„Zlatko?“ budil ma Jakeov jemný šepot.
„Jess, zobuď sa,“ šepkal mi do ucha a jemne ma pobozkal na líce.
Vzdychla som a pomaly som odlepila oči.
„Čo je?“ spýtala som sa ospalo a otočila sa na neho.
Bol už dávno oblečený a sladko sa na mňa usmieval. 

„Hmm, nič,“ mykol plecom.
„Až na to, že si buď pohneš alebo dnes nepôjdeš do školy.“
„Čo?“ vyhŕkla som prekvapene a v šoku som sa posadila na posteľ.
„Sakra, koľko je hodín?“ spýtala som sa ho a deku som si držala pri hrudníku.
„No,“ uškrnul sa.
„Nemáš veľa času,“ povedal a letmo ma pobozkal na pery.
Pozerala som naňho pohľadom, ktorým som mu dávala najavo, že od neho vyžadujem odpoveď, no on sa len postavil z postele a odišiel. Prevrátila som očami a s dekou obmotanou okolo tela som sa postavila a poobzerala sa po izbe, aby som našla moje oblečenie. Nikde. Zvráštila som čelo a pramienok vlasov som si zastrčila za ucho. Podišla som k pootvoreným dverám a vystrčila z nich hlavu.
„Jake?“ zakričala som a čakala, kým sa ozve.
„V kúpeľni, zlatko,“ zakričal mi naspäť zdola.
Skrivila som pery a zatvorila za sebou dvere. Vošla som do kúpeľne, ktorú mal v izbe a uvidela som moje oblečenie na prádlovom koši. Bolo perfektne poskladané. Potichu som sa zasmiala nad tým, aký je rozkošný. Zhodila som zo seba deku a rýchlo som vliezla do sprchového kúta. Vlasy som si zopla do copu a pustila na seba teplú vodu. Chvíľu som pod ňou len stála a zobrala jeden z Jakeových sprchových gélov, ktorý som si na seba rozotrela. Poriadne som si umyla tvár a nechala som vodu, aby na mňa celú dobu tiekla. Ešte pár minút som sa zohrievala a potom ju vypla a zhlboka sa nadýchla. Otvorila som kút, keď v tom som počula blížiace sa kroky. Rýchlo som zaliezla naspäť a nechala som vystrčenú len hlavu.
„Zlato?“ ozval sa Jake a otvoril dvere.
„Myslím, že som ti zabudol vytiahnuť uterák.“
„Áno, zabudol,“ prehodila som otrávene, keď sa ku mne priblížil. Ešte viac som sa v kúte zatvorila, pretože som si myslela, že aj cez nepriehľadné dvere ma vidí. Všimol si, ako veľmi som nervózna a určite si všimol aj to, ako veľmi si prajem, aby odišiel.
Uškrnul sa a premeral si ma. Podišiel k skrinke, z ktorej zobral jeden biely uterák a vrátil sa ku mne. Podával mi ho, no ja som pokrútila hlavou.
„Môžeš mi ho, prosím, prevesiť tu hore?“ spýtala som sa ho a pozrela sa na predné dvere od sprchovacieho kúta.
V tej chvíli, ako doznela moja požiadavka, vybuchol od smiechu.
„Zlatko, prečo sa skrývaš? Myslíš si snáď, že som to nevidel?“ Smial sa ako zmyslov zbavený a prevesil mi uterák cez dvere presne tak, ako som mu povedala.
Nenápadne som zalapala po dychu a rozmýšľala som nad tým, či som naozaj dobre počula.  „Mohol by si opustiť túto miestnosť a zobrať si so sebou aj svoj provokatívny tón?“ precedila som cez zuby.
Znovu sa zasmial a vložil si ruky do vreciek.
„Si tak sladká,“ rozplýval sa. Čo ak by si ma pobozkala a ja by som… zmizol?“
„Nezaslúžiš si to,“ vyplazila som mu jazyk.
„A teraz už choď!“
„Ja… si… to… nezaslúžim?“ spýtal sa prekvapene a falošne sa chytil za srdce.
„Oh Jake,“ pobavene som prevrátila očami.
„Nebuď naštvaný, zlato. Vieš, že ťa ľúbim, ale práve teraz si prajem, aby si vyšiel von a nechal ma prezliecť sa.“
Vytiahol si ruky z vreciek a porazene ich dal pred seba.
„Fajn, fajn,“ prikyvoval.
„Urobím všetko na svete pre moje dievča.“ milo sa usmial a vyšiel z kúpeľne.
Vydýchla som a schmatla uterák, ktorý bol nado mnou a obmotala si ho okolo tela. Podišla som k umývadlu a z pohára som si vybrala moju zubnú kefku. Namočila som ju a naniesla na ňu vrstvu pasty. Medzitým som si rozpustila vlasy a párkrát som si ich prehodila zhora nadol a naopak, pretože som nevedela nájsť žiadny hrebeň alebo niečo, čím by som si ich mohla prečesať. Vypláchla som si ústa a poriadne sa celá vysušila. Behom dvoch minút som bola oblečená a predtým, než som vyštartovala dole som sa ešte upravila v zrkadle.
Šla som za vôňou, ktorá sa niesla až z kuchyne. Hm, niečo sladké, pomyslela som si. Nenápadne som si stúpla na prah kuchyne a oprela sa o zárubňu. Sledovala som Jakea, ktorý stál pri sporáku a varil. Skutočne varil.
„Miláčik, nemôžem uveriť vlastným očiam,“ zasmiala som sa a odlepila sa od steny.
Držal v ruke obracačku a otočil sa na mňa. Čomu nemôžeš uveriť?“ spýtal sa mierne prekvapene a otočil sa naspäť.
„Hm, neviem,“ zamyslela som sa a urobila pár krokov k nemu.
Oboma rukami som ho chytila  za ramená a stúpla si na špičky, aby som vedela, čo robí. „Asi tomu, že ty, Jake Smith  práve teraz robíš palacinky, ktoré vôbec nevyzerajú zle.“
„Ehm, ehm,“ falošne si odkašľal.
„To mala byť… pochvala?“
„Oh, samozrejme, že áno,“ zachichotala som sa a zaborila som nos do jeho nádherne voňajúceho trička. Očkom som sledovala, ako obracia poslednú palacinku a vypína sporák.
„Hotovo,“ vzdychol s úsmevom na tvári a žmurkol na mňa.
„Budeš jesť?“spýtal sa ma, zatiaľ čo dal urobenú palacinku na tanier s ostatnými.
„Nemala by som ísť už do školy?“ spýtala som sa, pretože som nemala pojem o čase. Odstúpila som od neho o krok a vyšvihla som sa hore na linku, kde som si sadla.
„Nie, nemala,“ povedal s miernym úškrnom, utrel si ruky a postavil sa oproti mne. Silno ma objal okolo pása a ja som mu ruky obmotala okolo krku.
„Pretože som bol tak úžasný a zobudil som ťa o hodinu skôr, aby si si pohla a ja som s tebou mohol stráviť pár minút nazvyš,“ šepkala pobozkal ma na pery.
„V tejto chvíli by som ťa najradšej umlátila do bezvedomia, ale keďže si si dal takú námahu s raňajkami pre mňa, odpúšťam ti, že si ma nenechal spať,“ zasmiala som sa mu na perách a bozk som mu opätovala.
„Oh Bože, vieš si predstaviť, ako veľmi si mi chýbala?“ spýtal sa ma nečakajúc na odpoveď a postavil ma z linky na zem.
„Veľmi.“
„Hm, myslím, že viem,“ podpichla som ho a slabo som ho štuchla do ramena.
„Si neskutočná!“ urazil sa a zvesil zo mňa ruky.
Nenápadne som prevrátila očami a opatrne som mu zobrala tvár do dlaní.
„Počúvaj,“ vyzvala som ho a uprene som mu hľadela do očí.
„Samozrejme, že to viem a presne tak isto si chýbal aj ty mne. Prosím, len nebuď naštvaný za moje podpichovanie,“ povedala som mierne sklesnuto.
„Hm, rozmyslím si to,“ prehovoril s odvráteným zrakom a širokým úškrnom.
„Si neskutočný!“ urazila som sa a ruky, ktorými som držala jeho tvár som si zvesila k telu. Urobila som krok dopredu, no Jake ma jemne chytil za ruku a jedným potiahnutím si ma k sebe privinul.
„Robil som si srandu,“ pošepkal a jemne sa otrel nosom o ten môj. Pevne ma chytil za zátylok a naklonil sa, aby spojil naše pery.
„Milujem ťa.“
„Aj ja teba,“ zamilovane som sa usmiala a zahryzla si do pery.
„Naberiem ti palacinky, dobre?“ čakal na súhlas a ja som len s úsmevom prikývla.
Pustil ma a podišiel ku chladničke, aby z nej vybral šľahačku.
Ja som si medzitým sadla na moje miesto pri pulte a sledovala som každý jeho pohyb. Bol neuveriteľne sladký a musela som sa neustále uškŕňať.
„Mám to najkrajšie dievča na svete, vieš o tom?“ otočil sa na mňa, aby mi to oznámil a ďalej sa venoval mojim raňajkám.
„Dnes vyzerá mimoriadne nádherne,“ povedala som ironicky.
„Neupravená, žiadny make-up, neučesaná. Som proste ‘perfektná’,“ zasmiala som sa a pri slove perfektná som prstami urobila úvodzovky.
„Áno, to je!“ prehlásil, akoby vravel niečo, čo je samozrejmé.
„A tu má moje perfektné dievča perfektné raňajky,“ povedal s našpúlenými perami a položil predo mňa palacinky, ktoré poskladal na malé trojuholníky a na vrchu bola roztopená mliečna čokoláda so šľahačkou. Pohladkal ma po chrbte a pobozkal ma na líce.
„Dobrú chuť.“
„Si sladký,“ zachichotala som sa a pustila sa do jedla.
„Oh, ďakujem,“ žmurkol s úškrnom a vyparil sa.
S úsmevom som prevrátila očami a prvé sústo sa ocitlo v mojich ústach. Chutilo to perfektne na to, že to pripravoval on.
„Miláčik?“ počula som, ako na mňa volá, keď som si do úst dala posledný kúsok palacinky.
„Áno, zlato?“ zakričala som naspäť s plnými ústami a otočila som sa na barovej stoličke smerom ku krokom, ktoré som počula.
„Ako veľmi ma budeš nenávidieť, ak sa ti priznám, že som na to celkom zabudol?“ spýtal sa previnilo a v ruke držal tyrkysovú krabičku so…striebornou stuhou?
„Naozaj nechceš ten darček?“ spýtal sa ma a ja som sa znovu otočila na neho.
„Bola by si prekvapená, naozaj.“

Hlavou mi preleteli Georgove slová. Oh, sakra! Ten darček mal byť od Jakea!
„Povedal som Georgovi, aby ti ho dal a on sa na to proste vykašľal!“ zúril.
„Mám chuť ho zmlátit do bezvedomia,“ použil moje slová a zasmial sa.
„Oh, to je… je to v poriadku… naozaj,“ koktala som a cítila som nepríjemný pocit v žalúdku. Stres. Zoskočila som zo stoličky a stála oproti nemu.
„Tak to je fajn,“ usmial sa na mňa.
„Pretože som to vyberal dosť dlho a bolo to naozaj, naozaj náročné, lebo som to ešte nikdy nerobil,“ priznal sa.
„Čo si nikdy nerobil?“
„Nooo,“ zakoktal sa, „nikdy som nekupoval darček pre frajerku. Teda… nie, žeby ich bolo veľa ale vieš… no…“
„Rozumiem,“ prikývla som rýchlejšie, než stihol poedať niečo ďalšie, aj keď som vôbec nevedela, o čom rozpráva.
„Tak to otvor,“ vyzval ma nadšene, rozprestrel mi ruku a vložil mi do nej krabičku.
Srdce mi išlo vyskočiť z hrude a nevedela som ani prehĺnúť sliny. Bola som nervózna. Viac ako nervózna. Bola som ultra super nervózna. Môže to byť čokoľvek a určite to stálo veľa peňazí.
Venovala som mu neistý pohľad a odviazala som stuhu. Položila som ju za seba na pult a opatrne som otvárala malú krabičku. Naprázdno som prehltala vyvalila som oči nad obsahom, ktorý bol v nej. Nebola som schopná slov, a tak som tam len stála s otorenými ústami a pozerala sa na nádherný strieborný náhrdelník s nápisom „forever“.
„Je to až tak zlé alebo?“ spýtal sa sklamane, keď som bola dlhšiu dobu ticho.
„Nie!“ vyhŕkla som zaskočene.
„Je to nádherné, úžasné, dokonalé. A je to moje,“ zasmiala som sa a dlaň som si priložila na ústa.
„Panebože, to je… oh, ďakujem!“
Silno som ho objala okolo krku a zamilovane som si zahryzla do pery. Na svete nemôže byť šťastnejšie dievča, než som ja!
„Pre teba všetko, zlato,“ pošepkal mi do ucha.
„Mal som strach, že sa ti nebude páčiť. Ver mi, že som z toho bol dosť v strese. Chcel som, aby to bolo niečo… perfektné.“
„Je to perfektné!“ ubezpečila som ho so širokým úsmevom.
„Zapneš mi ho, prosím?“ vyzvala som ho a podala som mu krabičku do ruky. Otočila som samu chrbtom a nadvihla som si vlasy.
Pomaly vytiahol náhdelník a cítila som, ako jeho prsty prechádzajú po mojej nahej pokožke na krku. Padol mi perfektne.
„Je to to najkrajšie, čo som kedy, dostala,“ obrátila som sa na neho s úsmevom a hľadela som mu do očí.
„Milujem ťa,“ zašepkala som nervózne a letmo ho pobozkala.
„Oooh,“ zamrmlal s úškrnom a pritiahol si ma k sebe.
„Aj ja ťa milujem,“ povedal a pobozkal ma na vrch hlavy.
„A milujem ten pocit, keď viem, že si len a len moja.“
Odtiahla som sa od neho a pobavene som sa naňho pozrela.
„Ehm, nechcem ti kaziť ilúzie, ale ešte tri roky som ockova,“ uškrnula som sa.
„Ockova?“ zasmial sa.
„Tak prečo už sedem mesiacov patríš mne?“ pobavene nadvihol obočie a pozeral na mňa s provokatívnym úškrnom.
„Fajn,“ prevrátila som očami.
Vyhral si.“
„Ako inak,“ zasmial sa a objal ma okolo pása.
„Mali by sme si pohnúť do školy, nemyslíš?“ spýtal sa ma a vykročil so mnou ku dverám.
„Hore som si nechala kabelku,“ oznámila som mu.
„Mohol by si mi po ňu skočiť, prosím?“
Pobozkal ma na vlasy a zo zadného vrecka vytiahol kľúče od auta.
„Skús naštartovať. Budem u teba o minútku,“ povedal a zmizol mi pred očami.
Pri pohľade na kľúče som naprázdno prehltla. Ako divne bude znieť to, že auto neviem ani len odomknúť a nie ho ešte naštartovať? Áno, jasné, samozrejme, vysmeje sa mi ako najväčšiemu talentovi na všetko. Zhlboka som sa teda nadýchla a vyšla som von, kde krásne svietilo slnko. Podišla som k autu a do dverí som strčila nejaký kľúč a sledovala som, čo sa stane. Fajn, asi by som ním mala pootočiť, rozmýšľala som. Nič. No je to normálne? Skúsila som to ešte párkrát, no stále nič.
„Čo to robíš?“ zasmial sa Jake, ktorý stál pár metrov odo mňa a užíval si moju neschopnosť.
„No, nejde mi to odomknúť,“ povedala som nervózne.
„Asi zlý kľúč, alebo čo.“
„Zlý kľúč, naozaj?“ znovu sa zasmial a podišiel ku mne.
Ustúpila som o krok, aby som mohol odomknúť auto. Urobil to na prvýkrát. Sakra.
„Zlatko, môžeš mi povedať, do ktorej strany si odomykala?“ uškrnul sa.
„A dvere sa už dlhšiu domu odomykajú na diaľku týmto gombíkom,“ ukázal mi.
Sklopila som hlavu a cítila som, ako moje líca naberajú červený nádych. Trapas! Podal mi kabelku do ruky a ja som ju rýchlo schmatla a radšej som si išla sadnúť na miesto spolujazdca. Pripútala som sa a so sklopenou hlavou som čakala, kedy naštartuje. Cítila som jeho usmievavý pohľad na mne. Bez slov naštartoval a vyšiel na príjazdovú cestu. Rukou som sa oprela o otvorené okno a radšej sa pozerala na domy než na neho.
„Zlato?“ zasmial sa po dobrých desiatich minútach ticha.
„Však sa na mňa nehneváš?“
„Nie,“ naštvane som pokrútila hlavou.
„Si ticho a nepozeráš sa na mňa. Si naštvaná,“ skonštatoval.
„Nehnevám sa!“ povedala som rázne so zvýšeným hlasom.
„Len som naštvaná sama na seba, že neviem otvoriť hlúpe dvere na hlúpom aute, neviem poriadne variť až na hlúpe vajíčka a neviem urobiť ani cesto na palacinky!“
V tom okamihu, ako som dohovorila, Jake sa rozosmial tak hlasno, až sa ľudia na chodníkoch obzerali.
„Jessica!“ zvolal a jednu ruku mi položil na stehno. Jemne som sebou mykla a pozrela som sa na nohu. Prechádzal mi po nej pokojnými pohybmi.
„Naozaj mi nevadí, že to nevieš. Taktiež je veľa vecí, ktoré neviem.“
„Vážne?“ falošne som sa zasmiala.
„Napríklad čo?“
Chcel niečo povedať, no zastavil sa a mlčal.
„Vravela som to,“ prevrátila som očami a odvrátila som zrak do okna.
„Si nechutný egoista, ktorý bol snáď všade, pozná všetko, vie variť a hlav nevie odomykať auto!“
„Autá sú pre chlapov, zlatko,“ zasmial sa.
„Príde mi normálne to, že sa ti to nepodarilo. Taktiež som sa prvýkrát netrafil… do záchoda.“
Otočila som sa naňho a zbadala som úškrn na jeho perách.
„Ty ideš porovnávať cikanie a odomykanie?“ smiala som sa a za každým slovom som ho udrela do ramena.
„Si neskutočný pako!“
„No ták, robil som si srandu!“ zasmial sa.
„Samozrejme, že by som si nikdy nedovolil porovnávať tak veľmi odlišné veci!“
„Ty si neuveriteľný! A dokážeš svoju frajerku povzbudiť, naozaj,“ zagúľala som očami a naširoko som sa usmiala.
„Dievčatá v mojom veku už dávno majú autá s vodičákmi a ja? Ja neviem otvoriť dvere! Rozumueš tomu?“
„Hm,“ rozmýšľal.
„Myslím, že áno. Dievčatá v tvojom veku nemajú mňa, úžasného a starajúceho sa frajera, a tak sa musia vyvážať samy. Ale ty máš na to ľudí, respektíve mňa,“ uškrnul sa a nadvihol obočie.
„Zlepšil som ti aspoň trochu náladu?“
„Oh, myslím, že sa cítim oveľa lepšie, “ poznamenala som so smiechom.
Jake sa taktiež zasmial a zaparkoval na školskom parkovisku.
„Si tu.“
„Prečo si povedal ‘si tu’? Ty nejdeš do školy alebo čo?“ spýtala som sa ho udivene.
„Nie,“ usmial sa.
„Musím sa vrátiť domov a počkať na otca. Príde mi divné, že on ani George neboli celú noc doma. Možno sa niečo stalo.“
Prikývla som s pochopením a zahryzla som si do pery.
„Jake?“ vyslovila som opatrne jeho meno.
Pozrel na mňa s vážnym no milým výrazom a čakal,čo poviem.
„Vieš, že si bol nezvestný? A teraz prídeš do školy a…“
„Nerob si starosti,“ ubezpečoval ma.
„Rád by som ti všetko vysvetlil, ale nechcem,aby moje dievča prišlo neskoro na … dejepis?“ zasmial sa.
„Sakra!“ naštvane som pokrútila hlavou a rýchlo som si odopla pás.
„Prídem po škole po teba, dobre?“
„Mmm, bola by som to najšťastnejšie dievča pod slnkom ale keďže som celú noc nebola doma a otcovi som nedala o tom ani len vedieť, tak to nie je dobrý nápad,“ povedala som previnilo.
„Vymyslím to,“ povedal a bradu mi stlačil medzi palec a ukazovák. Nahol sa ku mne a pritlačil svoje pery o tie moje.
„Milujem ťa.“
„Aj ja ťa milujem,“ usmiala som sa mu na perách a odtiahla som sa od neho.
Vystúpila som z auta a zabuchla som za sebou dvere. Venovala som mu zamilovaný úsmev a keď sa jeho auto rozbehlo, vyšla som ku škole.

Dejepis. Tak záživný a veľmi potrebný predmet, naozaj. Je priam neuveriteľné, že si môj obľúbený profesor vždy vyberie deň, keď nie som naučená a vyzve nás, aby sme si vytiahli papiere. Samozrejme, že som nevedela nič. Zase.  Sedela som znudene na stoličke a zťažka som vydýchla. Už dávno sme museli odovzdať a práve teraz sme potichu čakali, kým to opraví. Poobzerala som sa po triede a oči mi padli na Sue, ktorá mi pozerala priamo do očí. Zneistela som a odvrátila som zrak. Na druhej strane triedy sedela Emily, ktorá ma takisto prebodávala pohľadom. Čo sa deje?
Našťastie zazvonilo a ja som si vydýchla. Postavila som sa zo stoličky ako každý môj spolužiak a mierila som za davom.
„Slečna Tylerová,“ počula som známy hlas, ktorý ma volal.
Prevrátila som očami a zastala som. Otočila som sa za pánom Monroom a urobila som ten najkrajší úsmev, aký som len vedela urobiť.
„Áno, pán profesor?“
„Mohli by ste na okamžik?“ spýtal sa a vášnivo opravoval písomky.
Čakala som, kým všetci vyjdu a neubránila som sa ani pohľadom mojich bývalých najlepších kamarátok. Zatvorila som dvere na učebni a spredu som podišla ku katedre.
„Stalo sa niečo, alebo?“ spýtala som sa opatrne, aby som ho neurazila alebo pri najhoršom nerozčúlila a nervózne som sa začala hrať s prstami na rukách.
Venoval mi neutrálny pohľad a začal sa hrabať medzi písomkami. Žalúdok mi zvierali nepríjemné kŕče, pretože ak to bude horšie ako D, nemám šancu prejsť do ďalšieho ročníka.
Konečne vytiahol moju písomku a položil ju predo mňa so slovami: „Skvelá práca.“
Vyvalila som oči a zobrala som si ju do ruky.
„B+?“ spýtala som sa prekvapene a pozerala som sa mu do očí.
„Ale… ako?“
Nemohla som tej známke, ktorú som videla. On mi dal B+ ! Mne, JessiceTylerovej, ktorú nenávidí.
„Zrejme ste sa pripravovali, nie?“ spýtal sa udivene.
Zvráštila som čelo a zasmiala som sa.
„Oh, samozrejme,“ odpovedala som presvedčivým tónom.
„Ďakujem.“
„Neďakujte mne, ale sebe, slečna Tylerová“ usmial sa.
Panebože, on sa usmial! On, sa usmial!
„Oh, tak teda, ďakujem si?“ povedala som neisto.
Chytila som sa za hlavu v tom momente, keď som to povedala.
„Bože, som nemožná,“  povedala som potichu a pritlačila som si ruku na čelo.
„To je v poriadku,“ povedal a zadržiaval smiech.
„Ste prvý človek, ktorého poznám a ktorý pochválil sám seba.“
„A to je… dobre? Alebo?“
„Samozrejme, že je,“ zasmial sa.
Pozerala som sa na neho ako na idiota a sama som si tak pripadala. Jediná pozitívna vec na tom bola, že som ho rozosmiala.
„Myslím, že už radšej pôjdem, lebo sa bojím, že znovu poviem nejakú hlúposť,“ prehovorila som a on prikývol.
Urobila som pár krokov k dverám, no zastavila som sa. Otočila som sa a zistila som, že celú dobu sa namňa pozerá.
„A, no… chcem sa ospravedlniť, že som vás vtedy zamkla na tých záchodoch, no bola to Shakira a ja som ju naozaj milovala a vy ste mi ju vyhodili a…“
„Už choďte, prosím,“ smial sa ako zmyslov zbavený a ja som sa nemohla vynadívať, ako milo vyzerá, keď je šťastný.
Rýchlo som prikývla a otvorila som dvere. Naraz som pocítila prudký náraz a všetky knihy v rukách mi popadali na zem.
„Sakra,“ zamrmlala som a začala ich zbierať.
„Prepáč mi to, nechcela som,“ povedal, pre mňa známy hlas a spolu so mnou mi zbieral knihy.
„Sue?“ vyslovila som jej meno a pozrela som sa jej do očí.
„Aj ja som rada, že ťa vidím,“ vzdychla s úsmevom.
„Ako sa máš?“
„Hm, dobre?“ povedala som mierne prekvapene a postavila som sa.
Sue mi podala do ruky knihy a oprášila si rifle.
„Tak to je fajn,“ usmiala sa.
„Dlho sme sa nerozprávali, však?“
„No,“ prikývla som a bolo mi trápne, pretože som nevedela, čo mám povedať.
„Zrejme áno.“ vydýchla som a opatrne som ju obišla, no postavila sa mi docesty a nepustila ma ďalej.
„Počuj Jess,“ vyzvala ma prísnym tónom.
„Obe dobre vieme, že je to už dlhší čas čo sa spolu nebavíme a pre mňa je naozaj veľmi ťažké vidieť ťa každá deň a neprehovoriť s tebou ani slovo. Emily je takisto smutná a ver mi, že si obe prajeme, aby sme mohli vrátiť čas a napraviť chyby, ktoré sme urobili. Je naozaj veľmi ponižujúce vidieť ťa s Candice, s ktorou sme odjakživa bojovali a naozaj ti závidíme vzťah, ktorý s ňou máš. Chcem ťa len poprosiť o druhú šancu,“ povedala so smutným výrazom.
Naozaj ju to trápilo. Poznám ju dlho a viem, že ona takéto veci nevraví často.
„Druhá šanca, áno?“ rozmýšľala som.
„Fajn, ale niečo od teba potrebujem.“
„Čokoľvek,“ usmiala sa.
Zhlboka som sa nadýchla a prebodla som ju vážnym pohľadom.
„Musíš zavolať môjmu otcovi a povedať mu, že dnešnú noc som strávila u teba.“
Nenápadne zalapala po dychu a naprázdno preglgla. Nervózne si oblizla pery a prikývla.

Z pohľadu Jakea

Už pár hodín som sedel pred telkou a čakal, kým sa niekto ukáže, no márne. Bol som tu sám, a vôbec som nechápal, kam sa všetci vyparili. Nikdy sa nestalo niečo také, že by nechali dom opustený. Bolo to čudné.
Pozrel som sa na hodinky na mojej ruke, ktoré mi oznamovali, že o pár minút Jess končí škola. Vypol som telku a znudene som sa postavil z gauča. Napravil som si nohavice, ktoré mi padali a schmatol som kľúče zo stolíka. Ako som šiel k dverám, všimol som si auto, ktoré bolo zaparkované na našom trávniku. Otcovo auto. Rýchlo som otvoril dvere a v tom okamihu stál oproti mne.
„Jake?“ vyhŕkol prekvapene, keď ma zbadal.
„Otec,“ vydýchol som nadšene a šťastne som ho objal.
„Preboha, čo tu robíš?“ spýtal sa a v očiach sa mu zaleskli slzy.
„Všetci si mysleli, že si mŕtvy!“
„Ja a mŕtvy?“ zasmial som sa.
„Som tvoj syn, otec!“
„Bál som sa o teba,“ usmial sa a povolil zovretie.
Odtiahol sa odo mňa a ja som ho pustil do domu.
„Ja viem,“ sklamane som prikývol.
„Ale niečo sa deje, otec. Niečo veľké, niečo hrozné a ja som neprišiel na to, čo to môže byť.“
„Čo? O čom to hovoríš?“ spýtal sa vystrašene.
Prehltol som hrču, ktorá sa mi začala tvoriť v hrdle a odvrátil som zrak. Nepravidelne som dýchal a začal ma pohlcovať strach.
„Môžeš sa prosím vykoktať?“ zvýšil na mňa hlas a prebodával ma pohľadom. Nechutne zvráštil čelo a tým ma donútil pozrieť sa naňho.
„Máme problém. Všetci máme problém,“ prehovoril som s vážnym tónom a netrpezlivo som čakal na jeho reakciu.
„Niečo nie je v poriadku a hrozí nám niečo veľké.“

Foto: Tumblr

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here