovo auto bolo preč.
„Naštartuj, prosím,“ vyzvala som otca prísnym tónom a zapozerala som sa von oknom. Vedela som, že chce niečo povedať, no hodila som po ňom prísny pohľad a on ma počúvol. Naštartoval a naše auto za pohlo.
Konečne.
Som v realite alebo predsa len snívam? Pýtam sa samej seba v duchu. Nechcem tu už viac žiť. Nechcem už vôbec žiť.

Foto: Tumblr 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here