Z pohľadu Jess
„Ahoj, to som ja. Zase,“ jemne som povzdychla do záznamníka.
„Naozaj neviem, koľký v poradí je tento odkaz, ale bude posledný, prisahám. Už toľko dní si sa neozval. Už toľko dní čakám aspoň na trápnu správu, ale nič. Vieš, aké ponižujúce je stále ti volať, keď viem, že ma ignoruješ?“ kládla som otázky do odkazovača a dúfala som, že aspoň ten mi odpovie. 

No márne.
„Chcem len, aby si vedel, že som stratila všetku nádej. Pomaly sa začínam zmierovať s tým, že už tu pre mňa nie si. A ten pocit ma bolí,“ pošepkala som trasľavým hlasom a zadržiavala som slzy v očiach.
„Je ti to jedno, ja viem. Ale miluješ ma rovnako ako ja teba. Jedného dňa sa vrátiš, pretože ti budem chýbať,“ povedala som a zavesila.
Potiahla som do seba a zotrela si drobné slzy po očami. Zhlboka som sa nadýchla a postavila sa z mojej postele.
Je to tu. Ako každý rok. Musím zísť dole schodmi do kuchyne, kde na mňa čaká otec s Thomasom. Ako každý rok mi spoločne upečú úžasnú tortu, na ktorej tentokrát bude osemnásť sviečok. Nemôžem uveriť tomu, že ešte tri roky a vypadnem odtiaľto niekde veľmi, veľmi ďaleko.
Zišla som dolu do kuchyne, nahodila som šťastný úsmev a sledovala som, akosi na tom obaja dávajú záležať.
„Ste šialení,“  zasmiala som sa a v tom momente sana mňa obaja pozreli.
„Ako dlho to ešte mienite pripravovať?“
Thomas ma prebodol odporným pohľadom a svojím telom sa snažil zakryť tortu.
„Máš byť ešte hore!“ vyštekol.
„Ešte to nemáme hotové!“
„Upokoj sa, dobre?“ podpichla som ho.
„Aj tak sa nepozerám,“ povedala som a zakryla si oči.
Nenápadne som sa pozerala cez medzery medzi prstami a videla som, ako sa Thomas veľmi snaží. Bol tak zlatý, až som sa potichu zasmiala. Bola to tradícia. Vždy je tak nadšený, keď mi môže pripraviť na narodeniny a je mu jedno, že som na takéto veci stará.
„Môžeš otvoriť oči,“ povedal jeho piskľavým hlasom a s úsmevom zatlieskal. Otvorila som ich a pozerala sa na čokoládovú tortu, na ktorej bolo presne osemnásť sviečok. Obišla som pult a podišla som k bratovi a otcovi a silno som Thomasa objala.
„Ďakujem,“ pošepkala som a postrapatila mu vlasy. Jemne sebou mykol naznak toho, že mu to nemám robiť. Uškrnula som sa a pozrela som sa na otca, ktorý stál vedľa mňa. Naznačil mi, aby som sfúkla sviečky a ja som sa pomaly približovala k torte.
„Pomôžem ti,“ povedal Thomas a nahol sa ku mne.
Zasmiala som sa a jemne som ho štuchla do ramena. Ignoroval ma a čakal, kým sa nadýchnem. Spoločne sme sfúkli sviečky a zatlieskali sme si.
„Všetko najlepšieee!“ zakričali obaja a ja som sa musela znovu zasmiať.
Vyzerali tak rozkošne.
„Prečo sa z toho tešíte viac, než ja?“ spýtala som sa so smiechom, zobrala som nôž a začala som ju krájať.
„Osemnáste narodeniny máš len raz za život,“ pošepkal otec a pobozkal ma do vlasov.
„Každé narodeniny sú raz za život,“ usmiala som sa a pokladala som kúsky torty na taniere.
„To je síce pravda,“ rozmýšľal otec, „ale nie na každé narodeniny dostaneš kreditnú kartu. Však?“
Zastavila som sa, nôž som držala pevne v ruke a s prekvapenímsom sa otočila k otcovi. „Prosím?“ vyhŕkla som zo seba.
„Robíš si srandu?“
„Ak vydržíš ešte týždeň, bude tvoja. Budeš mať naozaj tučné konto,“ žmurkola pery sa mu zvráštili do provokatívneho úškrnu.
„Oh môj Bože!“ zalapala som po dychu.
„Ďakujem!“
„To bol Thomasov nápad,“ poznamenal a prstom ukázal na Thomasa.
„Je to náš spoločný darček, pretože každý má na tom svoj podiel.“
„Tak takto vy šetríte na jedinej žene v domácnosti?“ spýtala som sa s vážnym výrazom a naštvane som zvráštila obočie.
„Fajn.“ Podala som Thomasovi tanier a keď som videla jeho vystrašený výraz, rozosmiala som sa.
„Robím si srandu!“
„Si tá najhoršia sestra na svete!“ povedal naštvane a urazil sa.
„Ďakujem,“ podpichla som ho.
Otec len pokrútil hlavou a išiel po niečo do chladničky. Na vidličku som si napichla malé sústo torty a vložila som si ju do úst. Zmes mliečnej čokolády s vanilkou sa mi ihneď dostala do všetkých chuťových buniek a potrebovala som ďalšie sústo.
„Je to fantastické!“ pochválila som brata a naplnila som ústa ďalším kúskom.
„Viem,“ povedal jednoducho a moja reakcia ho zrejme neprekvapila.
Pobavene som prevrátila očami a položila som tanier vedľa seba. Oprela som sa o pulta sledovala som otca, ktorý vyťahoval jahody z mrazničky. Zobral dva poháre a decentne ich naplnil vínom.
„Takže čo to bude tento rok?“ spýtal sa ma.
„Párty, bar, rezervovaný podnik alebo to bude v prírode? Možno sa Thomas nechá inšpirovať,“ uškrnul sa.
Chvíľu mi trvalo, než som pochopila na čo naráža. Na všetky tie oslavy a noci strávené na záchode.
„Nie. Tie minuloročné mesačné domáce väzenia mi naozaj stačili. Tento rok nebudem oslavovať.“
Zastal a pozrel sa na mňa.
„Ty, Jessica Tylerová, nejdeš tento rok nikam?“ podpichoval ma.
„Oci!“ naštvane som prevrátila očami.
„Mohol by si túto tému nepreberať pred Thomasom, prosím?“
„Prečo?“ spýtal sa okamžite Thomas a vyzeral byť dotknutý.
„Chcem vedieť, o čo sa tu jedná!“
„Nie, nechceš!“ zavrčala som a ruky som si prekrížila na prsiach.
„Chlapi.“
Otec sa na mňa vyškieral a Thomas do seba hádzal tortu. Keď dojedol, položil vidličku na tanier a zhltol posledný kus. Pár sekúnd sa na mňa pozeral s premýšľavým výrazom a napokon sa ma spýtal:
„Jess, čo sisi želala?“
„Ak by som ti to povedala, tak by sa mi to nesplnilo,“ uškrnula som sa a vyplazila som mu jazyk.
„A myslíš, že ak som si prial niečo s tebou, tak sa to splní?“ spýtal sa.
„No,“ rozmýšľala som.
„Možno sa to splní, ale musíš mi povedať, čo to bolo.“
„Ale ja neviem, či môžem,“ povedal mierne previnilo.
„Dalo by sa to splniť, ale ten človek by to musel chcieť tiež.“
„Čo?“ spýtala som sa udivene.
„Aký človek? Čo si si prial?“ Pozerala som na neho s údivom a môj otec prestal robiť to, čo práve robil a čakal na jeho odpoveď.
„Prial som si, aby som mohol vidieť mamu.“
Zalapala som po dychu a chytila som sa za hrudník. Jedným okom som sa pozrela na otca, ktorý ostal stáť ako kameň. Nehýbal sa a ja takisto.
„Mama zomrela, Thomas,“ povedal mu, keď sa po pár sekundách spamätal.
„Vieš to,však?“
„Nie, ona žije!“ zajačal.
„Je stále nažive oci a ty to vieš. Zistil som si to, oci,“ vravel a prebodol ho pohľadom.
Sledovala som oboch a od toho všetkého sa mi zvieral žalúdok. Toto bude problém, viem to.
„Oci, prečo mi klameš?“ spýtal sa ho Thomas hystericky.
„Vravel si, že zomrela, ale nie je to tak! Chcem len vedieť, prečo si nám klamal?“
Dlho som sa zahľadela na otca a videla som jeho zúfalý výraz. Je to vonku. Teraz mu Thomas povie úplne všetko a otec ma stiahne z kože za to, že som nebola opatrná a dovolila som mu, aby to zistil.
„Thomas…“ vzdychol otec.
„Nie oci,“ zastavila som ho.
„Nemôžeš ho presvedčiť o opaku. On to vie. Vie všetko,“ povedala som potichu.
Presne vedel, na čo som narážala a začínal byť nervózny.
„Si mafián, oci?“ spýtal sa ho nežným a bojazlivým hláskom.
„Zabil si niekedy niekoho?“
Prekvapene som hľadela na Thomasa a nestačila som sa diviť tomu, aký je môj brat odvážny. Na nič sa nehrá. Proste kladie otázky narovinu.
Otec pozrel raz na mňa a raz naňho. Bála som sa jeho výrazu tváre, čakala som už len to najhoršie.
„Odkiaľ to vie?“ spýtal sa ma a ignoroval Thomasove otázky.
„Odkiaľ to vie?“ zopakoval.
Naprázdno som prehltla a pozrela som na Thomasa, ktorý nemal ďaleko k tomu, aby sa z otcovej náhle zmeny nálady nezosypal. Pokrútila som hlavou a sklopila som zrak.
„Je to ešte dieťa, Jessica!“ zareval.
„Ako si mu mohla povedať niečo takéto, keď veľmi dobre vieš, že tomu ešte nebude rozumieť! Zbláznila si sa?“ Zošalel.
Kričal ako zmyslov zbavený a jeho krik sa stupňoval.
„Zistil som si to sám!“ obraňoval ma Thomas.
„Bol som v tvojej pracovni!“
„Môžeš mi vysvetliť, čo si hľadal v mojej pracovni?“ zasyčal.
Zhlboka som sa nadýchla a bola som pripravená brániť svojho brata.
„Nie!“prerušila som ho.
„Nebudeš po ňom kričať, jasné? Je to dieťa, ktoré je väčšinu času doma samo! Čuduješ sa? Si preč deň a noc a on tu nemá nikoho, len mňa! Je viac ako samozrejmé, že mu tu proste chýbaš!“ kričala som.
„Možno je čas, aby sa dozvedel celú pravdu skôr, než ťa za klamstvá začne nenávidieť!“ zavrčala som a rýchlym krokom som sa dostala ku dverám.
„Kam si myslíš, že ideš?“ zakričal na mňa otec.
„Okamžite poď sem a vráť sa!“
Zastala som pri otvorených dverách, zhlboka som sa nadýchla a otočila som sa späť na nich. „Ak si myslíš, že na moje narodeniny ostanem doma a budem sa hádať, tak si na omyle,“ povedala som a zabuchla som za sebou.
Celá som sa klepala z toho všetkého, čo sa pred malou chvíľou odohralo. Nechcel aby som byť v Thomasovej, ale ani v otcovej koži. Ani len netuším, čo bude teraz, ale určite tam nechcem ostať. Neviem, či mám viniť brata, otca alebo mňa. Každopádne si za to môžeme sami. Všetci.

Zaklopala som na vchodové dvere Jakeovho domu a niekde hlboko v srdci som dúfala, že tentokrát mi otvorí on. Samozrejme, že som dúfala zle.
„Ahoj,“ pozdravila som Georga, ktorý stál oproti mne v čiernom V-éčkovom tričku a rifliach.
„A-ahoj,“ koktal.
„Prepáč, ale nečakal som ťa tu.“
„Nemala som v pláne prísť sem, ale doma sa to komplikuje a ja som si myslela, že mi pomôžeš,“ mierne som sa usmiala.
„Takže?“
Nechápal, čo chcem, no o pár sekúnd odstúpil od dverí a pustil ma dnu. Zabuchol za mnou a ja som ostala stáť v predsieni.
„Nedáš si niečo?“ spýtal sa ma a kráčal smerom do kuchyne.
„Vodu, džús alebo alkohol?“
„Nie, ďakujem,“ odpovedala som slušne a pobrala som sa za ním. Všade bol neporiadok, prázdne fľaše od jeho obľúbenej whiskey boli po celej kuchyni a kôš s odpadkami bol prevrátený v kúte. Výbuch atómovej bomby bol oproti tomuto nič.
„Oslavoval si niečo?“ spýtala som sa so smiechom a sadla som si na moje tradičné miesto za pultom.
„Áno,“ odpovedal jednoducho a vytiahol z chladničky malú fľašku vody.
„Všetko najlepšie,“ usmial sa a oprel sa o pult. Mala som na neho úžasný výhľad, pretože stál hneď oproti mne.
„Oh“ pobavene som prevrátila očami.
„Odkiaľ vieš, že mám dnes narodeniny, ha?“ spýtala som sa a jemne som zvráštila obočie.
„No J… Teda, proste to viem,“ žmurkol a otvoril fľašu, z ktorej sa napil.
J… J ako Jake.
V posledných dňoch, ktoré sme spolu s Georgom strávili sme o ňom nezmienili ani slovo. Je ako tabu. George si myslí, že čím menej o ňom bude vravieť, tým menej na neho budem myslieť. No opak je pravdou. Neexistuje nič, na čo by som myslela viac.
„A čo ťa ku mne priviedlo?“ spýtal sa ma po pár sekundách ticha.
„Ehm,“ odkašľala som si.
„Keďže mám tie narodeniny a ty si mi ešte neda ldarček, tak som si myslela…“
„Aha!“ zasmial sa.
„Tak si si myslela, že ti ho dám teraz, hej?“
„Vlastne nie,“ mykla som plecom.
„Keďže podľa môjho názoru pre mňa nemáš nič, možno by si mi mohol splniť želanie,“ žmurkla som.
„Oh, slečna Vypočítavá!“
„Oh áno, teší ma,“ podpichla som ho.
„A aké želanie máš konkrétne na mysli?“ spýtal sa.
„Mám byť na týždeň tvojím poskokom alebo by som ťa mal doživotne voziť do školy?“
„Nie,“ mierne som sa usmiala.
„Nauč ma, ako sa môžem brániť pred niekym silným a nauč ma strieľať. Zo zbrane,“ povedala som vážne.
„Čo?“ spýtal sa neveriacky.
„Jessica, ty si šialená!“  zasmial sa a pokrútil hlavou.
„Tak,teraz niečo reálnejšie.“
„Myslím, že to je reálne,“ povedala som prísne, aby veril, že to myslím vážne.
„Všetci si myslia, že som malé dievčatko, ktoré treba chrániť! Musím zmeniť ich názor.“
„Jessica, snáď si nemyslíš, že ťa budem podporovať,“ pokrútil hlavou.
„Urobím všetko, ale nedovolím, aby si dostala do ruky zbraň. Zabudni na to.“
„Prečo?“ spýtala som sa ho naštvane. „Môj otec ich má doma milión, takže bynebol až taký problém jednu si zobrať. Možno by si toho ani nevšimol.“
„Zbrane nie sú poštové známky!“ povedal našvane.
„Nemôže ich mať každý.“
„Takže to znamená nie?“
„Áno.“
„Takže áno?“ zasmiala som sa.
„Práve si súhlasil s tým, že ma to naučíš,“ uškrnula som sa.
„Jessica!“ prebodol ma pohľadom.
„Poďme!“ zasmiala som sa a zoskočila som zo stoličky.

„Naozaj neverím, že si ma k niečomu takému donútila!“ zasmial sa George, keď sme stáli oproti sebe a ja som sa na neho snažila zaútočiť. Odviezol nás pár kilometrov od mesta, niekde na odľahlé miesto, kde by nás nikto nemohol vyrušiť.
„Viem perfektne manipulovať s mužmi,“ žmurkla som. Rozbehla som sa za ním, presne som vedela, kam ho udrieť, no uhol sa a ja som spadla na zem.
„Škoda, že vieš len to,“ uškrnul sa a zodvihol ma zo zeme.
Zťažka som dýchala a lapala som po dychu. Bola som unavená a na pokrajimojich síl.
„Bola to zábava,“ povedala som a zhlboka som sa nadýchla, „ale na dnes by stačilo.“
„Nevládzeš?“ zasmial sa.
„Pri tebe som sa nestihol ani zapotiť.“
„Vtipné. Veľmi vtipné,“ prevrátila som očami.
„Šetrím sa na lekcie strieľania zo zbrane, vieš?“ podpichla som ho.
„Chceš to robiť teraz?“
„Tak toto vyznelo… perverzne,“ zasmiala som sa.
„A nevrav mi, že si nemyslel na to, na čo ja.“
„Dvojzmysel, áno?“ spýtal sa a pobavene zvráštil obočie.
„Hm, kto vie, načo som myslel.“
„Sklapni!“ okríkla som ho.
„Ideme na to.“
George podišiel k jeho autu, aby zobral zbraň. Pozorovala som ho a videla som, ako z nej vybral celý zásobník. Zagúľala som očami a rozpustila som si spotené vlasy. Hodila som nimi dopredu a dozadu a urobila som si cop.
„Tu máš,“ povedal George a podával mi zbraň.
Upravila som si vlasy a chytila som ju do ruky. Pozerala som na ňu a neprišla mi nijak zvláštna a už v žiadnom prípade nejak nebezpečná.
„Bude to hračka,“ pokývala som hlavou a usmiala som sa.
„Čo mám robiť?“
George ma chytil za plecia a otočil ma tak, že bol za mnou.
„Chyť ju oboma rukami,“ prikázal mi a ja som tak urobila. Chytil mi obe ruky a prsty dal presne tam, kde som ich mala ja, na spúšť.
„Teraz skús na niečo zamieriť.“
Pozrela som sa na strom, ktorý stál oproti nám a urobila som to, čo po mnežiadal.
„A teraz?“ spýtala som sa.
„Skús vystreliť.“
Zvesila som ruky a otočila som sa naňho.
„Vybral si zásobník.“
„Chytré dievča,“ žmurkol.
„Tvoj otec by ma zabil, ak by sa to dozvedel. Musíš chápať aj moju situáciu.“
„Chceš mi snáď povedať, že môj otec je pre teba hrozbou?“ zasmiala som sa. „Nebuď smiešny!“ podpichla som ho a priblížila som sa k nemu tak, že sme stáli oproti sebe tak blízko, ako sa dalo a tvárami sme sa skoro dotýkali.
„Možno,“ pošepkal.
Pozerali sme na seba zvodnými pohľadmi. Jeho tvár sa veľmi rýchlo približovalak tej mojej. Bolo ticho a jediné, čo som počula, bol náš spoločný dych. Približoval sa ku mne, až som v tej chvíli oľutovala, že som niečo neurobila. Než som si to stihla uvedomiť, stalo sa to. Jeho pery pritlačil na tie moje a vášnivo ma pobozkal. Bola som ako v tranze. Nehýbala som sa, ale ani som sa nebránila.
Milujem ťa. Milujem ťa. Milujem ťa.
V hlave mi v tej chvíli zaznel Jakeov hlas. Okamžite som sa od Georga odtiahla a prekvapene som na neho pozerala.
„Čo to malo znamenať?“ spýtala som sa naštvane.
„Preboha,“ povedal a zúfalo si prešiel rukou po vlasoch.
Chytila som sa za hlavu a predýchavala som celú túto situáciu. Bolo mi trápne, mizerne. Akoby som niekoho zradila. A zradila!
Odstúpila som o krok a naprázdno som prehltla.
„Milujem ho. Je jedno, ako ďaleko práve teraz je a je jedno, či ho ešte niekedy uvidím, ale nemôžem si pomôcť,“ šepkala som.
„Vedel som to,“ prikývol previnilo.
„Ja len… nemohol som si pomôcť.“
„Nemalo sa to stať!“ krútila som hlavou.
„Čo si si myslel?“
„Neviem! Napríklad to, že niečo podobné by si mohla cítiť aj ku mne? Alebo to, že by si mi dokázala opätovať to, čo ja cítim k tebe?“
„Ale ja som frajerka tvojho najlepšieho kamaráta!“ zakričala som.
„Je mi jedno, že už tu nie je, jasné? Nemôžem si len tak povedať, aby som práve teraz začala milovať teba, keď to tak necítim.“
„Zabudni na to,“ mávol rukou vo vzduchu a hlasno vzdychol.
Vybral sa k autu, ktoré bolo pár metrov od nás a nechal ma tam stáť.
„Ako to myslíš, že mám na to zabudnúť?“ spýtala som sa ho.
„Vedel si, čo k nemu cítim a urobil si to!“
Otočil sa mojím smerom a trochu zažmúril, pretože ho oslepovali lúče zachádzajúceho slnka. „Bola to chyba, dobre?“
„Áno, to bola!“
„Na dnes sme skončili,“ povedal vážne.
„Odveziem ťa domov a už ma nikdy nemusíš vidieť.“
„Nepovedala som, že ťa už nikdy nechcem vidieť!“ vzdychla som zúfalo.
„Len som naštvaná na teba, že si sa vôbec opovážil, no aj na mňa, že som sa nebránila!“
„Poďme,“ nastúpil do auta a naštartoval. Ignoroval všetko to, čo som mu vravela. Naozaj som tu zúfalo potrebovala Jakea. Oh Bože, ako si mi dovolil urobiť takú hlúposť?

Foto: Tumblr 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here