Z pohľadu Jakea
Premýšľal som. O živote, o mne, o budúcnosti. Ak ste na pokraji svojich síl a veľa času vám už neostáva, snažíte sa myslieť na úplne iné veci než na tie, ktoré o pár hodín či minút nastanú. Pomaly si začínam zvykať na fakt, že ak niečo neurobím alebo ak ma tu niekto nejakým zázrakom nenájde, zomriem. 

Snažil som sa zastaviť krvácanie, no nestačilo to. Ale myslím, že som pripravený zomrieť, aj keď zomrieť takouto banálnou smrťou je na hanbu. Ja, Jake Smith, zomriem na vykrvácanie. Ako smiešne to vyznie. Nevadí. Aspoň to nebude tak bolieť. Život aj tak nestojí za nič. Ľudia klamú, sľubujú, nedodržujú. Ja tiež.
Sľúbil som jej, že budem vravieť len pravdu, no fakt, že by jej pravda ublížila mi to nedovolila. Teraz… Teraz som ju stratil. Stratil som ju presne tak, ako som ju miloval…Navždy.

Ale čo bude s ňou, keď zomriem? Kto ma nahradí? Kto ju bude milovať aspoň z polovice ako ja? Kto jej bude vravieť, aká je krásna?  Už len pri predstave, že by ma mal niekto nahradiť, mám chuť zabiť všetkých chlapcov na tejto planéte!
Už len pre pocit, že by som ju tu nechal, chcem žiť. Vrátiť sa po ňu a odísť niekam ďaleko. Ďaleko od všetkých problémov, ktoré ma po celý život prenasledovali. Ale ako?
Natiahol som sa po mobil, ktorý som pred pár hodinami zahodil vedľa seba a schmatol som ho do ruky. Stále vybitý. Tak nečakané.
Zhlboka som sa nadýchol, ranu na mojom boku som si silno potlačil a prešla mnou obrovská vlna bolesti. Zasyčal som, no nevzdával som sa. Pomaly, no so strašnou bolesťou som sa postavil. Nemohol som uveriť, že som to dokázal. Opatrne som si vyzliekol koženú bundu a silno som si ju zaviazal okolo brucha, aby som zneprístupnil krvi dostať sa von. Odhrnul som si rukáv z pravej ruky a kyslo som sa zatváril, keď som uvidel ďalšiu krvácajúcu ranu.

Nebolo to až tak hrozné. Mohol by som to zvládnuť. Pokúsil som sa o malý krôčik, ktorý mi spôsobil nesmiernu bolesť. Potom ďalší, až som sa posunul o pol metra. Ak by som práve teraz mohol niečo povedať, pochválil by som sa, no nechcel som sa zbytočne vyčerpávať. Mobil, ktorý som držal v ruke som pomaly zastrčil do vrecka, keď som ucítil nejaký zdrap papiera. Zvráštil som čelo a opatrne som ho s poranenou rukou vytiahol. Prehodil som si ho do druhej ruky, párkrát som ním potriasol až sa otvoril.
Uvidel som na nej adresu: Jack Morgan, 645 Eagle Avenue,NY
Začal som premýšľať, odkiaľ to mám. Nevedel som prísť na to, čo to znamená. Pátral som v hlave tak dlho, až som na to prišiel.

„Myslím,“ zaborila ruku do vrecka, odkiaľ vybrala pokrčený zdrap papiera a zvierala ho v ruke.
„Že by si mal ža ňou ísť,“ povedala po chvíli ticha a vyzerala, akoby jej spadol kameň zo srdca. Papier položila na posteľ a ja som z neho nespúšťal oči. Rukou som zbehol až k nemu a zobral som ho do dlane. Oboma rukami som ho otvoril a videl som adresu. Ihneď som ju pokrčil v dlani a hodil na zem.

Jazzmyn! Eagle Avenue, Eagle Avenue. Poobzeral som sa okolo seba. Pamätám si, ako som sem prišiel za Billym. Videl som značku tej ulice niekde na ceste. Viem to! To znamená, že to nemôže byť ďaleko.
Viem, že jej adresu držím práve v rukách, ale nezabúdam na minulosť. Na to, aké slová mi pred dvoma rokmi povedala. Je to moja sestra a aj cez to všetko ju milujem, no kiežby sme to cítili rovnako. Čo ak prídem a ona mi zatvorí dvere pred nosom?
Risknem to. Musím.
Adresu som zastrčil naspäť do vrecka a čo najopatrnejšie som kráčal poceste, po ktorej za 24 hodín neprešlo ani jedno auto. Bol som uprostred ničoho.
Pouličné lampy osvetľovali celú Eagle Avenue a ja som sa v tmavej noci snažil nájsť dom mojej sestry. Bolo to ťažké, pretože som bol dezorientovaný, dehydrovaný a navyše pršalo. Nenávidím dážď!
Moje telo ma neskutočne bolelo a cítil som, ako by mi každým krokom, ktorý som urobil, niekto zaboril nôž do každého milimetra na mojom tele.
Všetko sa tak pokašľalo, nič so mnou nespolupracovalo a ja som začínal byť mierne zúfalý. Dom bol doslova na ďalšom dome a začal som preklínať tieto domy v Amerike. Rukou som si pretrel mokré čelo a prešiel som si po vlasoch. Pozeral som snáď na každý dom a keď som konečne uvidel číslo 645, myslel som si, že sa šťastia rozplačem.

Bol som na pokraji síl a všetko, čo som v tejto chvíli robil, bolo pre jednu osobu. Pre Jess. Pre to, aby tu neostala sama. Je smiešne, že prišiel človek, za ktorého by som sa môjho života behom sekundy dokázal vzdať. Je to smiešne pretože som tak odporne sebecký a jediné, na koho som posledné 2 roky myslel, som bol ja. Ale teraz už nie.
Otvoril som bránku a vošiel som na úzky chodník, ktorý viedol do domu. Bol krátky a za to som ďakoval Bohu, pretože sa mi zdalo, že sa o pár sekúnd zložím pri dverách. Zaklopal som na drevené dvere tak silno, ako som len v tej chvíli vládal a s rukou na poranenom boku som čakal, kým mi niekto otvorí. Zatvárali sa mi oči, ale moje uši zaregistrovali kroky, ktoré vychádzali zvnútra. Keď sa dvere otvorili, uvidel som dievča s bledohnedými vlasmi s blond melírom. Rozmazávala sa mi pred očami a ja som sa snažil rýchlo žmurkať, aby som ju videl.
„Jazmyn,“ vydýchol som z posledného a rukou som sa oprelo zárubňu, aby som nespadol. „Pomôž… mi… prosím.“
„Jake?“ skríkla moje meno a zakryla si ústa rukami.
„Jake!“
Nevnímal som ju. Jediné, čo som teraz chcel, bolo spať. Ľahnúť si kdekoľvek a spať. Vedel som, že som stratil veľmi veľa krvi a naozaj sa divím, že som sa dostal až sem. Ale neskoro. Prišiel som neskoro. Už som necítil nič. Žiadnu bolesť. Proste nič.
Počul som Jazyine výkriky, no nepostrehol som, čo vravela. Cítil som len náraz mojej hlavy o prah domu a ako moje telo padlo na zem.

————————————————————————————————–

Pred sebou som videl len biely obraz bez ničoho. Mal som zatvorené oči a tak veľmi som sa bál otvoriť ich. Som mŕtvy? Je toto nebo? Pokrútil som hlavou a jemne som zaklipkal očami, no znovu som ich zatvoril.
„Jake?“ počul som Jazzy, ako na mňa volá jej sladkým a nevinným hláskom.
„Už je to v poriadku,“ povedala pokojne.
„Môžeš otvoriť oči.“
Žijem.
Veľmi opatrne som otvoril oči a uvidel som moju sestru, ako vedľa mňa sedí a usmieva sa na mňa.
„Jazzy,“ vyslovil som jej meno a snažil som sa postaviť sa, no okamžite ma pritisla naspäť ku posteli.
„Nemôžeš,“ pokrútila hlavou.
„Stratil si veľmi veľa krvi a tvoje zranenia sa ešte nezahojili. Potrebuješ byť v pokoji, takže sa nehýb,“ usmiala sa.
Pozrel som sa na svoje telo, ktoré bolo zväčša poobviazané. Najmä ruka a celé brucho. Prehmatal som si tvár a našiel som na nej pár leukoplastov. Zapozeral som sa na pokojnú tvár mojej sestry, ktorá sa na mňa usmievala.
„Jazmyn, si to ty?“ spýtal som sa prekvapene a stále som neveril tomu, že ju vidím. Natiahol som ku nej ruku a ona mi ju zobrala do dlaní.
„Som. Chválabohu alebo bohužial?“ uškrnula sa.
„Chválabohu, samozrejme!“ usmial som sa.
„Nemôžem uveriť, že si to ty. Si tak krásna a vyrástla si a…Práve mi došli slová.“
Zasmiala sa nad tým, čo som vravel a jemne pokrútila hlavou.
„Stále si ten istý klamár, akým si aj bol!“
„Neklamem!“ protestoval som.
„Len hovorím to, čo vidím,“ povedal som s úsmevom na perách a jemne som jej stlačil ruku.
Úsmev mi opätovala a ostala ticho. Poobzeral som sa po bielej miestnosti, v ktorej bol len malý televízor, moja posteľ a stolík vedľa nej.
„Kde som?“ spýtal som sa.
„V nemocnici?“
Prikývla.
Striaslo ma.
„Ale Jazzmyn!“ lapal som po dychu.
„Ty vieš, že to, čo sa mi stalo nebola nehoda a ak to budú zisťovať, tak…“
„Upokoj sa, dobre?“ zasmiala sa.
„Všetko som to zariadila a v podstate ani nikto nevie, že si tu.“
„Ale ako?“ pýtal som sa.
„Nooo, povedzme, že mám priateľa a ten je nejakou náhodou chirurg,“ povedala s neistým úškrnom.
„Počkaj!“ prerušil som ju skôr, než stačila niečo povedať.
„Chceš mi povedať,že moja sestra, moja malá sestra má frajera, áno? A ešte k tomu je chirurg. Dobre som to pochopil?“
„Múdrosť v našej rodine sa nezaprie,“ zasmiala sa.
Prebodol som ju prísnym pohľadom a ona nervózne prehltla.
„Teraz naozaj neviem čoho sa mám obávať viac. Či toho, že máš frajera alebo toho, koľko rokov má.“
„Jake…“
„Žiadny Jake!“ povedal som prísne, ako sa na staršieho brata patrí.
„Len pred pár mesiacmi si mala sedemnásť a chodíš s?“ schválne som nedokončil vetu, aby mi ju sama dopovedala.
„Dvadsaťsedem,“ povedala mierne previnilo.
„Ale nie je ako ostatný! Sme spolu už dlhšiu dobu a keby si ho poznal, vedel by si, že je ako stvorený pre tvoju mladšiu sestru.“
„Ale ten vek hrá tiež veľmi veľkú úlohu, Jazz!“ zvýšil som hlas. Nevedel som, kde sa to vo mne berie. Len som mal strach o moju sestru. Je to zlé?
„Vek, vek,“ odfrkla prevrátila očami.
„Medzi Rómeom a Júliou bol tiež veľký vekový rozdiel a bolo im to jedno.“
Naštvane som vzdychol a nič som nepovedal. Len som pokrútil hlavou a spolu s ňou som sa zasmial. Mala ma presne tam, kde chcela.
„Fajn, vyhrala si,“ vzdal som sa.
„Budem rád, ak nás zoznámiš.“
„Oh, vážne?“ spýtala sa prekvapene, no neskrývala šťastie.
„Ale najskôr sa chcem zoznámiť ja s tvojím dievčaťom,“ povedala nadšene.
Jessica! Skoro by som zabudol. Vymanil som si ruku z jej zovretia a hmatal som na mobile môj mobil.
„Nevieš, kde mám telefón?“ spýtal som sa jej a hľadal som ho ďalej.
„Je u mňa doma,“ prehovorila.
„Dala som ti ho nabiť.“
Nervózne som vzdychol. Nemohol som sa dočkať, kedy jej už konečne zavolám.
„Stalo sa niečo, alebo?“ spýtavo nadvihla obočie.
„Ak chceš, zajtra ti ho prinesiem.“
„Bol by som ti vďačný,“ usmial som sa.
„Vieš,“ vzdychol som a oblizol som si pery.
„Stalo sa toho dosť veľa. Sú to predsa dva roky…“
„Viem,“ prikývla.
„Mohol by si začať rozprávať o tom, ako si prišiel k tým zraneniam.“
„Si si istá, že to nevieš?“ spýtal som sa previnilo a čakal som, kým pochopí moje slová. Myslím, že ich pochopila.
„Jake!“ skríkla.
„Robíš si srandu? Chceš mi povedať, že to stále pokračuje?“ kričala po mne a hystericky vyhadzovala ruky do vzduchu.
„Jazz,“ vzdychol som potichu.
„Žiadna Jazz!  Mohla som si to myslieť! Keby si videl tie náboje, ktoré ti vytiahli z ruky a tela! Myslíš, že to bola sranda? Oh bože, ako môžeš byť v tomto tak nezodpovedný? Ako je možné, že si s tým ešte neskončil, keď vidíš, že ti to ubližuje?“
Všimol som si slzy v jej očiach a ako sa jej telo celé trasie. Bála sa o mňa a ja som sa jej nedivil.
„Jazmyn, upokoj sa, prosím,“ utešoval som ju a pohladkal som ju po stehne.
„Viem, že to bolo ťažké a ver mi, že ti môžem ďakovať za život. Ale ako môžem skončiť, keď je to nemožné?“
„Tak prečo si s tým vôbec začínal? Vedel si, aké nebezpečné je zapliesť sa s mafiou a byť súčasťou všetkých tých odporných vecí, ktoré robia?“
„Viem to! Viem!“ zasyčal som.
„Mal som len šestnásť a bol som hlúpy…“
„Áno, to si bol!“ prerušila ma naštvane.
„A ver mi, že som mala chvíle, kedy som ti nechcela a nedokázala odpustiť. Ale odpustila som ti! Len som dúfala, že dostaneš rozum.“
„Prosím, nevrav také veci,“ vzdychol som a pokrútil som hlavou.
„Viem, že som v živote urobil chyby, ale kto ich neurobil? Som len človek a taktiež robím chyby. Môžem ti úprimne povedať, že stratiť teba a mamu bola tá najväčšia chyba v mojom živote, ktorú mám každý deň pred očami.“ sledoval som jej nevinnú tvár, ktorá sa na mňa pozerala s obavami a snažil som sa ju akokoľvek ubezpečiť o tom, že som v poriadku.
„Ale teraz som tu, v jednej miestnosti s mojou malou sestričkou a už nikomu a ničomu nedovolím, aby ti ma zobrali. Nechcem sa hádať, Jazmyn,“ pokrútil som hlavou.
„Nie teraz, keď som ťa našiel.“
Previnilo sklopila zrak a zahryzla si do pery. Jemne som jej zobral ruku a hladkal som ju po jej chrbte.
„Dobre,“ odvetila napokon a ja som si v duchu vydýchol.
„Ale len pre tento raz!“ pohrozila mi prstom.
„Ďakujem,“ usmial som sa na ňu a sladko som zaklipkal očami.
„Och, Jake!“ mávla rukou a zasmiala sa.
„Nezmenil si sa, vieš to?“
„Nezmenil?“ spýtal som sa a falošne som zalapal po dychu.
„Chceš mi snáď povedať, že si si nevšimla, ako som za tie dva roky opeknel?“
Zakryla si tvár dlaňami a hlasno sa rozosmiala.
„Robíš si srandu? Ty si neuveriteľný narcis!“
„Ďakujem,“ podpichol som ju.
„Myslím, že v tomto si s mojou frajerkou budete rozumieť. Zdieľa totiž tvoj názor.“
„Budem ju milovať,“ rozplývala sa.
„Prihovorila sa mi v tom obchode a vyzerala perfektne. Teda… Perfektne pre teba, samozrejme.“
„Oh, obchod,“ zaksichtil som sa.
„Úprimne? Zdrhol som odtiaľ ako najväčší zbabelec, keď som ťa uvidel. Bol to šok, možno obavy a ty vieš, že…“
„Odpustené,“ skočila mi do reči a milo sa na mňa usmiala.
„Som rada, že si opäť tu a že ťa znovu vidím. Ani nevieš, ako veľmi to pre mňa znamená.“
„Súhlasím,“ prikývol som nadšene.
„A len tak mimochodom, koľko hodín tu už ležím?“
„Asi štyri… dni,“ povedala tak potichu, aby som to nepočul.
„Prosím?“ zvráštil som obočie a prekvapene som na ňu pozeral.
„Ako to myslíš, že tu som štyri  dni?“ Nechápal som, pretože som si nepamätal nič. Akoby som sa opil a mal okno.
„Spadol si pri Jackovom dome a on ťa ihneď zaviezol do nemocnice a okamžite s tebou išiel na salu. Nebola som pri tom. Čakala som na správy vonku. Operovali ťa päť hodín. Mysleli si, že zomrieš,“ povedala so strachom v očiach.
Lapal som po dychu a nervózne som si hrýzol vnútro môjho líca.
„Prežil som. Ako je to možné?“
„No,“ premýšľala nad vhodnými slovami.
„Jack je proste dokonalý,“ uškrnula sa.
„Takžeee…“
„V tom prípade je zase on dokonalý pre teba, “ povedal som presne to, na čo čakala. Jemne zatlieskala rukami, natiahla sa ku mne a ja som jej dovolil, aby ma pobozkala na líce.
„Musíš ho čo najskôr spoznať!“ povedala vážne, no s úsmevom na perách.
„Chodíme spolu vyše roka a momentálne bývam u neho. Oh, keby to len vedela mama alebo otec! Asi by ma zabil!“ vravela zhrozene.
„Nechcem si ani len predstaviť, čo by na povedali.“
„No,“ zasmial som sa.
„Veľmi nadšení by neboli, ale myslím, že by ho rešpektovali už len za to, že robí ich dcéru šťastnou.“
Jemne sa začervenala a sklopila hlavu. Sladko sa na mňa usmiala a pozerala mi priamo do očí.
„A ako sa majú naši? Je to medzi nimi v poriadku?“
„Mama odišla pár dní po tebe,“ povedal som okamžite.
„Odišla?“ zhíkla prekvapením.
„Ale prečo?“
„Kvôli tebe,“ povedal som a ona previnilo a so smútkom v očiach sklonila hlavu.
„Nevieš si ani len predstaviť, aké to bolo vyrastať len s otcom. Bez mamy, bez sestry. Ale tak nejak mi to otvorilo oči. Ale je to v poriadku,“ falošne som sa usmial.
„Nie je to tvoja vina.“
„Ale áno, je!“ obviňovala sa.
„Keby som ja hlúpa neutiekla ako malé decko,mohli sme mať dokonalú rodinu! Sakra!“
„Už by nikdy nebola dokonalá, keď mama vedela, čo náš otec robí. Už nikdy.“
„A čo ty? Ako sa ti darí?“ spýtala sa ma.
Očividne chcela preskočiť na menej bolestiejšiu tému a ja som sa jej ani nedivil.
„Život je komplikovaný,“ vzdychol som.
„S Jessicou som si to všetko pokašľal a vlastne ani neviem, ako na tom sme. Mám pocit, že som ju nevidel celú večnosť a to neklamem. Naozaj som ju nevidel strašne dlho. Len si prajem, aby tu bola so mnou a aby som jej mohol povedať ‘prepáč mi za všetko’ a aby som jej povedal, ako veľmi mi na nej záleží.“
„To môžem hneď zariadiť,“ povedala a postavila sa zo stoličky.
„Nie!“ schmatol som ju za ruku a prinútil som ju, aby si sadla naspäť
„Aj tak by neprišla. Je to príliš komplikované. Je zo mňa sklamaná a hlavne je na mňa príšerne naštvaná. Ale nedivím sa jej.“
„To mi je ľúto,“ zašepkala previnilo a zdalo sa, že ľutovala toho, že sama vôbec niečo opýtala.
„To je v pohode,“ uistil som ju.
„A ty? Si šťastná?
„Oh, veľmi,“ rozplývala sa.
„Všetko to bolo ťažké, ale zvykla som si na tento život a úprimne, vyhovuje mi to.“
„Som šťastný, keď si šťastná. Už sa teším, kedy sa odtiaľto dostanem a ty mi porozprávaš všetko o tom, ako sa ti darí, žije a prakticky o všetkom.“
„Ale budeš mi tiež povedať pár vecí!“ so smiechom mi pohrozila prstom.
„Hlavne pikošky a drámy. Kto, kde, s kým. No samozrejme, že hlavne o tebe.“
Pobavene som prevrátil očami a zasmial som sa.
„Mala by som už ísť,“ povedala a postavila sa zo stoličky.
„Mal by si si ešte odpočinúť, Jake.“
„Odkedy sa mladšie sestry starajú o svojich bratov a dávajú im príkazy?“ spýtal som sa a pobavene som zvráštil čelo.
„Od tej doby, čo sú starší bratia neschopní“ žmurkla na mňa a vyparila sa.
Nezmenila sa. Je to stále tá moja malá sestrička, na ktorú nedám dopustiť. Len vyrástla. Stáva sa z nej žena.

Foto: Tumblr 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here