Doma to ako-tak utíchlo. Od krátkeho rozhovoru s mojím otcom som ostala zatvorená v izbe a doteraz som z nej nevyšla. Sedela som na posteli a nervózne sa mrvila. V ruke som zvierala mobil a už po stýkrát som vytáčala Jakeovo číslo. Bolo to márne, pretože ma to stále posielalo do odkazovej schránky. No volala som mu stále pre prípad, že by to zdvihol. 

Každým priložením mobilu k uchu ma obliala horúčava a moje telo zaplavila nervozita. Tak veľmi som si priala, aby to zdvihol, a aby som konečne počula jeho hlas, ktorý mi už celú večnosť chýbal. Veľmi chýbal.
Po ďalšom neúspešnom telefonáte som to vzdala, zrušila som hovor a s hlasitým vzdychom som sa rozvalila na posteli. Čo asi práve teraz robí? Možno je niekde v bare a opíja sa. Nie, on nepije. Tak možno robí úplne to isté ako ja a preto sa mu nemôžem dovolať! Jasné!
Pokrútila som hlavou nad tými hlúposťami, ktoré mi vírili hlavou. Samozrejme, že ma ignoruje, pomyslela som si. A divím sa mu? Na jeho mieste by som urobila to isté. Nie, neurobila! Ale áno, urobila! Snažila som sa presvedčiť samú seba, že všetko je to len a len jeho vina a nechcela som si priznať fakt, že toto všetko bolo moje rozhodnutie.
Mala by som za ním ísť. Porozprávať sa s ním, povedať mu, ako ma to mrzí a ako ma užiera to, že nie je so mnou. Aj keď… Mala by som? Možno mu len nechám odkaz v odkazovej schránke a on sa ozve. Alebo?
Tresla som si rukou po čele za to, že sa v duchu rozprávam sama so sebou. Zťažka som vzdychla a pokrútila som hlavou.
Pôjdem.
Teraz.
Pomaly som si sadla na posteľ a o malú chvíľu som sa postavila na nohy. Prešla som k veľkému zrkadlu v mojej izbe a zahľadela som sa na svoje telo a tvár. Vyzerala som hrozne, no nie najhoršie. Vlasy som si rozpustila, hodila dopredu a potom dozadu, aby nabrali objem. Jemne som sa usmiala do zrkadla a hneď na to som ukázala svoj chrup. Vôbec netuším, čo práve teraz robím. Asi začínam šalieť z toho, že som v poslednom čase stále zatvorená doma. Pokrútila som hlavou a prstami si zotrela kúsok rozmazanej špirály pod mojimi očami. Povytiahla som si rifle, upravila tričko a otvorila dvere na svojej izbe. Vyšla som z nej a dvere som opatrne zavrela, aby som nenarobila hluk. Pripadalo mi to, akoby som robila niečo zlé, no pritom bolo len pár minút po ôsmej. Zišla som schodmi a nenápadne som nakukla do obývačky, aby som zistila, či je otec doma.
Je.
Spomalila som a bez jediného slova som sa presunula do chodby. Počula som, ako otec stíšil hlasitosť, čo naznačovalo, že ma počul.
„Kam ideš?“ zvolal na mňa z obývačky.
„Ehm,“ poriadne som si odkašľala a v hlave som hľadala tie správne slová.
„Musím si ísť ešte vybaviť pár vecí. Veď vieš, ženy“ uškrnula som sa, aj keď som vedela, že ma nemôže vidieť.
„Dúfam, že vieš, kedy máš byť doma,“ povedal prísne.
„Zajtra sa ešte porozprávame.“
Zagúľala som očami a obula som si topánky. Už to celkom jasne vidím: prednáška o tom, ako veľmi zlé je moje správanie a ako má migrény z mojich častých zmien nálad. Ďalšia hodina života v keli, pomyslela som si.
Zabuchla som za sebou dvere a automaticky som sa objala, pretože ma hneď pred domom oblial studený vietor. Ak mám ísť v tejto zime päť blokov k Jakeovi, úprimne sa ľutujem už teraz. Len dúfam, že mi nezavrie dvere pred nosom hneď, ako ma zbadá.
Vykročila som na chodník a miernym krokom sa pustila dole ulicou.

Stála som pred jeho dverami už niekoľko sekúnd a váhala som, či zazvoniť alebo nie. Kŕče v mojom bruchu narastali od nervozity a príšerne sa mi potili ruky. Zhlboka som sa nadýchla a ruku pomaly priblížila k zvončeku. Naprázdno som prehltla, konečne som sa odhodlala a zazvonila. Úprimne, myslela som si, že sa zložím, ak mi otvorí dvere. Netrpezlivo som čakala vonku a zvnútra som počula kroky, ktoré saku mne valili. Napravila som si mikinu a párkrát som sa nadýchla. Dvere sa otvorili, chcela som sa mu hodiť do náruče, no nebol to Jake, ktorý stál oproti mne.
„Jessica? Čo tu robíš?“ spýtal sa ma George a prekvapene na mňa hľadel.
„Ahoj,“ pozdravila som ho a ignorovala som jeho otázku. Prešmykla som sa do domu a nespúšťala som z neho oči.
„Viem, že je neskoro, ale nepočká to! Potrebujem nutne hovoriť s Jak…“
„George, poď sem! Rýchlo!“ zvolal niekto ešte predtým, než som stihla dopovedať vetu.
George jednou rukou zabuchol dvere, ignoroval moju prítomnosť a rýchlym krokom sa náhlil do izby a zatvoril za sebou. Ostala som prekvapene stáť v predsieni a pošúchala som sa na zátylku. Po pár sekundách som sa spamätala a vykročila som smerom, ktorým pred chvíľou bežal a presne ako on a zastala som pri dverách.
„Je nemožné vypátrať ho! V nastaveniach nemá zapnutý program na nájdenie jeho telefónu,“ počula som niečí hlas.
„Čo teraz?“ spýtal sa Georgov zúfalý hlas.
„Je zranený, rozumieš? Neviem, ako veľmi, no musíme ho nájsť! Zapni druhý počítač, tento je nanič!“
Prekvapene som vypleštila oči nad jeho slovami, ktoré som počula cez zatvorené dvere a nahla som sa bližšie k nim.
„Vystopuj ho, jasné?“ znovu sa ozval, no tentokrát hlasnejšie a prísnejšie.
„A o čo sa tu celý ten čas snažím? Zvládnem to, dobre?“ ubezpečoval ho niekto.
„Inak, vie to už Jeremy?“
„Jeremy?“ zasmial sa George.
„Ak by videl akí ste vy idioti neschopní, dávno by vás pozabíjal!“
„Fajn, nekrič. Snažíme sa,“ vzdychol ten chlap, ktorý sa s ním už pár minút rozprával.
„A kto to tu zvonil?“
Zatajila som dych, pretože bolo jasné, že sa rozprávajú o mne. Hlavu som si oprela o dvere a so strachom som počúvala čo bude ďalej.
„Jeho frajerka,“ vzdychol George.
„Alebo bývalá frajerka? Kto sa v ňom má vyznať? Utečie a nechá ju tu! Všetky jeho problémy si teraz odnesiem ja. Ako jej mám povedať, že je proste preč a už sa nevráti?“
Nastalo ticho. Dlhé, príšerné a ubíjajúce ticho. Zalapala som po dychu a srdce som cítila až niekde v hrdle. Do očí sa mi pomaly ale isto začali hrnúť slzy a najhoršie na tom bolo, že som tomu nemohla zabrániť. Pár sa mi ich spustilo dole po lícach a ja som už len potlačovala vzlyky. Otvorila som dvere a prekvapene hľadela na neznámych chlapov v Jakeovom a Georgovom veku a očami som prebodávala každého z nich. Odrazu boli všetky oči na mne a sledovali každý môj pohyb, nádych, každú časť môjho tela.
„Kde je?“ zašepkala som a celé telo sa mi triaslo.
„Je preč?“ Jemne som poklipkala očami, pretože sa mi cez slzy všetko rozmazalo a pozerala som na ich utrápené tváre.
Vyzerali ako ja.
Bezmocne.
Zničene.
Sklamane.
V strachu.
„Odpovedz, prosím,“ vyzvala som Georga, keď sme boli dlhšiu dobu ticho.
Spýtavým pohľadom sa pozrel na ostatných a potom znovu na mňa. Mala som čo robiť, aby som sa tam pred všetkými nerozplakala. Nerozumela som ničomu. Nerozumela som, čo predtým vravel o tom, že Jake je preč. Že sa nevráti.
Kývol smerom k dverám, aby som vyšla z izby, vykročil ku mne a ja som začala cúvať dozadu. O pár sekúnd za sebou zatvoril dvere a už sme stáli oproti sebe.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa potichu, aby som sa nerozplakala ešte väčšmi a prebodávala som ho pohľadom. Hľadala som nejaký náznak toho, čo sa mi bude snažiť povedať, no márne. Nevravel nič. Jeho tvár bola nečitateľná a jeho mlčanie ma začalo príšerne znervózňovať.
„Môžeš už, prosím, konečne niečo povedať? Čokoľvek,“ prosila som zúfalo.
George hlasito vydýchol a jemne pokrútil hlavou.
„Jess,“ vzdychol a nervózne si prehrabol vlasy.
„Je mi to ľúto, naozaj. Ani neviem, ako mám začať…“
„Čo sa stalo? Kde je Jake? Prečo si povedal, že sa už nevráti? Čo má toto všetko znamenať?“ pýtala som sa ho jednu otázku za druhou.
„Povedz mi všetko, prosím. Nech je to akokoľvek zlé.“
Obzrel sa za seba, za zatvorené dvere a jeho hruď sa pomaly dvíhala. Otočil sa na mňa a uprene mi hľadel do očí.
„Bude to v poriadku, ver mi,“ ubezpečoval ma a nasilu sa usmial.
„Klameš!“ zavrčala som cez slzy.
„Nie som malé dievčatko, dobre? Povedz mi to tu a teraz. Povedz mi, čo si im pred pár minútami vravel.“
Prstom som si utrela slzu, ktorá mi vypadla z oka a nazberala som všetku silu, aby som sa naňho mohla pozrieť ako najväčšia hrdinka.
„Jake je už celý týždeň nezvestný,“ prehovoril.
„On len… Odišiel. Zbalil si veci a odišiel.“
„A kedy sa vráti?“ spýtala som sa ho a niekde hlboko v mojom srdci som cítila tú nádej. To, že povie o týždeň alebo mesiac a ja budem čakať.
„Je mi to ľúto,“ pokrútil hlavou.
„Obávam sa, že bude preč dlho.“
„Ako dlho?“ spýtala som sa snáď okamžite, chcela som, aby sa konečne vykoktal.
„Jessica, nechápeš to?“ zúfalo sa zasmial.
„Nevráti sa. Nikdy. Odišiel a nepríde.“
Ostala som naňho nemo pozerať a v hlave mi vírilo to, čo práve teraz vyslovil. Nezmohla som sa na slovo. Bola som šokovaná, zradená, ukrivdená. Bola som všetko, len nie v pohode, ako mi to George sľuboval. Smutne na mňa pozeral. Videla som, že je neistý a cíti sa previnilo. Nevedela som ako mám reagovať a čo povedať. Toto nebola odpoveď, ktorú som čakala. Nevedela som, čo mám robiť. Ten náhly nával emócií, pocitov a toho všetkého bol nezastaviteľný. Rozplakala som sa. Tentokrát hlasnejšie, nekontrolovateľne. Tvár som si zakryla dlaňami a tlmila som vzlyky. Nešlo to. Nedokázala som to dusiť. To, čo mi teraz povedal zmenilo všetko. Behom sekundy.
Cítila som, ako mi George prešiel po ruke a vtiahol ma do jeho náručia. Hlavu som si oprela o jeho rameno a dala som voľný priebeh mojim pocitom. Všetko to zo seba musím dostať von, inak ma to zničí! Vzlykala som tak hlasno, nevládala som dýchať a všetko, čo bolo v mojej hlave sa zmiešalo dokopy. Chytila som hysterický záchvat, nevedela som čo robiť. Pevno som sa tlačila na Georga a on ma len upokojujúco hladkal po chrbte.
Nezaberalo to! Nič nezaberalo!
On je preč.
Navždy.
Nerozumiem tomu. Ja už… už nerozumiem ničomu. Nemôže to byť pravda! Nie, nemôže! Povedal, že ma neopustí! Sľúbil mi to!
„Pššt,“ tíšil ma George a bruškami prstov mi jemne prechádzal po chrbte.
„Vyrieši sa to, uvidíš.“
„Sľúbil mi, že ma neopustí, že ma tu nenechá! Povedal to, prisahám! Povedal, že ma miluje, povedal mi to!“ hystericky som kričala a udierala som Georga do hrude.
„Ja viem, ja viem,“ prikývol a hlasno vzdychol.
Neprestávala som ho mlátiť, dávala som mu to všetko za vinu. Nedokázala som si priznať fakt, že odišiel len tak. On by ma tu nenechal.
Začínala som byť unavená z toho večného plakania a mlátenia. Prestala som, oprela sa o Georga, ktorý ma pevne objal a slabo som vzlykala.
„Kde práve teraz je?“ spýtala som sa ho úplne potichu. Nevládala som rozprávať. Celú ma ovládali emócie, cnenie a smútok.
„Nemám poňatia,“ pošepkal mi do vlasov a na pár centimetrov sa odo mňa odtiahol. Usmial sa ako najlepšie to vedel a zotrel mi slzy z tváre.
Pokrútila som hlavou.
„Zoberieš ma domov?“
Nechcela som tu byť. Nie tu v jeho dome, kde som tak často chodila. Všetko tu mi ho pripomína a to je to, čo práve teraz nechcem.
George prikývol a vykročil k vchodovým dverám. Potiahla som do seba, zhlboka som sa nadýchla a vydala som sa za ním. Vyšli sme pred dom, kde mal George zaparkované svoje auto a obaja sme nastúpili. Zapla som si pás a auto sa rozbehlo.
Hryzla som si spodnú peru a nemohla som dostať z hlavy fakt, že Jake je preč. Len tak odišiel. A je preč.
Obaja sme boli ticho, nikto sa neopovážil povedať čo i len slovo. Ale ja musím. Nemôžem to tak nechať. Zase neviem absolútne nič.
„Prečo odišiel, George?“ spýtala som sa ho opatrne a dbala som na to, aby som nezačala plakať.
„Neviem,“ odpovedal a sústredil sa na cestu.
Pohol pravým viečkom. Presne toto robil Jake. Keď klamal.
„Klameš!“ vyprskla som.
„Ty to vieš a veľmi dobre! Povedz mi to!“ žiadala som.
Naštvane vzdychol a na pár sekúnd sa na mňa pozrel.
„Neviem, jasné?“ zúril.
„Tak čo malo znamenať to s tým mobilom? Aký program, alebo čo? No?“ podpichovala som zúrivo. Vedel všetko a nič mi nechcel povedať. To, že boli s Jakeom rovnakí sa nedalo poprieť.
„Počúvala si za dverami, alebo čo?“ spýtal sa podráždene.
„Chceš mi dať za to domáce väzenie či čo?“ naštvane som prevrátila očami a odvrátila som od neho zrak. Nemalo to význam.
„Chceli sme vystopovať jeho polohu cez mobil,“ odpovedal napokon.
„Nepodarilo sa nám to, ale pracujeme na tom.“
„A prečo?“ zasmiala som sa zúfalo.
„ Ak by chcel, vrátil by sa. Ale on nechce.“
„Nie je to celkom tak, ako si myslíš,“ povedal potichu.
„Tak ako to je?“ spýtala som sa ho a otočila som sa na neho. Prebodla som ho pohľadom až tak, že od nervozity silno stisol volant.
„Sám neviem, ako to je.“
Vzdychla som a studenou dlaňou si prešla po horúcom čele. Bolela ma hlava.
„Myslíš si, že je preč… kvôli mne?“ spýtala som sa opatrne.
„Ublížila som mu tak, že by odišiel?“
„Och Jess!“ skríkol.
„Neobviňuj sa z toho, dobre? Samozrejme, že to nie je tvoja vina! Nemysli už na to!“ vravel nervózne a snažil sa, aby nepovedal niečo, čo by mi ublížilo.
„Ale obviňujem sa!“ povedala som prísne.
„Ak by som to neskomplikovala, nestalo by sa to! Možno by som práve teraz bola s ním u nás alebo uňho a boli by sme spolu! Ale nie, ja som to musela proste všetko pokašľať a budem sa zato nenávidieť po celý zvyšok života!“ kričala som sama na seba.
„Prestaň s tým!“ okríkol ma.
„Akokoľvek sa ti človek snaží povedať niečo povzbudivé, stále si budeš mrmlať to svoje!“
„Oh, tak prepáč!“ odfrkla som naštvane a vyhodila som ruky do vzduchu.
„Som neschopný idiot, ktorý môže úplne za všetko, čo sa deje! A nesnaž sa ma presvedčiť o opaku, pretože mi to vôbec nepomôže!“ povedala som, prebodla som ho prísnym pohľadom a zdvihla som ukazovák na znamenie, aby nič nepovedal.
Ostal ticho presne tak, ako som chcela. Nebavil ma tento rozhovor, chcela som byť čo najskôr doma.
Ani som sa nenazdala a George zastavil tesne pred mojím domom. Odopla som si pás a ostala som sedieť v aute. Nepovedala som nič, len som v tichosti sedela a tak trochu som čakala, že niečo povie on.
„Viem, že ti to práve teraz nepomôže a taktiež viem, ako ťažké to pre vás bolo, a že…“
„Prejdi k veci, prosím,“ skočila som mu do reči a prekrížila som si ruky na hrudi.
Zťažka vzdychol a cítila som, ako sa na mňa pozerá.
„Len ti chcem povedať, že práve teraz som tu pre teba. Možno to nebudeš potrebovať, ale predsa.“
Usmiala som sa.
„Ďakujem.“
Úsmev mi opätoval a ja som pomaly vystúpila z auta. Zabuchla som dvere a rýchlym krokom som prešla našu záhradu až k vchodovým dverám. Všade bola tma a to znamenalo, že buď všetci spia, alebo otec nie je zase doma. Vybrala som si druhú možnosť a zistila som, že je pravdivá. Zatvorila som sa vo svojej izbe a vyčerpane som si sadla na posteľ. Toto bol môj najlepší herecký výkon za celý môj život. Tváriť sa v tom aute, že je všetko v poriadku a usmievať sa.
Konečne som bola sama. Prestala som sa brániť a dala som voľný priechod svojim slzám. Cítila som tú ostrú bolesť v mojom srdci, ktorá sa každou sekundou zväčšovala. Rozplakala som sa a prsty zaborila do vlasov. Silno som sa potiahla za korienky. Bolo to utrpenie. Nerozumiem tomu. Už ničomu. Neviem si ani len predstaviť, čo budem robiť. Bež človeka, ktorého milujem najviac na svete. Viac než seba, viac než kohokoľvek. Možno keby som mu zavolala…
Okamžite som vybrala mobil z vrecka a vytočila som jeho číslo. Vedela som, že ho nezdvihne, ale nechám mu odkaz. Aspoň niečo. Musí sa vrátiť. Potrebujem ho.
„Po zaznení signálu, zanechajte odkaz,prosím.“
Ozvalo sa krátke pípnutie a ja som mohla začať hovoriť. Zhlboka som sa nadýchla a odhodlala som sa niečo povedať.
„Ako si mi to mohol urobiť?“ spýtala som sa so slabými vzlykmi.
„Kde si Jake? Môžeš mi vysvetliť, ako si ma tu mohol nechať? Ako si to mohol dopustiť?“
Plakala som čoraz viac pri spomienke, že vravím do sprostého odkazovača. Bolo mi to ľúto, úplne všetko.
„Sľúbil si to! Dobre vieš, že nemôžem byť bez teba rovnako ako ty bezo mňa. Ale zrejme som sa mýlila. Vráť sa, prosím,“ prosila som zúfalo a potiahla som do seba.
„Milujem ťa.“
Vypla som hovor a hodila som mobil na posteľ. Tvár som si zakryla dlaňami. Dochádzal mi kyslík.
Doslova.
Dvere sa v priebehu pár sekúnd otvorili, no nevidela som, kto vošiel. Ani som sa nepohla, nechcela som, aby ma otec videl plakať.
„Prečo tu sedíš po tme?“
Začula som Thomasov piskľavý hlások, ktorý sa ku mne blížil. Na jednej strane som vydýchla, no na druhej ma žrali obavy.
„Nechcelo sa mi zapáliť svetlo, vieš?“ povedala som a snažila som sa, aby nepočul, že plačem.
„Jessica, ty plačeš?“ spýtal sa ma, keď stál pri mne.
„Nie, zlatko,“ odpovedala som a rýchlo som si utrela slzy a nasilu sa usmiala.
Vedel, že klamem. Vyšplhal sa na moju posteľ a skočil mi do náruče. Silno som ho objala a zadržiavala som plač.
„Neplač, Jess,“ upokojoval ma a pohladkal ma po vlasoch.
„Nebudem,“ ubezpečila som ho a odtiahla sa od neho tak, aby som naňho videla. „Sľubujem.“
Sladko sa na mňa usmial a zotrel mi slzy z líc. Prikývol a znovu ma objal.
„Môžem spať dnes s tebou, prosím?“ spýtal sa ma opatrne.
„Áno,“ odpovedala som snáď okamžite. Vlastne to bolo to jediné, čo som práve potrebovala. Aby tu niekto bol. Pre mňa.

Foto: Tumblr 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here