Z pohľadu Jakea
„Rýchlo ju zober do auta a odvez ju domov!“ postrehol som, ako John kričí na Lucasa a v tom som si uvedomil, že Jessica odpadla.
Lucas si ju jemne prehodil cez plece a opatrne s ňou kráčal k dverám. Zrazu zo mňa všetka zlosť opadla a cítil som, akoby mi niekto vrazil nôž do chrbta. So strachom v očiach som k nej vykročil, no John sa mi rázne postavil do cesty. 

„Nepribližuj sa k mojej dcére!“ zavrčal a prebodol ma nenávistným pohľadom.
Jeho hruď sa zrýchlene dvíhala hore-dole a len tak-tak sa ovládal, aby mi jednu nevrazil.
„Choď do kelu,“ zamrmlal som a z očí mi šľahali plamene. Chrbtom ruky som si utrel krvácajúcu peru a priblížil som sa k nemu bližšie. Niekto ma zozadu lapil za ruku skôr, než som stihol čokoľvek povedať či urobiť a potiahol ma o pár krokov ďalej. Zasyčal som od bolesti, ktorú som cítil na celom tele a obzrel som sa človekom, ktorý ma ťahal preč .
„Už nikdy sa ma nedotýkaj!“ zareval som Georga a ruku som zaťal v päsť. Mal som v úmysle  vpáliť mu jednu do jeho, už aj tak dosť dokaličenej tváre, no v tej chvíli, ako som sa na to pripravoval, z jednej strany na chytil Nate a z druhej Riley. Snažil som sa vymaniť si ruky z ich zovretia, no boli príliš silní.
„Čo sa to tu deje?“ spýtal sa otec a prebodával ma prísnym pohľadom.
Vykročil ku mne a postavil sa vedľa Georga, oproti mne.
„Čo to do teba vošlo, Jake?“
Nič som nevravel, že len od bezmocnosti sklopil hlavu a nechal som, nech kvapky krvi dopadnú na béžový koberec.
„Musíte sa správať ako malé deti?“ pokračoval môj otec, keď som odmietal odpovedať. „Sakra, nevidíte, že máme na práci väčšie problémy, než vaše bitky? A čo tu robila Johnova dcéra?“
„Tiež by ma to zaujímalo,“ zavrčal John, ktorý stál za mnou.
„No čo by tu asi tak robila?“ skočil im do konverzácie George a zasyčal od bolesti.
„Ak ste to už dlhšiu dobu nepostrehli, chodí s Jakeom, alebo nie?“ vysvetľoval im, ako by boli malé deti a nechápavo pokrútil hlavou.
„Takže teraz už vieš, s kým chodí?“ vyprskol som od hnevu a konečne sa mi podarilo oslobodiť si ruky.
Urobil som dva kroky k nemu, až sme stáli oproti sebe tvárou v tvár.
„Teraz si si vedomý toho, že ona vždy bola moja, je moja a aj bude len a len moja? Pochopil si to? Už nikdy sa k nej ani len nepriblížiš a nie to, aby si sa jej ešte dotýkal, rozumieš ma?“ syčal som a mal som čo robiť, aby som nevybuchol.
Všetci na nás pozerali s otvorenými ústami, no nikto sa neopovážil povedať čo i len slovo. Hruď sa mi nekontroľovatelne zdvíhala a krv z úst sa neprestala valiť. Nechutne som prehltol tú odpornú chuť železa v mojich ústach a prebodával som Georga nenávistným pohľadom. Ak by sa dalo pohľadom zabíjať, bol by dávno mŕtvy!
„P-počkať, čo?“ prehovoril John, na ktorého sa upriamili všetky oči v miestnosti.
„Ty si išiel po mojej dcére?“ spýtal sa ho so zaťatými päsťami a jediné, čo som si prial bolo, aby to George poriadne schytal.
George mykol plecom a zastrčil si ruky do vreciek.
„Prečo je táto konverzácia zrazu celá o mne?“ spýtal sa nás všetkých a vyhodil ruky do vzduchu.
„Áno, pobozkal som ju, priznávam. Nechcela to ona, chcel som to ja. Bola to skúška a ona uspela.“
„Čo si urobíl?“ spýtal sa ho John s nadvihnutým obočím.
„Skúška?“ zasmial som sa zúfalo a už-už som chcel po ňom vyštartovať, no Nate ma pevne schmatol, že som sa nemohol ani pohnúť.
„A čo si tou tvojou skúškou zistil? To, že aj cez to, že som bol preč, neprestala veriť a je stále so mnou? Potreboval si si dokázať to, že ma miluje? Ona nepotrebuje byť skúšaná, rozumieš?“
„Nepotrebuje?“ vyprskol a schuti sa zasmial.
„Naozaj Smith? Bol som to snáď ja, ktorý odišiel na mesiac preč a nechal ju tu, nech sa trápi? Nebola to snáď skúška? Som to snáď ja, ktorý sa zahráva s jej citmi, alebo ty? Tak mi tu nevrav nič o tom, že nepotrebuje byť skúšaná, pretože všetky skúšky jej staviaš do cesty ty, nie ja!“
Moja hlava išla vybuchnúť od toľkých informácií, ktoré práve teraz dostala a mozog si prial už konečne vypnúť.
Neznášal som, keď mal pravdu! Nenávidím ho za to, že ju pobozkal! Moje dievča je len moje! Nedelím sa o ňu!
„To dievča je niekto, koho ty nikdy mať nebudeš,“ precedil som cez zuby a jemne som sa uškŕňal nad fialovou farbou pod jeho ľavým okom.
„Tak a dosť!“ zavelil môj otec a v tej chvíli všetci okamžite stíchli.
„Nemôžem uveriť tomu, že ste sa dokázali takto dokaličiť úplne sami! Zbláznili ste sa? Teraz, keď máme bojovať o svoje životy pôjdeme proti sebe?“
„To je jedno,“ mykol som plecom s otrávene som odvrátil zrak.
„S ním už nechcem mať nič spoločné,“ prebodol som ho otráveným pohľadom a jednou rukou som sa chytil za bok, ktorý ešte nebol tak celkom zahojený a rana mi začínala krvácať.
„Nie, nie je to jedno!“ zavrčal prísne.
„Od tejto chvíle to bude takto,“ vzdychol a očkom pozeral na Johna.
„Budeš sa od Jessici držať čo najďalej, prerušíš s ňou akýkoľvek kontakt a v škole sa jej budeš vyhýbať, rozumieš? Nesmie zistiť nič o Billym a nič o tom, čo sa teraz deje alebo bude diať, rozumieš? Najlepšie pre oboch bude, ak to ukončíte. Ak nie, postarám sa o to, aby to tak bolo.“
Spracovával som slová, ktoré otec vypustil z úst a až teraz som si uvedomil, že ide proti mne.
„Nemôžem uveriť tomu, čo si povedal,“ vzdychol som a zúfalo som sa usmial.
„Nemôžeš mi v tom zabrániť a ty to, sakra vieš!“ zvrieskol som od nervov a ruky som zaťal v päsť.
„Ale áno, môže!“ prehovoril John skôr, než môj otec stihol niečo povedať a pristúpil ku mne. „Moja dcéra je od teraz pre teba zakázané ovocie, rozumieš mi?“ zavrčal pár centimetrov od mojej tváre, až som jeho dych pocítil na mojej pokožke.
„Ani jeden z vás sa ku nej nepriblíži, o to sa postarám,“ vyhrážal sa nám a prstami ukázal na mňa a na Georga.
„V jej živote som ťa toleroval dosť dlho, no teraz je tomu koniec, chlapče!“
Znovu som sa pozrel na môjho otca a jeho mierne zúfalú tvár.
„Ak ju chceš ochrániť, musíš ju nechať jej život a jej sny, Jame,“ vzdychol smutne a pokrútil hlavou.
Mal pravdu a ja som to vedel. Mala dokonalý život predtým, než ma spoznala. Teraz má vlastnú hlavu, vlastné plány a ja ju nemôžem donútiť, aby to zmenila len kvôli tomu, že chcem byť s ňou.
„Pch,“ odvrkol som s uštipačným úsmevom a ruky som uvoľnil.
„Rozumel si?“ zvýšil na mňa hlas a z jeho očí sršala nenávisť. Tak nečakané.
„John, upokoj sa,“  snažil sa ho upokojiť môj otec a odtiahol ho odo mňa.
„Budem robiť všetko pre to, aby bola šťastná. A ak k tomu patrí byť bez nej, urobím to,“ prehovoril som s takou vážnosťou, až som sám sebe neveril, že vysloviť to, bolo také jednoduché. Pozrel som sa na každého z nich a registroval som ich reakcie.
Otec je sklamaný sám zo seba, Nate s Rileym sú mierne zmätení a John si konečne vydýchol. A George, človek, ktorý ma ako jediný pozná zo všetkých najviac, neverí ani jednému slovu, ktoré som povedal. Prstami som si zotrel zakrvavené kútiky úst a krv som si utrel do čiernych džínsov.
„Gratulujem, práve ste stvorili monštrum,“ chabo som im zatlieskal a kýval som hlavou.  Prehltol som ďalšiu dúšok odpornej krvi, ktorý sa mi tvoril v ústach a pokojne som vyšiel z obývačky. Počul som, ako za mnou volá otec, no neotáčal som sa. Ignoroval som každý hlas, ktorý ma volal. Bolo mi všetko jedno. To, čo bude, môj život, budúcnosť… Jessica. Všetko. O pár dní si aj tak zbalím jednu tašku a zmiznem všetkým z očí, zo života. Je mi jedno, čo bude. Od teraz.
Tresol som vchodovými dverami a nasadol som do môjho auta. Frustrovane som si prešiel po vlasoch a na ich koncoch som ich silno potiahol. Nechal som, nech bolesť prúdi do môjho tela. Konečne som cítil slabú úľavu. Naštartoval som auto a vycúval som s ním až na cestu. Poriadne som dupol na plyn a mal som namierené na miesto plné spomienok.
Odparkoval som auto na kamennom chodníku a vystúpil som z neho. Zhlboka som sa nadýchol, aby som do pľúc dostal trochu vzduchu a dlaňami som si prešiel po tvári. Urobil som pár krokov vpred a pozeral som sa naše mesto. S Jess sme tu párkrát boli a to len pre to, aby som jej ukázal moje najobľúbenejšie miesto. Je tu pokoj, nádherný výhľad, ticho.
Nechal som myšlienky, aby ma pohltili, ale nie až úplne. Všetko to, čo sa deje ma privádza do šialenstva. Stojím na mieste, na ktoré som zobral Jessicu presne deň po tom, keď som ju prvýkrát pobozkal. Pamätám si, aká bola nervózna a nevinná. Červenala sa a vyzerala pri tom tak sladko.  Vtedy som ešte nevedel, že bude moja, ale je to to najlepšie, čo mi vstúpilo o života.

„Pobozkal som ťa?“ vydýchol som jej na tvári a preplietol som si s ňou mnou prsty na jednej ruke.
Všimol som si, ako zatajila dych a príšerne znervóznela. Nemohla sa ani hýbať.
„A čo ak by som to zopakoval?“ pošepkal som jej skoro na perách a oblizol som si tie svoje. Jednou rukou som si ju  pritiahol ešte viac k sebe a druhou som jej  jemne chytil sánku. Celé telo sa jej pri mojich dotykoch chvelo a ja som sa nemohol nabažiť nervóznej reakcie. Pozeral som sa do jej nádherných modrých očí, odhodlaný pobozkať ju. Znovu. Jemne som ju chytil za krk a palcami som jej prešiel po lícnych kostiach. Naprázdno prehltla a sklopila zrak. Pritiahol som si jej pery k tým mojim a jemne som ju pobozkal. Bolo to len pár sekúnd, ale boli to jedny z mojich najlepších sekúnd v mojom živote.
Potriasol som hlavou, aby som zahnal spomienky preč a nervózne som si prešiel po vlasoch. Až teraz som si začal uvedomovať, ako veľmi som jej ublížil. Vždy som bol ja ten, ktorý to ako prvý vzdal a nebojoval. Za to ona to s nami nikdy nevzdala. Počkala na mňa celý mesiac, čo som sa jej neozýval. Nevedela, kde som a nevedela či sa vrátim, ale aj cez to počkala. Nemôžem ju viniť z toho,  že si s Georgom bola bližšia, než kedykoľvek predtým. Bola to moja chyba. Mal som tu ostať a presvedčiť ju o tom, že ja som jediný, ktorý ju bude milovať. Nemal som kričať, nemal som byť s nervami v koncoch. Možno by bolo všetko úplne inak. Ale už je neskoro.
Teraz sa musím vzdať všetkého, na čom mi kedy záležalo len pre to, aby ona bola šťastná.  To ona ma prinútila byť nesebeckým. Viem, že jej nikdy nevadil môj sebecký a egoistický postoj, ale viem, že si priala, aby som bol aspoň trochu iný. Splnil som ti to, Jess, pomyslel som si a ucítil som, ako ma pichlo pri srdci. Mám pár dní na to, aby som ju videl znovu sa usmievať. Mám len pár dní na to vôbec ju vidieť. Pár dní a budem navždy preč z jej života. A myslím, že to bude to najlepšie, čo môžem pre ňu urobiť. Zmiznúť. Nadobro.

Z pohľadu Jess

Mali ste už niekedy pocit, že zomriete od bolesti hlavy, alebo niečoho iného? Áno, práve tak sa cítim ja. Zdá sa mi, že ležím na posteli, ale nie som si tým istá. Nechcem ani len otvoriť oči pri pomyslení, čo sa stalo. Keď si predstavím, že všetko to, čo sa stalo som spôsobila ja, je mi zo seba nanič. Ako som len mohla proti sebe poštvať dvoch najlepších kamarátov? Ako som to mohla urobiť? Pokrútila som hlavou v domnienke, že sa všetky moje myšlienky rozplynú, no mýlila som sa. Namiesto toho, aby som zabudla, ucítila som nepríjemnú hrču v hrdle, ktorá mi naznačovala, že som slabý človek, ktorý sa o chvíľu rozplače. A tak sa aj stalo. Pomaly som otvorila oči a aj keď som videla rozmazane, videla som, že som v mojej izbe. Opatrne som si ľahla na posteľ a hlasno som sa rozvzlykala. Hlavu som si zaborila do dlaní, aby som ztlmila vzlyky a nechala som horúce slzy, aby mi voľne padali po lícach. Pravda bolí. Neskutočne bolí. Viem, že by ma dobehla, ale teraz naozaj ľutujem, že som to povedala. Že som to vôbec vyslovila. Neverím tomu, že som ho stratila. Behom sekundy. Je koniec, viem to. Už nikdy nebude nič také, aké to bývalo. Neodpustí mi to už len pre to, že George je jeho najlepší kamarát. A teraz, po dlhej dobe sa sama seba pýtam, stálo mi pár sekúnd s Georgom za mesiace s Jakeom? Mohla som byť tak hlúpa a urobiť to?

Ale už je neskoro ľutovať sa. Som si toho vedomá a presne to je to, čo ma práve teraz ubíja. Ale nebudem sa ľutovať! Nebudem robiť to, čo vždy. Nie, dnes nie!
Pokrútila som hlavou a dlaňami som si zotrela slzy, ktoré boli snáď všade. Zhlboka som sa nadýchla a snažila som sa upokojiť. Párkrát som sa nadýchla a rýchlo vydýchla a pomaly som sa začala uvoľňovať.
„Jessica, si tam?“ počula som otcov hlas spoza dverí a následné klopanie na dvere. Nečakal na moju odpoveď a vošiel do mojej izby.
Odvrátila som hlavu do druhej strany, aby som ho nemusela vidieť  a pozerala som sa von oknom. Nevedela som, čo mám od neho čakať, nevedela som, ako bude reagovať.
Sadol si na kraj mojej postele a ja som sa od mierneho strachu zachvela. Chvíľu mlčal a premýšľal, čo má povedať.
„Nechceš mi povedať, čo sa stalo?“ spýtal sa opatrne a jemne ma chytil za ruku.
Trhla som sebou a ruku som si vytrhla z tej jeho.
„Vyzerám snáď, že sa chcem rozprávať, alebo čo?“ vyprskla som nechutne a prebodla som ho pohľadom. Nevedela som, čo to do mňa vošlo, ale vedela som, že tým, že budem milá, znovu nič nedosiahnem.
„Váž slová, Jessica!“ upozornil ma mierne zvýšeným hlasom.
„A nerozprávaj sa so mnou takýmto tónom.“
Zamrmlala som si pár zlých slov popod nos, aby to nepočul a odvrátila som od neho zrak.
„Môžeš mi len vysvetliť, čo si tam robila?“ spýtal sa ma priamo a cítila som, ako sa na mňa celú dobu pozerá.
„Bola som za Jakeom?“ arogantne som ho odbila otázkou nenápadne som prevrátila očami.
„Hovoril som ti, že si neprajem, aby si sa s ním stretávala!“ zvýšil hlas a nechutne zvráštil čelo.
„A bude to platiť, dokiaľ nepoviem ja.“
„Oh, otec,“ odfrkla som a nútene som sa zasmiala.
„Kedy sa už konečne dočkám dňa, kedy mi prestaneš rozkazovať, prestaneš sa mi miešať do vecí, ktoré robím, alebo kedy mi už konečne prestaneš zakazovať stretávať sa s človekom, ktorý je jediným dôvodom, prečo vlastne dýcham? Posledné mesiace po ničom inom netúžim, len po tom, aby si sa nestaral do vecí, po ktorých ťa proste nič!“ zúrila som, už ma prestávali baviť jeho neustále rozkazy, príkazy a všetko to, čím ma neustále buzeroval.
„Si moja dcéra a ja sa budem starať!“ povedal rázne a tresol päsťou do postele.
„Ale uvedom si, že on je ten, ktorý mi organizuje dni, pretože ty si nenájdeš ani jeden hlúpy deň na to, aby si ho strávil so svojou rodinou!“ môj nervový a psychický systém bol v koncoch.
„Prečo sa teraz nestaráš o tie svoje obchody a musíme sa baviť o mne? Na začiatku školského roka som tak veľmi chcela vedieť, čo robíš a chcela som vedieť všetko o tebe a vašich gangoch alebo ako to nazvať,“ vravela som a kývla som rukou.
„Ale teraz? Teraz si prajem ujsť odtiaľto čo najďalej len pre to, aby som nebola zapletená do vašich vecí presne tak ,ako som bola minulý rok! Myslíš si, že držanie zbrane pri mojej hlave bolo príjemné? A vieš, kto tam vtedy prišiel? Jake! Áno, on. On nie je nebezpečný, on ma zachránil, pretože chcel!“
„Ale je nebezpečný, Jessica!“ zvýšil hlas a nenechal sa odbiť.
„Nevidela si to dnes? Nemala si možnosť poznať jeho tvár, ktorú si možno ešte nevidela? Nemala si možnosť vidieť, aký bol agresívny voči Georgovi? On nie je chlapec pre teba! Nechcem, aby si s ním bola už pre to, že je jeden z nás. A ja nechcem, aby moja dcéra išla v šľapajách svojej matky! To nikdy nedopustím.“
„Toto sem teraz vôbec nepleť!“ skríkla som podráždene.
„Ako môžeš povedať, že je nebezpečný alebo agresívny, keď to bol len čistý skrat nervov? A čo s tým má spoločné moja matka?“
„Skrat nervov?“ zopakoval po mne a zasmial sa.
„Čo ak ten skrat bude niekedy pri tebe a čo ak ťa udrie alebo nedajbože urobí niečo horšie? Nerozmýšľala si nad tým niekedy?“
„Prosím?“ vyštekla som a ústa som mala otvorené. „Jake by na mňa nikdy nepoložil ruku, to môžem odprisahať! Nikdy by to neurobil!“
„To nemôžeš vedieť…“
„Ale samozrejme, že môžem!“ skočila som mu do  reči.
„Len nemôžem uveriť tomu, ako si stále môžeš myslieť, že je zlý a pritom ho poznáš dlhšie než ja! Nerozumiem, ako si môžeš myslieť, že po dnešnom menšom výkyve je ten najhorší! Priznajme si to, ocko,“ vzdychla som s falošným úsmevom a pozrela som sa mu do očí.
„Ako veľmi peníš, keď vieš, že moja mama si vybrala radšej Billyho, než teba? Máš chuť sa niekedy pomstiť, mám pravdu?“ spýtala som sa ho a nadvihla som obočie.
„Pravdaže mám.“
V tom okamihu akoby onemel. Vyzeral, akoby som mu na tvár vyliala vedro plné horúcej vody. Nemôžem si pomôcť, ale ten pohľad bol k nezaplateniu. Nič nevravel, len na mňa tupo hľadel a ja som si užívala spôsob, akým som naňho pozerala.
„Túto debatu s tebou nebudem rozoberať,“ naštvane pokrútil hlavou.
„Všetko to, čo som povedal, platí a tento rozhovor skončil!“
„Nemôžeš ovládať môj život,“ pokrútila som hlavou a začala som sa hrať s prstami na rukách.
„Mohol by si si začať uvedomovať, že je moja vec, s kým sa stýkam. Moja, nie tvoja.“
Otec sa postavil z mojej postele a urobil krok dopredu. Odvrátila som zrak k oknu, no počula som, ako zastal.
„Dokiaľ si moja dcéra, budeš musieť počúvať mňa. Ja viem, že ho máš rada, ale raz mi za to všetko poďakuješ,“ vydýchol z posledného, vykročil k dverám a zatvoril za sebou.

Neveriacky som pokrútila hlavou a zúfalo som sa zasmiala. Možno ti splním prianie, otecko, pomyslela som si. Raz mi za to poďakuješ, snažila som sa ho citovať a hádzala som pri tom naštvané grimasy. Po pár sekundách som to vzdala a zvesila som plecia. Odkryla som zo seba deku a vytiahla som z vrecka mobil. Nečakala som na nič a vytočila som Jakeovo číslo. Mobil som si nervózne priložila k uchu a čakala som, kým mi zdvihne. Nič. Ukončila som hovor a mobil som hodila vedľa mňa. Ľahla som si na posteľ a tvár som si zakryla rukami. Nevedela som, či mám plakať alebo sa smiať. Bola som zmätená, zúfalá, bezmocná. Všetko je zničené, zlomené. Jediné, čo musím urobiť, je zachovať si chladnú hlavu. Veľké dievčatá predsa neplačú! Nebudem sa mu už vnucovať, pretože ja som urobila chybu, ale nevzdám to. Nevzdám to s nami. My sme ešte neskončili. My nikdy neskončíme.

Foto: Tumblr 

Ivet
Šéfredaktorka, ktorá sa stará o to, aby ste vždy mali tie najnovšie a najzaujímavejšie informácie. Miluje arašidové maslo, New York a kávu. Raz bude mať namiesto obývačky obrovskú knižnicu a záhradu plnú pivoniek. :)

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here