Nemohla som spať. Nedokázala som nepremýšľať nad ním.  Stále mi vŕtali v hlave otázky, na ktoré som si nevedela odpovedať. Vráti sa niekedy? Miluje ma ešte? Je v poriadku? Kde asi teraz je? 

Zožieralo ma čo i len pomyslenie na to, kde je a čo robí. Možno je to len jeden z jeho vtipov alebo sa mi chcel pomstiť za to, aká odporná som k nemu bola, keď sa mi snažil pomôcť. Sledovala som Thomasa, ako si spokojne odfukuje na mojej posteli, natiahla som sa po mobil a po druhýkrát som vytočila jeho číslo.
„Ahoj, to som zase ja,“ vzdychla som do Jakeovho zaznamníka, pretože mi opäť nedvíhal. „Chcela som ti len popriať dobré ráno a povedať ti, že mi chýbaš. Veľmi. Prosím zavolaj mi, napíš, alebo urob niečo, aby som vedela, že si v poriadku. Čokoľvek,“ s roztraseným hlasom a so slzami v očiach som zavesila a otočila som sa na stranu, aby som videla, ako môj malý brat spí.
No ako som sa otočila, zbadala som, že jeho oči sú už otvorené. Narýchlo som si utrela slzu, ktorá by o chvíľu vypadla z môjho oka.
„Dobré ráno,“ pozdravila som ho ešte mierne ospalo a snažila som sa usmiať.
Chvíľu len tam ležal a díval sa na mňa, no potom prehovoril : „Si v poriadku, Jessica?“
„Jasné,“ povedala som okamžite a prstami som mu prešla po celej dĺžke jeho ruky. „Samozrejme, že som.“
„Ale pred chvíľou si plakala,“ šepol so strachom v očiach.
„Viem, že som zlý brat, ale nemám rád, keď si smutná,“ povedala previnilo sklopil zrak.
„Nie si zlý brat!“ pokrútila som hlavou.
„Len niekedy povieš aj to, čo by si nemal,“ zasmiala som sa.
„Ale aj napriek tomu ťa mám rada, vieš to?“
Prikývol a prisunul sa ku mne bližšie, aby ma mohol objať. Pevne som ho stisla, aby som mu dodala pocit istoty a toho, že to, čo som povedala je pravdivé.
„Plakala si kvôli… Jakeovi?“ spýtal sa ma nevinne.
„Počul som, ako si sa s ním teraz rozprávala.“
„Ty si to počul?“ prekvapene som zvráštila čelo.
Teda, samozrejme, že to počul,keď už bol hore.
„No,“ vzdychla som a premýšľala som nad tým, ako mám niečo takéto vysvetliť 10-ročnému dieťaťu, ktoré nemá ani potuchy o tom, čo budem rozprávať.
„Vieš, ľudia sú na seba niekedy zlí a na rôznych veciach sa nezhodnú. To je môj prípad. Nič zvláštne, zabudni na to,“ usmiala som sa a pohladila som ho po jeho  tmavo-gaštanových vlasoch.
„Ale budete v poriadku, však?“ spýtal sa a hľadel mi priamo do očí.
„Mám ho  vcelku rád. Je fajn,“ usmial sa.
„Najmä vtedy, keď sa s tebou hral ako malé dieťa, čo?“ zasmiala som sa.
„Dúfam, že o tom nevie otec!“
„Nie. Nič som mu nepovedal,“ ubezpečil ma.
„Ale chcel som,“ uškrnul sa.
„Čo?“ zhíkla som prekvapene.
„To by si neurobil!“ povedala som s veľkým presvedčením a postrapatila som mu vlasy.
Obaja sme sa začali smiať ako šialení. Nikdy by som neverila tomu, že môj brat bude niekedy normálny. Hlavne teraz, keď je všetko úplne nanič.
„Ideme sa najesť, dobre?“ vymanila som sa z jeho objatia a postavila som sa z postele. Mykla som hlavou, aby išiel so mnou a to aj urobil. Spoločne sme vyšli z izby na prízemie. Očividne sme boli sami doma. Zase.
Prešla som do kuchyne a z chladničky som vybrala čerstvú zeleninu a rôzne šunky a syry. Všetko som to položila na pult a vytiahla som chlieb.
Zatiaľ čo Thomas v tichosti sedel za stolom a niečo písal alebo kreslil, natrela som mu dva veľké krajce chleba a položila som mu ich pred neho aj s tanierom so zeleninou. Už-už išiel jesť, keď som ho zastavila.
„Najprv si choď umyť zuby,“ uškrnula som sa.
Naštvane prevrátil očami a zúrivo sa zdvihol zo štoličky a odkráčaldo kúpeľne. Neznášal, keď som ho do toho musela hnať a práve preto som to robila.
Zbehla som do svojej  izby a obliekla som si prvé, čo som uvidela. Schmatla som mobil, ktorý bol od chvíle, čo som odišla z izby stále na tom istom mieste a pozrela som sa, či mi niekto nevolal. V podstate som dúfala, že mi zavolá Jake.
Od : George – Potrebujem s tebou hovoriť. Hneď.
Prevrátila som očami a odpísala som mu.
Ja : O 15 minút .. kde?
Od: George – U teba.

Položila som mobil na posteľ a zatvorila som sa v kúpeľni. Umyla som si tvár a zuby, vlasy som si jemne prečesala hrebeňom. Vŕtalo mi v hlave, čo presne mal George na mysli tým, že so mnou potrebuje hovoriť. Žalúdok sa mi nepríjemne zvieral a ja som si priala, aby prišiel a povedal, že Jake ma čaká niekde vonku. Kdekoľvek.
Keď som začula zvonček, zletela som dole po schodoch a o pár sekúnd som mu otvorila dvere. Nesmelo som sa usmiala a prameň vlasov som si zastrčila za ucho. Odstúpila som od dverí, aby mohol vojsť a zatvorila som za ním.
„Ahoj,“ konečne prehovoril asi po minúte ticha.
„Ahoj. Stalo sa niečo?“ spýtala som sa ho hneď pri dverách.
Bola som tak nedočkavá, no zároveň nervózna, utrápená, vystresovaná.
Poobzeral sa po dome a pokrútil hlavou.
„Mohli by sme ísť do tvojej izby? Myslím, že to bude lepšie.“
Prikývla som a vykročila som ku schodom, kde ma George nasledoval. Nervózne som kráčala hore, až kým sme neprišli do mojej izby. Okamžite som si sadla na posteľ a sledovala som ho. Stál pred zatvorenými dverami a prezeral si moju izbu. Kúsok po kúsku. Zahryzla som si do pery a čakala som, kým sa konečne prestane zaoberať mojou izbou.
„Takže?“ začala som po večnosti ubíjajúceho ticha.
„Ide o Jakea, alebo? Je v poriadku? Prosím, povedz áno!“
„Áno, ide o Jakea,“ prikývol s úsmevom a vykročil ku mne.
Sadol si vedľa mňa a pozoroval moju prekvapenú grimasu.
Moje oči sa behom sekundy rozžiarili a srdce mi bilo.
„A? Ďalej? Pokračuj!“ vyzvala som ho s nadšením.
Oh, určite som vyzerala ako idiot, ale bola som šťastná! Usmieval sa a to musí byť dobré znamenie.
„Nie je v poriadku,“ šepol.
„Nepodarilo sa nám ho nájsť. Akoby sa po ňom zľahla zem. Je mi to ľúto.“
Úsmev mi zmizol z tváre behom nanosekundy a hlasno som zalapala podychu.
„Čo?“ To bolo jediné, čo som v tej chvíli dokázala dostať zo seba.
„Ale neboj sa, stále na tom pracujeme,“ ubezpečoval ma.
„Nemám sa báť?“ vykríkla som a postavila som sa z postele.
„Vravel simi, že odišiel! To znamená, že musíš vedieť, kde je! Tak prečo mi klameš? To on ti povedal, aby si mi toto robil? To ma až tak nenávidí, že chce, aby som žila v strachu a sama?“
Adrenalín v mojich žilách rapídne stúpal a vedela som, že nad sebou už nedržím kontrolu. Jediné, po čom som práve teraz túžila, bolo poriadne Georgovi naložiť a vystreliť ho z môjho domu!
„Upokoj sa, dobre?“ zvýšil na mňa hlas.
„Človek ti chce len dobre, no ty si nikdy nedáš povedať!“
„Prestaň s takýmito rečami, dobre?“ zasyčala som.
„Len som z tohto všetkého v strese, dobre? Pretože keď som ho videla poslednýkrát, pohádali sme sa! A ja stále verím tomu, že je kvôli mne preč! Bolí to, vieš?“
„Jess,“ vzdychol smutne a tvár si zaboril do dlaní.
„Nie je to tak, ako si myslíš.“
„A ako to teda je?“ spýtala som sa ho.
„Pretože ja vlastne neviem nič. Absolútne nič.“
Odkryl si tvár a uprene na mňa hľadel. Znovu bol nečitateľný. Žiadny náznak emócie. Možno len smútok v očiach.
„Urobil by pre teba všetko a ty to veľmi dobre vieš. Ale stratil ťa a tým stratil všetko. Nevymýšľam si, povedal mi to,“ vysvetľoval.
„On… Všetci sme sa chceli zbaviť toho hajzla, o ktorom ty vieš len malú časť.“
„Billy?“ zalapala som po dychu a cítila som, ako sa mi do očí hrnú slzy.
Srdce sa mi rozbúchalo, až som mala pocit, že skolabujem.
„Áno, presne ten,“ vydýchol.
„A Jake… Išiel do toho.“
„Do čoho, preboha?“ vypleštila som oči a lomcoval mnou strach. Strach o neho.
„Snažil sa ťa chrániť. Nás všetkých,“ povedal a oblizol si pery.
„Chcem len povedať, že je veľmi pravdepodobné, že je…“
„Nie!“ vyhŕkla som zo seba.
„Nie! Zbláznil si sa? O čom to tu hovoríš?“ naštvane som ho zasypávala otázkami a snažila som sa ako-tak upokojiť.
Hlas sa mi triasol a cítila som horúcu tekutinu na mojom líci. Len pri pomyslení na to, že by mohol byť… Nie! Nedokážem na to myslieť! Nemôže byť!
„Klameš!“ zakričala som po ňom a lapala som po dychu.
Nevedela som sa poriadne nadýchnuť.
„Ako môžeš na niečo také vôbec myslieť?“
„Jessica, upokoj sa!“
„Nie!“ zarevala som.
„Ako si môžeš myslieť, že ho zabil? Ako si môžeš myslieť, že je mŕtvy?“
Vyslovila som to. Povedala som to slovo nahlas. Oboma rukami som sa chytila za hrudník a snažila som sa poriadne nadýchnuť. Slzy mi stekali po tvári náramnou rýchlosťou a ja som to nedokázala zastaviť. Nedokázala som na to ani myslieť.
„Nemyslím si to, dobre?“ zavrčal naštvane.
„Len konštatujem. Včera poobede mi volal a…“
„Volal ti?“ spýtala som sa a vyvalila som naňho oči.
„Prečo si mi to nepovedal? Ako si mi to mohol zamlčať? Nevidel si snáď, čo včera so mnou urobil fakt, že odišiel? Ako si mi to mohol nepovedať? Milujem ho viac než čokoľvek na svete, uvedomuješ si to?“ kričala som po ňom ako najviac som vládala.
„Tak sa ťa ešte raz pýtam, ako si mohol?“
„Prečo po mne kričíš?“ zvýšil hlas asi o polovicu než predtým a postavil sa na nohy.
„Pretože si klamár!“ zarevala som a priblížila som sa k nemu až tak, že sme od seba boli len pár centimetrov.
„Oh, vážne?“ zasmial sa.
„To som bol určite ja, ktorý ti zatajoval fakt, že tvoja mama žije, však? To ja som bol ten, ktorý sa hral na dokonalého frajera a pritom neoboznamoval svoju frajerku o kšeftoch, ktoré robí! Presne toto som robil ja, že?“ kričal po mne každú sekundu a prebodával ma pohľadom.
„Jednala si aj s ním takto, ako so mnou práve teraz?“
„Prosím prestaň!“ zakričala som v zúfalstve a tvár som si zaborila do dlaní.
Hlasno som vzlykala z toho, ako sa tu s ním hádam.
„Nehovor už o tom! Nehovor o ňom! Bolí to a ty si nevieš predstaviť ako!“
„Ale viem!“ protestoval.
„Je to môj kamarát už veľmi dlho. Teraz neviem, čo s ním je a nikto to nevie!“ frustrovane si prešiel po vlasoch a na ich koncoch silno potiahol.
„Mrzí ma to,“ ospravedlnila som sa mu s hysterickým plačom a on ma pevne objal jeho mužnými a silnými rukami.
Pevne ma držal v náručí, zatiaľ čo ja som mu plakala do trička.
„Neznášam sa! Za všetko!“
„Neobviňuj sa,“ utešoval ma.
„Bude v poriadku, sľubujem.“
„Nesľubuj,“ povedala som a vzápätí som dodala : „Nesľubuj to, čo nemôžeš splniť.“
Myslela som na všetky tie sľuby od Jakea, ktoré už nikdy viac nedodrží. Myslela som na všetko, čo bolo predtým, než som ho spoznala. Mala som všetko. Najlepšiu kamarátku, veľa priateľov aj nepriateľov. Môj život bol dokonalý, bezproblémový, bez žiadnych obáv a žitia v strachu. Dokým neprišiel on.
Nesťažujem sa. Nemenila by som to za nič na svete. Milujem ho aj napriek tomu všetkému, čím sme si museli prejsť, aby sme museli byť spolu. Ale to je minulosť. Bojím sa o neho viac, ako o svoj vlastný život. Nájdem ho! Uvidím ho! Pobozkám ho a prinútim ho, aby ma už nikdy v živote neopustil! Urobím to! Pretože neexistuje človek, ktorý by ho miloval viac, než ja. Neexistuje.

Foto: Tumblr