Z pohľadu Jakea
Otec odo mňa o krok odstúpil a všimol som si, ako vystrašene vyzerá. Veril mi a vedel, že všetko, čo vravím je pravda. Sklonil hlavu a nervózne sa začal prechádzať po chodbe.

„Viem, že práve teraz je nevhodné pýtať sa ťa, čo to má znamenať a radšej by som mal byť rád, že si zdravý a živý, no,“ odkašľal si a zdvihol hlavu mojím smerom. 

Chvíľu som nechápal, čo tým myslí, no potom mi to docvaklo. Zvesil som plecia a sklamane som vzdychol.
„Veľa toho neviem. Bolo pre mňa príliš ťažké vôbec ho nájsť. Ten bastard sa zašil niekde za mesto, aby ho nikto nenašiel. Sledoval som ho každý deň a on má z niečoho strach, otec.“ Naštvane som pribehol k stene a zastal som.
„Ten bastard má strach a ja neviem z čoho!“ zareval som a celou silou som udrel do steny. Zavrčal som od bolesti a potriasol rukou, aby som zmiernil bolesť. Zaťal som zuby a pozrel na zakrvavené hánky na mojej ruke.
„Najskôr som si myslel, že je to len nejaká hra. Stále si s niekým predával kufre, v ktorých boli pravdepodobne veľké sumy peňazí, ale nezistil som viac.“
„To je v poriadku, Jake,“ vravel pokojne.
„My to už zistíme.“
„Nie, nezistíme!“ povedal som rozzúrene a pokrútil hlavou.
„Povedal, že všetci zomrú. Všetci, s ktorými kedysi pracoval a s ktorými pracuje dnes, ich rodiny, ľudia, na ktorých im záleží… všetci budú mŕtvi. Povedal, že už nie je schopný zastaviť to.“
Otec nenápadne lapal po dychu a naprázdno prehltol. Rukami si prešiel po vlasoch a silno sa potiahol za konce.
„Čo to má znamenať?“ skríkol naštvane.
„Čo mi to tu rozprávaš?“
„Povedal, že má nejaký dlh, ktorý musí do mesiaca splatiť a ak to neurobí, niekto nás všetkých vystrieľa!“
Moja hruď sa mi nekontrolovateľne dvíhala hore-dole a ťažko sa mi dýchalo. Bolo mi zle, keď som čo i len pomyslel na toho bastarda, ktorých nás všetkých privedie do problémov.
„Aký dlh? Kto po ňom ide? Komu to vravel?“
Otec mi dával jednu otázku za druhou a nervózne sa prechádzal dookola. Hrýzol si nechty a pozeral do zeme.
„Vravel to všetkým jeho prívržencom, keď sa jeden večer všetci stretli v nejakom novonájdenom skladisku za mestom,“ oznámil som mu.
„Nikomu z nich nevravel o čo ide. Nechcel vravieť viac. Je ako my. Neverí nikomu.“
„Do pekla!“ zareval otec a schmatol najbližšiu vázu, ktorú videl položenú na stolíku v predsieni a hodil ju do steny. Rozletela sa po celej chodbe a rozbila sa na kúsky.
„Ak nás ten hajzel nejako potopí, zabijem ho skôr, než ten niekto zabije nás!“
„Bude to v pohode,“ mierne som ho utešoval, aj keď opak bol pravdou.
„Máme mesiac. Je to dosť na to, aby som zistil viac.“
„Ty?“ zasmial sa a prebodol ma pohľadom zúfalosti.
„Nebudem riskovať život môjho jediného syna, rozumieš? Už len to, že sme ťa všetci hľadali bol pre mňa gól a bol som pripravený nájsť Billyho a zabiť ho za to, že sa ťa čo i len dotkol!“
„Som živý,“ prehlásil som, akoby to bola nejaká novinka a vzdychol som.
„Nikto z našich chlapov sa mu nedokáže postaviť a pritom bol ich parťákom niekoľko rokov.“
„To mi je jedno! Oni sú na to vycvičení a ty nie!“ povedal prísne so zaťatými zubami a krútil hlavou.
„Musíme zistiť čo sa deje skôr, než to celé vypukne.“
„Viem,“ prikývol som.
„A je tu ešte niečo,“ povedal som, aby som prilákal otcovu pozornosť ešte viac.
„Tí chlapi, ktorým dával tie peniaze určite neboli Američania. Odovzdal im to totiž na letisku.“
„Mohol to byť ktokoľvek! Na svete je milión mafiánskych spolkov!“ rozčuľoval sa urobil pár krokov do obývačky, kde si celý zničený sadol na gauč a hlavu si zaboril do dlaní.
„Je mi ľúto, že som nemohol zistiť viac,“ povedal som sklamane a nervózne som sa poškrabal na zátylku.
„Zistil si toho dosť veľa. Je až neuveriteľné, aké hlúposti ten idiot stvára!“ povedal a falošne sa zasmial.
„Ale ako vieme, že sa to netýka len jeho?“ spýtal sa ma a pozeral sa mi do očí.
„Pretože povedal, že ten niekto zabije všetkých, s ktorými kedysi robil a doteraz robí. No ten niekto nemôže byť len jeden, pretože ak by bol, nemohol by z toho byť taký vyľakaný,“ povedal som, keď som to v hlave začal rozoberať.
„Toto už nebude o kolektíve, otec. Každý pôjde sám za seba.“
Otec si oblizol vyschnuté pery a poškrabal sa na brade.
„Tak to znamená len jedno,“ prehovoril, postavil sa z gauča a zamieril ku mne.
„Znamená to, že máš tri týždne na to, aby si opustil toto mesto a odišiel niekam ďaleko. Čo najďalej, aby ťa nemohol nikto nájsť, rozumieš? Nech sa o mesiac bude diať čokoľvek, ty už tu nebudeš.“
Zalapal som po dychu a srdce mi začalo biť stonásobne rýchlejšie. Naprázdno som prehltol a so strachom som pozeral do otcových očí.
„Som dosť silný na to, aby som to zvládol,“ povedal som potichu a snažil som sa neuhnúť pohľadom.
„Nie, nie si,“ zavrčal otec.
„Mám tušenie, kto ide po Billym a je to nebezpečnejšie, než si myslíš! Tvojou jedinou úlohou je zobrať sa a odísť čo najďalej. Začať nový život.“
Pokrútil som hlavou a poriadne som sa narovnal.
„Nemôžem odísť a už vôbec nie bez môjho dievčaťa. Toto mi nemôžeš urobiť, otec!“
Otec s prekvapeným výrazom ustúpil o krok a celého si ma premeral. Chvíľu na mňa mlčky hľadel a potom prehovoril: „Ako veľmi miluješ to dievča?“
„Viac než môj život,“ povedal som vážne.
„Miluje ma rovnako ako ja ju a ja nedovolím, aby tu ostala. Neopustím ju!“ Pri pomyslení, že by som s ňou už viac nebol ma pichalo pri srdci.
„V tom prípade musíte odísť obaja,“ prehlásil rázne a prikyvoval.
„Nebude to tu bezpečné, ver mi.“
Vyvalil som oči nad tým, čo povedal a nezmohol som sa na slovo. Jess nebude chcieť odísť. Neopustí rodinu, kamarátov, školu a všetko, čo miluje. Ale ja neodídem bez nej.
„Musíme konať, Jake! Nemáme na výber!“
„Ale čo bude s tebou?“ zakričal som od zlosti.
„Čo bude s Georgom a ostatnými? Nemôžem sa len tak zobrať a nechať ťa tu! Si môj otec ja ťa tu nemôžem nechať, pretože ak sa ti niečo stane, neodpustím si to do konca života!“
Nepravidelne som dýchal a v hrdle sa mi začala tvoriť nepríjemná hrča.
„Som tvoj otec,“ prehovoril po chvíli a usmial sa.
„Nič sa mi nestane.“
„Ale o tom, či sa ti niečo stane alebo nie, nerozhoduješ ty!“ zavrčal som.
„Pred dvoma rokmi sme prišli o polovicu našej rodiny a teraz? Teraz sa úplne rozpadneme?“
„Nikto tu nevraví o žiadnom rozpade!“ zvýšil hlas a vyhodil ruky do vzduchu.
„Snažím sa ťa len ochrániť pred tým, čo bude!“
„Ale čo bude? Čo?“ kričal som.
„Možno to bol všetko len trik a Billy to len zbytočne zveličoval!“
„Ale toto už nie je hra!“ zavrčal rozzúrene.
„Aspoň raz ma počúvni a urob to, čo od teba žiadam! Máš tri týždne!“ zareval odporne a prebodol ma nenávistným pohľadom.
Rozzúrene kráčal do svojej pracovne a zabuchol za sebou dvere tak, až sa otriasli steny. Zamrmlal som si popod nos pár nadávok a naštvane som pokrútil hlavou. Otvoril som vchodové dvere a už zdiaľky som odomkol auto. Celý rozzúrený som nasadol a naštartoval ho. Vycúval som z nášho chodníka a spustil sa dole cestou po Jess.
Celú cestu ma pohlcovali myšlienky. Čo bude ďalej? Hrýzlo ma svedomie a mal som výčitky. Tak veľmi s tým dievčaťom chcem byť, ale som presvedčený, že jej odpoveď bude nie. Chce doštudovať, ísť na vysokú, mať budúcnosť. Mňa už nič nečaká. Žiadna budúcnosť ani sny. A to všetko je len pre to, že som sa proste zle narodil. V zlej rodine, ktorá je tak komplikovaná, ale na druhej strane by som ju za nič nevymenil.
Mám strach, ako to vezme, keď sa jej spýtam, či by bola pripravená so mnou odísť. Kamkoľvek. Ale musím byť opatrný a netlačiť na ňu, inak ju stratím a to je to posledné, čo by som chcel.

Nervózne som poklepkával prstami po volante a čakal som, kým Jess vyjde zo školy. Jednu ruku som mal vystrčenú von oknom a hral som sa s prstami. Bol som nervózny. Viac ako nervózny. Super super nervózny. Keď som ju konečne videl ako otvorila školské dvere a s úsmevom sa porozhliadla po dvore, srdce som cítil až v krku. Našla ma pohľadom a s úsmevom sa rozbehla k autu.
„Ahoj,“ pozdravila ma cez otvorené dvere a následne nastúpila.
„Ahoj miláčik,“ falošne som sa usmial.
Chcel som, aby som vyzeral čo najviac v pohode a podľa toho, ako sa tvárila sa mi to podarilo. Naštartoval som auto a vyšiel s ním na cestu.
„Neuveríš, čo sa mi dnes stalo,“ vyhŕkla s nadšením a otočila sa ku mne.
Venoval som jej krátky pohľad a prikývol som na znak, aby pokračovala v rozprávaní.
„Myslela som, že deň v škole začne normálne, no mýlila som sa. Hneď na prvej hodine nás Monroe prekvapil nečakanou písomkou z dejepisu a ja som improvizovala ako sa len dalo. A vieš čo? Dostala som B+,“ vykríkla nadšene a zatlieskala si.
„A ako bonus – rozosmiala som Monroa!“
„Jamesa?“ spýtal som sa so smiechom.
„Je nemožné rozosmiať ho! Hrá sa na prísneho učiteľa, ktorý si myslí, že zjedol všetku múdrosť sveta a je večne naštvaný. Ak je pravda to, čo hovoríš, si úžasná,“ usmial som sa a na pár sekúnd som sa jej zahľadel do očí.
„Jasné, že je to pravda!“ ubezpečovala ma.
„Len by ma, pán Smith zaujímalo, prečo ho vždy nazveš jeho menom a správaš sa k nemu, akoby to bol tvoj kamarát. “
Potichu som sa zasmial a jemne som pokrútil  hlavou.
„No, ako by som to asi povedal,“ naťahoval som ju a premýšľal som.
„Je to bratranec môjho otca, ale vždy som ho bral ako môjho strýka, aj keď ním nie je. A keďže sme rodina, nebudem mu vykať ani v prípade, že by bol americký prezident.“
„Počkaj,“ povedala prekvapene a vyvalila oči.
„Chceš mi povedať, že Monroe je teoreticky tvoj strýko a nič si mi nepovedal?“
„Jo,“ zasmial sa.
„Prepáč, ale nikdy si sa na to nepýtala a ja som to nepovažoval za dôležité.“
„Nepovažoval za dôležité?“ zopakovala po mne a chytila sa za hlavu.
„Oh,my sme sa bozkávali v škole, navyše pred ním a ty mi až teraz povieš, že ste rodina? Si neskutočný!“ mierne zúrila.
„Upokoj sa zlato,“ zasmial som sa nad tým, ako z toho bola v rozpakoch.
„O nič nejde, je to len James.“
„Nie,“ pokrútila hlavou.
„Je to len učiteľ, ktorý ma neznáša.“
„No ták,“ zakňučal som.
„On len žiarli, že mám tak dokonalé dievča ako si ty a vybíja si to na tebe.“
Jess sa konečne uvoľnila a mierne sa pousmiala.
„Dobrý pokus zlatko, ale naša nenávisť trvá dlhšie než ťa poznám,“ zasmiala sa a vyplazila mi jazyk.
„Sakra!“ zasmial som sa naštvane.
„To nevadí zlatko, aj tak ťa milujem,“ prehlásila a pobozkala ma na líce.
„A stalo sa ešte niečo. Teda, nie je to až taký gól ako dejepisár, ale ostala som zaskočená.“
„Čo sa stalo?“ spýtal som sa prekvapene a čakal som, čo povie.
„Bola za mnou Sue,“ povzdychla.
„Po vyše dvoch mesiacoch si ma odchytila a strašne sa ospravedlňovala za seba a aj za Emily. Dohodla som sa s ňou, že dnes po škole ku mne prídu a vyriešime spolu tú drámu. Naozaj neviem čo chystajú, ale mám mierne obavy.“
„Emily, áno?“ zavrčal som nechutne.
„Neznášam to dievča!“
„Ja viem,“ povedala potichu a sklopila zrak.
„Ale vraj ju to mrzí a chcela by sa so mnou znovu kamarátiť.“
„Aby získala nové informácie a znovu ťa zradila?“ falošne som sa zasmial a pokrútil som hlavou.
„Nenechaj sa zmiasť, Jess. Je vypočítavá.“
„Budem sa snažiť,“ povedala previnilo a oprela sa o sedačku.
Nastalo ticho. Nebolo to trápne ticho ale skôr príjemné. Nevadilo mi. Jediný problém bol, že pravdepodobne čakala, že aj ja niečo poviem. Bolo to ťažké, nevedel som, ako mám začať. Zhlboka som sa nadýchol a pevne som zovrel volant.
„Jess?“ vyslovil som opatrne jej meno a otočil som sa na ňu.
Jemne zvráštila čelo a sladko sa usmiala.
„Ako vidíš svoju budúcnosť?“ vyhŕkol som zo seba prvé, čo mi napadlo.
Ostala zaskočená z mojej otázky a tvárila sa, akoby jej nerozumela.
„No,“ zamrmlala a pomrvila sa na sedadle.
„Najprv zmaturujem a potom ma otec šupne na Kolumbijskú univerzitu, kde vyštudujem buď právo alebo niečo iné. No a potom neviem. Je to ešte veľmi ďaleko,“ usmiala sa.
„Prečo sa nato pýtaš?“
Mykol som plecom a silno si zahryzol do pery.
„No, ja ani neviem,“ klamal som.
„Len ma to zaujíma.“
„Oh, vážne?“ zasmiala sa.
„Viem, že si dobrý klamár, ale svoju frajerku, bohužiaľ, neoklameš,“ posmešne krútila hlavou a zvráštila nos.
„Tak to vyklop.“
Naprázdno som prehltol a sústredene som sa pozeral na cestu. Srdce mi šialene bilo od nervozity a ešte viac ma znervózňovalo to, že ona bola pokojná.
„No, rozmýšľal som,“ mykol som plecami a zhlboka som sa nadýchol.
„Milujem ťa ako najviac sa dá a v mojej budúcnosti vidím len teba. Vieš, dlho som o nás premýšľal a byť s tebou je môj sen. Myslím tým byť s tebou viac než teraz. Mať dom, bývať spolu, mať svadbu a možno aj deti…“
V momente som oľutoval, že niečo takéto zo mňa vyšlo. Som normálny? Svadba a deti? Ak ma po tomto neopustí, tak je to to najlepšie dievča, aké som mohol stretnúť.
„Ehm, no,“ koktala a lapala po dychu.
Všimol som si ako veľmi nervózna po mojich slovách je a ako sa silno, ale nenápadne ťahala za vlasy.
„Samozrejme, že ťa tiež milujem, ale nemyslíš, že je na rozmýšľanie tohto typu tak trochu priskoro?“ nesmelo sa usmiala.
„Nechcem, aby to vyznelo tak, že to, čosi povedal by som nechcela! Samozrejme, že chcela!“
Vedel som to. Som idiot a nemal som radšej nič hovoriť! Idiot, idiot, idiot!
Oblizol som si pery a v hlave som hľadal niečo, čo by som mohol povedať na obranu.
„Oh, samozrejme, že je to priskoro,“ prikývol som s falošným úsmevom.
„Len si chcem byť istý tým, či chceš byť so mnou dlho. Niekedy mám strach, že niečo pokazím a ty ma opustíš.“
„Jake!“ vyhŕkla mierne podráždene.
„Už nikdy nad niečím takým nerozmýšľaj, jasné? Oh môj bože, milujem ťa najviac na svete, viac než kohokoľvek na svete a pri pomyslení, že by som ťa stratila… oh, nechcem na to myslieť,“ povedala sklamane.
„Milujem ťa. Skutočne. Ako nikoho iného,“ šepkala a celú dobu pozerala na mňa.
Vydýchol som a cítil, ako mi spadol kameň zo srdca.
„Aj ja ťa milujem. Neskutočne a šialene som do teba zamilovaný,“ jemne som sa zasmial a preplietol som si s ňou ruku. Všimol som si ako ju jemne striaslo a začala sa červenať. „Nechcem ťa stratiť. Nikdy.“
„Nestratíš ma,“ povedala snáď okamžite.
„Nech sa stane čokoľvek, budem stále s tebou. Sľubujem.“
„Si to najúžasnejšie dievča na svete, vieš to?“ zasmial som sa na tom, aká bola sladká.
„Keby si mi to nevravel každých päť minút, nevedela by som to,“ zachichotala sa a štuchla ma do stehna.
Posunula sa bližšie ku mne a hlavu si oprela o moje rameno. Hrala sa nám s prstami a ja som si užíval každú sekundu, ktorú som s ňou mohol byť.
„A Jake?“ zamrmlala po pár minútach ticha.
„Stále mi vŕta v hlave, prečo si nad tým rozmýšľal práve teraz?“
Nervózne som si oblizol pery a falošne si odkašľal.
„Vravel som ti, že mi to len tak napadlo,“ povedal som a pokúsil sa usmiať.
„O nič nejde, naozaj.“
„Naozaj?“ trochu sa nadvihla, aby mi videla do tváre a zvráštila obočie.
„Naozaj,“ ubezpečil som ju a nenávidel som sa za to, že som jej musel klamať.
Nebol som pripravený vyhŕknuť to na ňu hneď teraz, keď to bolo tak čerstvé. Navyše, nemala by ani potuchy o tom, čo sa deje, pretože som z toho sám zmätený. Mám 21 dní na to, aby som ju pripravil, že odchádzam a ona sa musí rozhodnúť, či pôjde alebo nie. Ak povie nie, zlomí ma to. Zničí. Nemôžem na to ani len pomyslieť. Je pre mňa všetko. Celý svet.

Foto: YouTube 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here