Predrala som sa davom ľudí až k jeho skrinke a rozhodla som, že si tu naňho počkám. Konečne som si uvedomila to, že to nebola jeho chyba, ale predovšetkým moja unáhlená a hlavne nevyspelá reakcia. Veď prečo by som sa mala hádať práve s ním, keď sa ma snažil len chrániť pred zbytočnou bolesťou? Teda, myslím si to. Najradšej by som posledné dni vymazala zo svojho života. [sociallocker]

Človek, ktorý nás opustil mi predsa nestojí za to, aby som prišla o chlapca, ktorého nadovšetko milujem.
„Čo tu robíš?“ ozvalo sa za mnou a ja som sa vyľakala. Otočila som sa za, pre mňa známym hlasom a usmiala som sa na Candice.
„Ahoj,“ pozdravila som ju a knihy, ktoré som mala v rukách som si pritisla ešte väčšmi k hrudi.
„Len tu stojím a čakám,“ zamrmlala som potichu.
„Aha,“ vydala zo seba a chápavo prikývla hlavou.
„A na čo? Alebo skôr na koho? Nový objav, alebo čo?“ vypytovala sa a rozhliadla sa okolo seba.
„Žiadny nový objav,“ okríkla som ju s miernym smiechom a päsťou som ju udrela do ramena.
„Čakám na ten starý.“
Candice rozmýšľala nad tým, čo som práve povedala, no nechápala.
„Čo?“
Prevrátila som očami a urazene ju prebodla pohľadom.
„Tváriš sa, akoby si nevedela, komu patrí táto skrinka, pri ktorej práve teraz stojíme,“ povedala som mierne podráždene,lebo som si bola istá, že to predstiera schválne a prstom som ukázala na Jakeovu skrinku.
Zvráštila obočie a nasadila nechápavý výraz. Zagúľala som očami, keď vtom jej to doplo.„Oh, Smith,“ zamrmlala a mierne zahanbene z toho, že na to neprišla skôr, sklopila zrak.
„Presne,“ vydýchla som a preniesla som váhu z jednej nohy na druhú.
„Nevidela som ho snáď večnosť,“ zasmiala sa.
„Mám taký pocit, že sa ti snaží vyhnúť a zdá sa mi, že mu to ide výborne.“
„Nechodí do školy,“ povedala som rýchlo, aby ma nezačala podpichovať.
„Asi je chorý, alebo tak,“ mykla som plecom, akoby mi to bolo jedno a zapozerala som sa na chodbu plnú žiakov, ktorí pobehovali z jedného miesta na druhé.
„Tak počkaj!“ prehovorila, čím strhla na seba moju pozornosť.
„Prečo tu teda stojíš? Nie je náhodou chorý, alebo tak?“ zasmiala sa a snažila sa napodobniť ma.
Zamyslela som sa nad jej chytrým zmýšľaním a prišla som na to, že to, čo hovorí dáva logiku.
„Asi máš pravdu,“ prehlásila som, aj keď nie veľmi nadšene.
„Nie asi, ale určite,“ opravila ma a provokatívne na mňa žmurkla.
„Takže nestojme tu ako idioti a poďme už domov,“ povedala, schmatla ma za lakeť a drala sa so mnou von zo školy.
Už zdiaľky odomkla svoje auto a o malú chvíľu sme doň nastúpili.
„Hodíš ma domov?“ spýtala som sa jej, keď štartovala auto a zapla som si pás.
Len s úsmevom prikývla a vycúvala zo školského parkoviska na cestu. Pohodlne som sa usadila na kožených poťahoch a jemne som vzdychla.
„Čo ťa trápi?“ spýtala sa ma, akoby cítila, že so mnou nie je niečo v poriadku.
„Si… iná.“
Nadvihla som obočie a spýtala som sa jej:
„Iná? Prečo by som mala byť iná?“ nútene som sa zasmiala, aby som zakryla tú bolesť, ktorá ma zožiera.
„Pôjdeme rovno k veci,“ povedala rázne a sledovala cestu.
„V pondelok na laborkách si bola duchom úplne neprítomná a vyzerala si, akoby si ani nevedela, kde sa nachádzaš. V stredu na telesnej si nevnímala hru a spamätala si sa až vtedy, keď som do teba hodila loptu, ktorú som, mimochodom, hodila nechtiac,“ uškrnula sa. „Nechodíme spolu do rovnakej triedy a ja aj tak viem, že niečo nie je v poriadku.“
Mala pravdu. Zase. Nech som sa akokoľvek snažila zakryť tie veci, ktoré ma nútili rozmýšľať, pravdepodobne to nestačilo. Je priam neuveriteľné, ako ma človek, ktorého by som pred dvoma týždňami bez problémov poslala do Kazachstanu alebo niekde, tak pozná.
„Mám pravdu, však?“ spýtala sa asi po minúte ticha, keď som odmietala povedať čo i len slovo.
Pomrvila som sa na sedačke, aby som získala pár sekúnd na rozmýšľanie, no vzdala som to. „Môžno,“ zamrmlala som.
„Vedela som to!“ zajačala piskľavým hlasom.
„Tááákže, zver sa svojej starej a dobrej kamarátke,“ podpichla ma a naširoko sa usmiala.
Pobavene som pokrútila hlavou nad jej slovami a zhlboka som sa nadýchla.
„Chýba mi. Veľmi.“
„On?“ nadvihla obočie a venovalami asi trojsekundový pohľad.
Jemne som prikývla, pretože sme obe zjavne mysleli na Jakea.
„Vieš,“ vzdychla som.
„Strávila som s ním polroka a bola som s ním 24 hodín denne.  Zvykla som si na jeho prítomnosť, aj keď ma občas dosť štvali jeho poznámky alebo tá jeho večná zúrivosť. Teraz tu už nie je. Nevidela som ho pár dní a som z toho naozaj nervózna. Keby som ho aspoň videla a mala istotu, že je v poriadku…“
„Chápem ťa,“ prikývla.
„Neuveríš, ale naozaj to chápem. No si si vedomá toho, že si za to môžeš sama? Pretože ty si mi povedala, že si sa s ním rozišla. Nie on s tebou.“
„Za všetko môžem ja, samozrejme,“ zamrmlala som si popod nos a otrávene som sa zatvárila.
„A nie je to tak?“ spýtala sa ma Candice.
„To tvoje ‘rozišla som sa s Jakeom, ale to je zase iný príbeh’ mám stále pred očami.“
„Vážne by som teraz ocenila, keby si bola na mojej strane!“ povedala som naštvane a prekrížila som si ruky na hrudi.
„Som!“ obraňovala sa.
„Možno nie som ako Emily alebo Sue a neľutujem ťa a možno si ani len neviem predstaviť, aké je to byť zamilovaný, ale ty veľmi dobre vieš, že sa ti snažím pomôcť.“
„Veľmi mi teda nepomáhaš,“ povedala som s miernym úsmevom, aby som odľahčila Candiciinu náhlu zmenu nálady. Začínala byť vážna. Príliš vážna.
„Možno nie, no zoberme si to takto,“ nadýchla sa a pokračovala.
„Malá pauza vám prospeje. Tak či onak sa k sebe zasa vrátite, uvidíš. Ty miluješ jeho a on zase teba. Teda… myslím, že to tak je,“ mykla plecom.
„Porozprávaš sa s ním o všetkom, keď príde do školy, alebo za ním môžeš kedykoľvek ísť. Bude to v pohode, ver mi,“ ubezpečovala ma a úprimne sa usmiala.
Bola perfektná, naozaj. Vedela povzbudiť a to bolo to najdôležitejšie. Bola si všetkým tak istá, verila tomu.
„Ďakujem,“ vydala som zo seba.
Áno, bolo to ťažké povedať to, pretože to je Candice.
„To je v pohode,“ mávla rukou a zachichotala sa.
„Teraz sme kamarátky.“
Prebodla som ju pobaveným pohľadom a keď zbadala, ako sa na ňu dívam, obe sme sa rozosmiali.
„Oh, ako neskutočne hlúpo to znie!“ zasmiala som sa.
„Hovor mi o tom,“ prehodila a snažila sa ukľudniť.
„A Jess?“ povedala už vážnejším tónom.
„Naozaj mi nechceš povedať dôvod toho… rozchodu? Vieš, možno by to bolo ľahšie a nejako by sme to vyriešili.“
„Radšej nie,“ rýchlo som pokrútila hlavou.
„Ale ďakujem,“ dodala som s ospravedlňujúcim pohľadom, aby som sa jej nedotkla.
Neviem si ani len predstaviť, že by som jej to vravela. Oh Candice, ak to chceš vedieť, musíš vedieť pár dôležitých vecí: môj otec je mafián, Jake je mafián a vlastne celé naše rodiny sú tvorené z mafiánov. Všetko je v poriadku, mama nás opustila, pretože bola tiež mafiánka a celú dobu predstierala, že je mŕtva. Nie, naozaj to nie je na hlavu, pretože ľudia bežne predstierajú svoju smrť a viac bežné je to, že rodičia pravdepodobne obchodujú s rôznymi svinstvami a zabíjajú ľudí. A vôbec nie je na hlavu to, že môj mladší brat vie o tomto všetkom viac než ja a berie to úplne v pohode!
Asi by ju porazilo  hneď tu v aute a obe by nás zabila, takže to neriskujem.
„Ale mám niečo lepšie!“ vyhŕkla som zo seba, snažiac sa zahovoriť tému Jake.
„Hádaj, kto ma dnes zastavil na chodbe?“
„Kto?“
„Emily!“
„Nie!“ vykríkla so smiechom.
„Robíš si srandu? Neverím! Čo chcela?“
„Ver či never, ale chcela by sa so mnou opäť kamarátiť,“ povedala som celkom vážne. Jej tvár mi naznačovala, aby som to zopakovala ešte raz, no bola som si istá, že počula dobre.
„To je suka,“ vyprskla podráždene a pokrútila hlavou.
„Nie je jej to trápne? Po tom všetkom?“
„Presne to isté som jej povedala aj ja,“ prikyvovala som.
„Ale odbila som ju skôr, než stihla vytiahnuť nejaké tajné zbrane, ktorými by ma obmäkčila.“
„To je ono!“ radovala sa.
„Bola tvoja najlepšia kamarátka a zrazila ťa na zem. Ak by si jej dala ďalšiu šancu, nemala by si istotu, že by to neurobila ešte raz.“
Zahryzla som si do pery a zamyslela som sa nad tým, čo povedala. Neviem, odkiaľ dnes brala takéto múdre reči, no znovu mala pravdu. Po tomto si už nemôžem by istá ničím. Len som prikývla na znak, že súhlasím a všimla som si, ako začala brzdiť.
„Rada by som sa s tebou rozprávala, ale si doma,“ uškrnula sa pobavene, keď zastavila pred naším domom.
„Ďakujem za odvoz,“ usmiala som sa ďakovne a rozopla som si pás.
„Som tvoj nový Jake?“ spýtala sa ma a videla som, ako zadržuje smiech.
„Tiež ťa vozím domov zo školy.“
Zagúľala som očami a predtým, než som zabuchla dvere, som vystúpila.
„Áno zlatko,“ prikývla som.
„A si v tom nesmierne dobrá!“
„Prepáč, ale ja som dobrá vo všetkom,“ obhajovala sa narcisticky.
Zasmíala som sa a odstúpila o krok od auta. Zamávala som jej a o pár sekúnd sa jej auto stratilo z dohľadu. Prešla som, ako vždy, našou obrovskou záhradou, vytiahla kľúče z vrecka a odomkla vchodové dvere. Televízor v obývačke bol zapnutý a môj otec sedel na pohovke. Začudovala som sa, že je o tomto čase doma, no len som mykla plecom a chcela sa nenápadne dostať do svojej izby, ale nepodarilo sami to. Počul ma aj z takej diaľky, aj cez ten hlasitý zvuk, ktorý vychádzal z televízora. Zastala som na prvom schode, knihy som zovierala v jednej ruke a pozdravila som ho. Otočil sa, celú si ma premerala nahodil vážny výraz.
„Volal mi tvoj učiteľ dejepisu,“  prehovoril a stíšil hlasitosť.
„Prečo si mi nepovedala o tých opravných skúškach? A ako to, že si mi nepovedala, že máš také hrozné známky z tak primitívneho predmetu?“
Vyvalila som oči, nemohla som uveriť, že ten debil k nám znovu volal! Ak niekoho z duše nenávidím, tak je to on!
„Ja, no…ehm,“ koktala som.
„Nepovažovala som to za dôležité, keďže mi dal náhradný termín a známku si opravím.“
„Ono to ale dôležité je!“ povedal so zvýšeným hlasom.
„Moja dcéra prepadá a môj syn je celé dni zatvorený v izbe! Takto to ďalej nepôjde!“protestoval.
„Niet divu, že to takto je,“ zamrmlala som si popod nos a vyšla som na druhý schod.
„Prosím?“ spýtal sa ma otec, otočil sa na gauči a prebodol ma pohľadom.
Zastala som a zvesila som plecia.
„Len ma udivuje to, že sa tomu divíš.“
„A nemal by som sa?“ zúril.
„Ja neviem, zrejme nie,“ prehodila som otrávene.
„Často bývaš preč a domov chodíš neskoro. Mne to neprekáža, ale uvedom si, že máš taktiež syna, ktorý je malý a potrebuje pozornosť. Aspoň tú tvoju,“ vravela som pokojne, aby som ho nerozrušila.
„Všetko nie je len o tebe.“
„Takže som ten najhorší ja?“ vyprskol.
„Myslíš si, že vám nevenujem dostatočnú pozornosť?“
„Spýtaj sa Thomasa,“ odvetila som a rýchlo kráčala po schodoch smerom hore a zatvorila sa vo svojej izbe.
Táto rodina je celá nanič!

Z pohľadu Jakea

„Tá tvoja suka ma pred polrokom postrelila a teraz za to zaplatíš!“ kričal po mne Billy, zatiaľ čo som sa ja zvieral v bolestiach na ceste a silno do mňa kopol.
„Nebudeš sa so mnou zahrávať Smith!“
Zakašľal som a vypľul na zem krv so slinami.
„Skap ty bastard!“zavrčal som a snažil sa postaviť, no nešlo to.
„Tebe nestačilo?“ spýtal sa ma a znovu do mňa kopol.
Zasyčal som od bolesti, nemal som silu pohnúť sa. Cítil som, akoby ma každou sekundou prebodávalo milión nožov. Ten hajzel ma postrelil! Dvakrát! Podpálil moje auto, ktoré dohorievalo pár metrov za mnou a snažil sa ukončiť môj život nadobro.
„Zabijem teba a všetkých, ktorí s tebou kedy pracovali! Ako si si mohol myslieť, že ma zničíš?“ zasmial sa a jeho obraz som videl čoraz matnejšie.
„Ako si na to mohol čo i len pomyslieť? Vieš, kto som?“
Z posledných síl som sa zchuti zasmial a pomaly sa nadýchol.
„Si hajzel, ktorého bez milosti zabijem, akonáhle budem mať príležitosť!“ uškrnul som sa a zotrel si krv z úst.
„Naozaj?“ pobavene nadvihol obočie a silno ma kopol do krvácajúceho brucha. Striaslo ma, chytil som si postrelené miesto a trochu som zatlačil, aby som ako-tak zastavil krvácanie. „Byť tebou, dám si pozor na ústa!“ kľakol si vedľa mňa a nechutne mi to zavrčal do ucha. „Zabil by som ťa aj teraz, ale neurobím to! Nájdem tú malú a zabijem ju ako prvú! A ty sa na to budeš pozerať,“ usmial sa s úškrnom.
Chrastol som mu krv do tváre, pozbieral som zvyšok svojich síl a využil som toho, že bol sklonený nado mnou. Chytil som ho za golier košele a potiahol som si ho k sebe tak, že sme sa tvárami skoro dotýkali.
„Ani sa jej nedotkneš, inak ti mihnutím oka zlomím väzy!“ vyhrážal som sa a v očiach som mal hnev. Nemôže jej ublížiť, nikdy by som to nedovolil! Nikdy by som nedovolil, aby sa jej niečo stalo.
Keby som vládal, zabil by som ho! No bolo ich na mňa príliš veľa, pohorel som.
Odsotil ma od seba a odpľul si.
„S tým, ako práve vyzeráš zmôžeš akurát tak vieš čo!“ zavrčal.
„Môžeš mi ďakovať, že ťa nezabijem! Ale ešte sme neskončili, Smith! Dám ti možnosť zabiť ma, ale pochybujem, že do rána prežiješ,“ uškrnul sa, poslednýkrát do mňa kopol a vtedy som už len počul klopot jeho topánok po asfalte. Zatvoril som oči a nič som necítil.

Prebral som sa po pár minútach, možno hodinách. Nemal som pojem o čase a moja baterka na mobile pomaly dochádzala. Bolela ma každá časť môjho tela a krvácanie z ruky a boku neprestávalo. Nikdy predtým som sa necítil takto mizerne. Na pokraji síl. Cez všetku tú bolesť som začal strácať cit. Nech som sa akokoľvek pokúšal postaviť sa, vždy to bolo márne.
Mobil, ktorý som zvieral v ruke som ledva odblokoval a stlačil rýchlu voľbu, pod ktorou som mal Georga. Počul som vyzváňanie a čakal som, kým to zdvihne.
„Jake?“ vyhŕkol prekvapene, keď si všimol, že mu volám.
„Čo sa deje?“
Nadýchol som sa najviac, ako som dokázal a zatvoril som oči.
„Vieš, ako si mi povedal, že ak sa niečo stane, mám zavolať? Práve sa stalo,“ vzdychol som s bolesťou.
„Počkaj…čo?“ spýtal sa a cítil som v jeho hlave obavy.
„Čo sa stalo?“
„Ten hajzel ma postrelil!“ zasyčal som.
„Bolo by to v poriadku, keby to tak nekrvácalo.“
„Ja som to hovoril!“ začal zúriť.
„Doparoma Smith, na čo si do toho išiel? Mohol ťa…“
„Nevrav mi o tom, keď sa to už stalo!“ zavrčal som do telefónu.
„Nie som zvedavý na tvoje reči! Potrebujem, aby si ma odtiaľto dostal!“
„Ako zlé to je?“ spýtal sa ma s pokojným hlasom, lebo určite vycítil, aký nervózny som.
„Nemám ti to odfotiť?“ spýtal som sa ho ironicky a zavrčal som.
„Dobre, prepáč,“ ospravedlnil sa za jeho hlúpu otázku.
„Nevyzerá to najlepšie,“ povedal som, nadvihol som si tričko a zľakol som sa nad tým, ako hrozne to vyzeralo.
„A kde máš auto?“
Prevrátil som očami a snažil som sa neznervózňovať sa nad jeho idiotskými otázkami, ktoré mi vôbec nepomáhali k tomu, aby mi bolo lepšie.
„Keby som ho asi mal, tak by som ti nevolal!“
„Fajn, fajn!“ povedal mierne rozzúrene.
„Kde práve teraz si?“
„George počúvaj!“ vyzval som ho a na chvíľu som sa odmlčal.
„Povedz jej, že som ju miloval, dobre?“
Zatvoril som oči a cítil som tú bolesť, ktorá ma zožierala. Bolesť v srdci. Bolo to neuveriteľne ťažké nemať ju pri sebe, nebyť s ňou. Ak neprežijem, potrebujem, aby to vedela. Musí to vedieť!
„Čo to trepeš, Smith?“ zareval do telefónu.
„Chystáš sa zomrieť, alebo čo? Nie, nechystáš! Tak prestaň vypúšťať tieto somariny z tvojich úst a radšej mi povedz, kde sa nachádzaš!“ zúril.
„Povieš jej to, dobre?“ nenechal som sa odbiť.
„Pre istotu.“
Nastalo medzi nami ticho, veľmi dlhé ticho. George na chvíľu zatajil dych a ja som netrpezlivo čakal, kým niečo povie.
„Poviem,“ vzdychol.
„Dobre,“ prikývol som, aj keď ma nemohol vidieť.
„Teraz ma počúvaj. Som západne od…“
Pííp!
„George, si tam?“ spýtal som sa ho, keď som počul pípnutie.
„Haló?“
Nikto sa neozýval. Pevne som chytil mobil a pomaly som ho odťahoval od ucha. Pozrel som na displej a stlačil som stredné tlačidlo. Nič. Stlačil som ho ešte párkrát, no obrazovka ostala čierna. Vybil sa. Zamrmlal som pár nadávok a od zúrivosti som mobil hodil ďaleko, ďaleko odo mňa.
Som stratený, postrelený, bez mobilu, jedla či auta. Auč!

Foto: Tumblr [/sociallocker]

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here