Musím prestať plakať! Nemôžem dovoliť, aby ma to tak zasiahlo! Nemôžem byť taká slabá! No tak, nemôžem celú večnosť sedieť v izbe a rozmýšľať nad tým, čo sa stalo! Musím sa vzchopiť a ísť niečo robiť, čokoľvek, pri čom by som myšlienkami nebola pri ňom. 

Zdvihla som sa zo zeme a chytila sa za hlavu, v ktorej mi príšerne hučalo. Potriasla som hlavou v domnienke, že sa to aspoň na chvíľu utíši a malými krokmi som sa dostala k dverám. Zhlboka som sa nadýchla, otvorila som ich a pritackala som až ku kúpeľni, v ktorej som sa zatvorila. Vyzliekla som si Candiciino oblečenie, ktoré mi včera požičala a všetko som hodila na zem. Tentokrát som uprednostnila vaňu pred sprchou a začala som do nej napúšťať teplú vodu. Otvorila som bratove malinové bublinky do kúpeľa a vyliala som ich pod tečúcu vodu. Sadla som si na okraj vane a sledovala som prúd vody, ktorý vychádzal z kohútika. O malú chvíľu sa vo vani začalo vytvárať množstvo bubliniek a ja som rukou skontrolovala, či voda nie je príliš horúca.

Keď bola vaňa skoro plná, vypla som vodu a pomaly sa do nej posadila. Voda bola až príliš horúca a štípala ma snáď na každom kúsku môjho tela. Zahryzla som si do pery a o pár sekúnd si na bolesť zvykla. Ponorila som hlavu do vody a zatvorila unavené oči.
Nevedela som ako, ale na pár minút som zaspala. Voda bola ešte vlažná, keď som otvorila oči. Pretrela som si ich rukami a zobrala som šampón, ktorý som si naniesla na vlasy. Poriadne som ho rozotrela, aby sa vytvorila pena a potom som ho zmyla. Umyla som si celé telo a opláchla sa čistou vodou. Siahla som po uteráku, ktorý som si obmotala okolo tela a vyšla som z vane. Vypustila som ju a prešla k zrkadlu. Moja tvár konečne vyzerala normálne a moje líca chytali červený nádych. Zhlboka som sa nadýchla a zobrala si kefku, na ktorú som naniesla pastu a následne si ju vložila do úst. Ústa som si vypláchla vodou a kefku odložila do pohára. Vypustila som vaňu s vodou a prešla som do mojej izby. Zo šatníka som si vytiahla čierne tepláky a voľné tričko s krátkym rukávom.

Môj žalúdok už hodnú chvíľu túžil po teplých raňajkách a dával to jasne najavo. Chytila som sa za brucho a zvráštila nos. Mokrý uterák som hodila na posteľ a schodmi som zišla na prízemie a následne do kuchyne. Zapla som toastovač na kuchynskej linke do elektriny a z poličky som vytiahla chlieb. Vložila som ho do toastovača a rukami sa oprela o linku. V miestnosti bolo úplné ticho, nič, čo by ma mohlo rušiť. Zatvorila som oči pri pomyslení na to, ako som naposledy robila raňajky.
-Zdvihla som sa a zamierila som do kuchyne. Na sporák som postavila panvicu a z chladničky som vybrala vajíčka. Na panvici som nechala zohriať olej a následne som do nej rozbíjala vajíčka.
Počula som, ako Jake kráča po schodoch smerom dole. Na chvíľu sa zastavil, no potom podišiel zo zadu ku mne a odhrnul mi vlasy z krku na jeden bok. Pousmiala som sa a miešala som vajíčka.
„Vyzerá to, že by sa to dalo zjesť,“ zasmial sa.
„Ty…“ nedopovedala som a s úsmevom som ho štuchla lakťom do hrude.
„Si krásna,“ pošepkal mi do vlasov a mne sa rozbúchalo srdce.
„Prosím?“ spýtala som sa ešte raz a nenabrala som odvahu otočiť sa.
„Si krásna,“ zopakoval a nežne ma pobozkal na krk.
„Uvidíme sa,“ zvrtol sa a pomaly kráčal ku dverám.
Otvoril ich a ja som sa na neho pozrela. Žmurkol na mňa a zatvoril za sebou dvere. Vydýchla som a zasnene sa pozerala na strop.

Nedalo sa nemyslieť na to, aké to bolo krásne, keď sme začínali. Z rozmýšľania ma vytrhol chlieb, ktorý vystrelil z toastovača. Rýchlo som si zotrela slzu, ktorá mi padla na líce a vytiahla som tanier, na ktorý som položila prepečený chlieb.
Zrazu som počula kľúče vo dverách a následne vrźganie vchodových dverí. Neodvážila som sa tým smerom ani len pozrieť, pretože som vedela, že to môže byť jediný človek. Otec. Naprázdno som prehltla a príšerne sa mi začali potiť dlane. Rýchlo som podišla k chladničke, aby som z nej vytiahla kečup a keď som počula blížiace sa kroky, zatvorila som ju.
„Ahoj,“ pozdravila som ho s núteným úsmevom.
„Ani som si nevšimla, že si prišiel.“
Tvár môjho otca bola chladná, bez žiadnych emócii. Bez slov si sadol na barovú stoličku, presne na miesto, kde vždy sedávam ja. Bola som mu otočená chrbtom a nožom som rozotierala kečup na chlieb. Aj keď som ho nemohla vidieť, vedela som, že sa na mňa pozerá. Určite ma práve teraz prebodáva pohľadom a rozmýšľa, ako najlepšie by ma mohol vykričať, dať mi domáce väzenie na doživotie a ako mi zatrhnúť aj to málo, čo mi povoľuje. Zahryzla som do mojich raňajok a pomaly som prežúvala. Bolo to nekonečné, nemohla som to prehltnúť cez tú hrču strachu, ktorá sa vytvorila v mojom hrdle.
„Jessica…“
„Oci ja viem,“ prerušila som ho a konečne som sa odvážila pozrieť sa naňho.
„Prosím, len chcem, aby si po mne nekričal za to, aká som nezodpovedná a ako si sklamaný z minulej noci.“
Hlas sa mi triasol a keď som pozrela priamo do jeho očí, ovládol ma strach.
„A čo chceš, aby som ti povedal?“ zvýšil hlas a päsťami silno udrel do pultu.
„Chceš snáď, aby som ťa chválil, alebo čo?“
„To nie, ale…“ zasekla som sa a sklopila som zrak. V podstate mal pravdu, ale na druhú stranu nechápal moju situáciu.
„Ale čo?“ skríkol a prebodol ma pohľadom.
„Si si vedomá toho, koľko máš rokov? Nenachádzam iné slová než tie, že som sklamaný. Veľmi sklamaný.“
„Ty si sklamaný?“ vyštekla som podráždene a neveriacky som sa naňho pozrela.
„Ty si sklamaný? A čo ja? Za posledný polrok sa toho toľko stalo! Dozviem sa, že môj otec je mafián a nikdy nemal gule na to, aby mi to povedal! Myslíš vôbec na moje pocity? Alebo na pocity tvojho syna?“ zahŕňala som ho otázkami a lapala som po dychu.
„Odkedy si mi to povedal, väčšinu času sa venuješ svojej takzvanej práci a vôbec na nás nemáš čas! Vieš vôbec, čo robí Thomas vo voľnom čase? Nikdy ho nikam nezoberieš. A vieš prečo?“ spýtala som sa ho a prebodla som ho nenávistným pohľadom.
„Pretože nikdy nie si doma!“
Jeho tvár pri mojich slovách zmäkla, pretože vedel, že mám pravdu. A tentokrát som ju mala.
„Ale vieš čo?“ vzdychla som sklamane a rázne som mu pozrela do očí.
„Začínam si na to všetko zvykať. Na to, že ti sme obaja ukradnutí a aj na to, že miluješ, keď niekoho môžeš zabiť.“
„Tak a dosť!“ skríkol.
„Počúvaš sa vôbec, doparoma?“
„Ja sa počúvam, ale čo ty?  Ideš ma poúčať o tom, ako sa mám správať, zatiaľ čo si nám po celý náš život tajíš, že naša matka je nažive? Prečo to robíš?“ spýtala som sa ho a po lícach mi začali tiecť slzy zúfalstva.
Jeho telo okamžite zamrzlo a jeho tvár bola nečítateľná. Utrela som si slzy, aby som nevyzerala až tak slabo a snažila som sa zakryť svoje emócie.
Nič nevravel, len tupo pozeral pod seba.
„Takže mi hovoril pravdu,“ pokrútila som hlavou a zúfalo som sa zasmiala.
„Ako si mohol? Povedz, ako?“
Pozrel sa na mňa s hnevom v očiach a zaťal zuby.
„Kto ti to povedal?“ precedil cez ne a nespúšťal zo mňa oči.
V okamihu som oľutovala, že som to vôbec vyslovila. Ak mu poviem, že to bol Jake, zabije ho. Nerobím si srandu, môj otec je schopný všetkého.
„Nikto,“ šepla som a previnilo som si zahryzla do pery.
„Smith?“ spýtal sa a z jeho očí sršala nenávisť.
Bála som sa čokoľvek povedať, pretože náhla zmena nálady môjho otca ma vystrašila.
„Hajzel!“ zanadával a niekoľkonásobne tresol do pultu.
„Nehovor  o ňom takto!“ skríkla som snáď okamžite a v žilách sa mi rozprúdil adrenalín. „Som rada, že som sa to dozvedela, aj keď nie od teba. Mrzí ma to, že si to tajil! Ale pýtam sa, prečo?“
„Pretože to nechápeš, Jessica!“ povedal zúfalo a hlasno vzdychol.
„Som si vedomý toho, že ste to obaja mali vedieť. Viem to. Môžeš ma nenávideť, ale…“
„Si môj otec a aj keď mám milión dôvodov nenávidieť ťa, vieš, že som tvoje malé dievčatko a ľúbim ťa,“ povedala som trasľavým hlasom a moje oči sa začali zapĺňať slzami.
„Prečo si to nepovedal aspoň mne?“ pošepkala som, aby som sa nerozplakala. Priblížila som sa k pultu a oboma rukami som sa oň oprela a zahľadela som sa na jeho bezbrannú tvár.
„Tvoja mama to nechcela.“ Stuhla som, moje srdce vynechalo pár úderov a naprázdno som prehltla.
„Chcel som, aby si si ju zapamätala ako úžasnú a starostlivú matku a nie ako matku, ktorá nás opustila.“
Zatvorila som oči a slzy mi pomaly stiekli po lícach.
„Čo?“ šepla som a videla som ho mierne rozmazane. Nemôžem uveriť tomu, že by to moja vlastná matka urobila. Ako by mohla?
„Jessica, možno nie som ten najlepší otec na svete, ale nikdy by som vás nechcel stratiť, rozumieš?“ povedal tak úprimne a s láskou, že som sa naňho nemohla hnevať. Za nič.
„Ale teraz mi musíš sľúbiť, že po nej nebudeš pátrať, dobre?“
Pozrela som sa naňho s prekvapivým výrazom.
„Už som ju videla, oci,“ vydýchla som.
„Vtedy v tom skladisku. Nevedela som, že je to ona, ale…“
„Videla si ju?“ vyhŕkol zo seba.
„A-a čo vravela?“ koktal.
„Nič,“ povedala som jednoducho.
„Bola to len chvíľa.“
„Ouu,“ zamrmlal a s úľavou si vydýchol.
„A oci?“ oblizla som si pery a zhlboka som sa nadýchla.
„Čo sa týka včerajšej noci, tak ti sľubujem, že sa to nestane. A chcem ti len povedať, že s Jakeom si už nemusíš robiť starosti, ver mi. Rozišli sme sa,“ povedala som a hrdlo sa mi automaticky stiahlo. Hlavou mi prebleslo všetko možné a ja už som chcela, aby táto konverzácia skončila.
„Rozišli?“ spýtal sa prekvapene. Prikývla som s falošným úsmevom a vo vnútri ma to stále ničilo. Spýtal sa to, akoby nechcel, aby to bola pravda a pritom on bol vždy ten, ktorý mi vravel, že pre mňa nie je dosť dobrý. Nechápala som to. Otočila som sa, zobrala som si tanier s toastami a pomaly som kráčala do izby.
„Budem hore, ak by si niečo potreboval,“ povedala som potichu, vyšla som na poschodie a zatvorila som sa v izbe. Teraz som tu ja, moje myšlienky a konečne poriadne raňajky.

***

Milý denníček,
už veľmi dlhú dobu som ti nič nenapísala. A ak mám byť úprimná, v mojich rokoch sa cítim trápne, že som ťa znovu otvorila. Mal si ostať v šatníku na poličke s oblečením, ktoré už dávno nenosím. Ale teraz si ako môj najlepší kamarát, o ktorom som si istá, že všetko, čo ti poviem, nikomu neprezradíš. Naozaj neviem, kde by som mala začať. Stalo sa toho tak veľa a pritom skoro nič. Nedáva to zmysel? Môj život už dlhšiu dobu nedáva zmysel ani mne.
Ako lepšie môže začať môj nový školský rok než tak, že po mne idú dvaja chlapi, ktorých som nikdy predtým nevidela? Ako lepšie sa môže začať školský rok než tým, že sa dozviem, že môj otec nie je obyčajným otcom? Je mafián. Nedokážem to slovo ani len zadefinovať, pretože neviem nič. Všetci sa ma snažia chrániť. Ale pred čím, keď mi nič nehrozí? Skoro po osemnástich rokoch si uvedomujem, že môjho otca vôbec nepoznám. Neviem o ňom prakticky vôbec, vôbec nič.  Nechápem všetkému, čo sa za posledný polrok stalo. Nechápem, ako sa z najlepšieho priateľa môže stať najhorší nepriateľ alebo aké zvláštne je, keď sa z tvojho najhoršieho nepriateľa stane tvoj najlepší priateľ. Ako ľudia, ktorí povedali, že chcú so mnou stráviť každú sekundu a zrazu mi nevedia obetovať pár minút svojho času. Nechápem, ako človek, pre ktorého by som urobila všetko môže sľubovať  napriek tomu, že vie, aké je bežné porušovať sľuby. Ako sa všetko zmení za pár dní, týždňov, mesiacov. Nechápem, ako si môžem myslieť, že to, čo robím je vždy najlepšie, ale pritom viem, že mi to ubližuje.
Ak by som mala kamarátku, ktorej by na mne záležalo, ver mi, že by som ti nenapísala ani čiarku a už nikdy by som ťa neotvorila. Ale Emily a Sue sú preč. Jake je preč. Všetci sú preč a ja sa cítim tak sama. V poslednej dobe je všetko tak komplikované. Jediného človeka, ktorý ma miloval rovnako ako ja jeho som nechala odísť, pretože som si silou mocou musela dokázať to, aká som silná. Ale nie som. Nezvládam to. Viem, že raz to bude perfektné. Prajem si, aby to ‘raz’ bolo už teraz.

Z písania ma vyrušilo slabé klopanie na moje dvere. Trhla som sebou, zatvorila som denník a hodila som ho pod posteľ.
„Ďalej,“ zvolala som a pomrvila som sa na posteli. Sadla som si do tureckého sedu a dvere na izbe sa otvorili. S úsmevom som pozrela na otca, ktorý v jednej ruke držal šálku a pomaly kráčal k mojej posteli.
„Ahoj,“ pousmiala som sa a pozrela sa dole na moje ruky, ktoré boli položené na mojich stehnách.
Sadol si na kraj postele, skoro vedľa mňa a do ruky mi podal šálku s horúcim kakaom. Privoňala som si k šálke a odpila som si.
Pamätám si, ako mi ho robil každé ráno až do mojich dvanástich rokov.
Usmiala som sa a šálku som položila na stolík vedľa postele. Zahľadela som sa do jeho očí, z ktorých sršala neistota. Vedela som, že mi neprišiel doniesť len kakao.
„Jessica,“ vzdychol s úsmevom a prstami prešiel po mojej posteli.
Neznášala som, keď ma takto oslovil. Nikdy to neznačilo nič dobré. Opäť bude viesť svoj nudný monológ o tom, ako zas ničomu nerozumiem a ako je to všetko komplikované. Ach. Myslí si, že som dieťa, pred ktorým treba všetko len tajiť.
„Si v pohode?“ spýtal sa ma po chvíli.
Nebudem klamať, ale jeho otázka ma zaskočila. Kde je jeho typické ‘idem ti vyjasniť pár vecí’ alebo ‘som z teba naozaj sklamaný’?
„Jasné,“ povedala som s miernym úškrnom, akoby sa nič nestalo.
„Ak máš na mysli všetky tie veci, ktoré sa dejú, tak zo zvládam.“ Nie, nezvládam.
„Vieš,“ vzdychla som.
„Vždy to môže byť aj horšie,“ usmiala som sa, aby som mu dodala istotu, že sa tým nemá ďalej zaoberať.
Nič už nebude horšie než toto.
S úľavou prikývol a na jeho tvári sa pohrával úprimný úsmev. „Som rád, že je to za nami.“
Robí si srandu? Čo presne je ‘za nami’? Nič! Ak by som nám nechcela narušiť dcéro-otcovskú chvíľu, ktorá nastáva raz za pár rokov, tak by som mu vykričala všetko, čo si myslím.
„Čo tým myslíš?“ spýtala som sa ho náročky, pretože viem, že sám od seba by hovoriť určite nezačal.

Oblizol si pery a venoval mi ten najúprimnejší pohľad, aký len vedel urobiť.
„Myslím tým všetko. Teraz, keď vieš o svojej mame a o tom, že stále žije, nemusím sa o teba už ďalej báť. Nič ti nehrozí. Nemusím pred tebou nič skrývať. Už žiadne tajomstvá, sľubujem,“ usmial sa.
„A som rád, že to medzi vami skončilo.“
Naprázdno som prehltla a môj mozog spracovával to, čo práve teraz vyslovil.
„Prosím?“ robila som sa, že som mu nerozumela a chcela som, aby to zopakoval.
„On nebol chlapec pre teba, ver mi,“ nenápadne vydýchol a usmial sa.
„Poznám ten typ chlapcov, akým je on. Zlomil dievčaťu srdce a nechá ju pre inú. Ver mi, viem o čom rozprávam,“ uškrnul sa.
Párkrát som poklipkala očami, aby som sa ubezpečila, že sa mi to nesníva a silno som si zahryzla do pery, aby som nepovedala niečo, čo by ho vytočilo.
Ako mohol niečo takéto vypustiť z úst? Bol to snáď on, kto ma podržal, alebo Jake? On tu bol vždy pre mňa, alebo Jake? Vôbec ho nepozná! Nevie, aký v skutočnosti je!  Nikdy by ma neopustil a nezlomil by mi srdce. Nikdy!
Snažila som sa byť pokojná po tom všetkom, čo povedal. Dá sa znenávidieť človeka behom jednej sekundy? Verte mi, pri mojom otcovi sa dá všetko. Priala som si, nech vypadne z mojej izby.
Po pár sekundách ticha sa otec pozrel na hodinky na jeho ľavej ruke a hlasno vzdychol. „Musím ísť po Thomasa do školy,“ povedal a zdvihol sa z mojej postele. Bez pozdravu opustil moju izbu a zatvoril za sebou dvere.
Konečne!
Naštvane som pokrútila hlavou a päsťami som udrela do postele. Zdvihla som sa z postele a nenápadne som podišla k oknu. Otec práve naštartoval a cúval od nášho domu. Nervózne si zahryzla do pery a naprázdno som prehltla. Neverila som, že to niekedy spravím, ale musím. Chcem zistiť viac.
Čakala som, kým sa mi auto dostane z dohľadu a vykročila som von z mojej izby. Išla som nervózne po chodbe a celé telo sa mi triaslo. Je to tak podlé. Som to vôbec ja?  Naozaj sa potrebujem hrabať vo veciach môjho otca? Áno, odpovedala som si vduchu a jemne som stlačila kľučku na otcovej pracovni. Zatvorila som za sebou dvere a rozutekala sa k oknu, aby som sa ubezpečila, že sa otec po niečo nevrátil. Keď som nikoho nevidela, poobzerala som sa po pracovni a moje oči upútal jeho stôl. Po celom stole boli milióny a milióny papierov, ktoré sa tam len tak váľali. Urobila som krok vpred a očami som prešla snáď po každom. Nechcela som sa ničoho dotýkať, aby nezistil, že tu niekto bol. Sklamane som vzdychla keď jediné, čo som našla boli výpisy z banky. Fajn, môj otec nie je až tak hlúpy, aby niečo, čo by nechcel, aby som vedela nechal len tak položené na stole.
Prešla som na pravú stranu stola k zásuvkám a jemne som oboma rukami za jeden zatiahla. Zamknutý. Chytrý otecko.
Jednu ruku som si dala vbok a druhú som si pritisla na čelo. Rozmýšľaj Jess, rozmýšľaj! Ak by si bola niečo tajné a dôležité, kam by si sa schovala?

—————————————————————————————————

Fajn, vzdávam to! Nie je možné, aby som po polhodine hľadania nenašla absolútne nič! Mohlo ma hneď napadnúť, že svoje dokumenty alebo niečo, čo sa tu práve pokúšam nájsť, si nenechá len tak doma.
Sklamane som pokrútila hlavou a rozhodla som sa, že sa na to vykašlem. Urobila som krok vpred, keď vtom som začula buchnutie vchodových dverí. Zalapala som po dychu, moje srdce sa rozbúchalo. Spanikárila som, rýchlo som sa rozutekala k dverám, no zastavili ma niečie kroky, ktoré som počula čoraz hlasnejšie. V hlave mi vírili všetky možné spôsoby vrážd ak otec otvorí dvere a uvidí ma tu.
Kroky naraz stíchli a ja som stála v strachu pri dverách. Postavila som sa vedľa nich a oprela som sa o stenu. O malú chvíľu sa dvere začali pomaly otvárať. Moje srdce bilo ako splašené a zdalo sa mi, akoby v miestnosti dochádzal vzduch. Nedokázala som dýchať, zadržiavala som ho, aby som nenarobila hluk. Keď sa dvere úplne otvorili, nebolo úniku. Pritisla som sa k stene a postavila som sa na špičky. Mám sa mu ukázať teraz, alebo mám vyčkať, aby ma našiel sám? Tak či tak, som mŕtva.
Poslednýkrát som sa nadýchla a pozrela som sa na siluetu, ktorá sa vďaka slnku odrážala na koberci. Thomas? Potichu som zalapala po dychu a snažila som sa zakryť moje prekvapenie. Čo tu, dočerta, robí môj brat?
Malými krokmi vošiel doprostred miestnosti a batoh, ktorý mal na pleciach hodil nedbalo na zem. Využila som situáciu, že bol otočený chrbtom ku mne a nevšimol si ma. Nohou som zabuchla dvere, čím som urobila hluk a oprela som sa o ne. Vtom okamihu sa na mňa otočil s prekvapeným výrazom a ostal nemo stáť.
„Čo tu robíš?“ zdvihla som obočie a ruky som si prekrížila na prsiach. Prebodávala som ho pohľadom a čakala som na jeho odpoveď.
„Ja?“ spýtal sa a rukou ukázal na seba.
„To by som sa mal spýtať skôr ja teba,“ uškrnul sa.
Naštvane som vzdychla a vykročila som k nemu.
„Na toto nemám čas a ani náladu Thomas! Povedz, čo tu hľadáš, inak to poviem otcovi!“
„Naozaj?“ dal si ruky vbok a usmial sa.
„To isté mu môžem povedať aj ja. O tebe.“
Zahryzla som si dovnútra líca a nohou som klopala po koberci. Môj brat bol vychcanejší než ja a vždy vedel, ako ma odbiť. Zhlboka som sa nadýchla a medzitým som si v hlave pripravovala svoju odpoveď.
„Hľadám tu nejaké papiere,“ povedala som jednoducho.
„Teraz ty.“
„Aké papiere?“ spýtal sa a zdvihol obočie.
„Záznamy? O tom, kto je náš otec alebo o… mame?“
Prekvapene som sa na neho pozrela a zvráštila som obočie.
„Prosím?“ zalapala som po dychu. Neskrývala som svoje prekvapenie, no v hlave mi vŕtalo, ako o tom vie.
„Jess,“ zasmial sa jeho detským hlasom.
„Viem, že som malý, ale nie som hlúpy, dobre? Neviem to dlho, ale viem to. A myslím, že viem toho viac než ty.“
Hlavu naklonil do boku, venoval mi krátky pohľad a zamieril k otcovej knižnici.
„Zrejme nepozeráš filmy, čo?“ zasmial sa a potiahol za jednu knihu.
„Niektoré z nich sú falošné a skrýva sa za nimi presne to, čo si hľadala. Je tu všetko: záznamy o mame, o tebe, mne a dokonca aj o tvojom frajerovi.“
Ostala som v nemom úžase keď mi to všetko vravel. Akoby to všetko bolo niečo každodenné. O malú chvíľu sa pár kníh pohlo a ja som sledovala, ako sa odsúvali dopredu. „Otec nie je doma, tak sa nemusíš báť, že by nás tu našiel,“ povedal a kývol hlavou na znak, aby som išla k nemu. Podišla som ku knižnici, a Thomas z nej vytiahol kopu bielych papierov a pár záznamov. Všetko mi to podal do ruky a ja som začala listovať.
„Vedela si, že naša mama žije?“ spýtal sa ma.
„Prečo ocko povedal, že je mŕtva a prečo tu teraz nie je s nami?“
Pozrela som sa na Thomasovu zmätenú tvár, kľakla som si ku nemu a papiere som položila na zem. Venovala som mu slabý úsmev a ruky som si položila na jeho ramená.
„Možno je to komplikovanejšie, než sa to zdá,“ vzdychla som s núteným úsmevom.
„V podstate o tom nevieme nič, vieš?“ Prikývol.
„Odkiaľ toto všetko vieš a ako je možné, že si našiel otcovu skrýš?“
„Len som bol zvedavý a chcel som nájsť nejaké knihy o pirátoch,“ povedal a previnilo si zahryzol do pery.
„Ako dlho už o tom vieš?“ spýtala som sa ho a pozrela som mu priamo do očí.
„Už dlho,“ pošepkal a sklonil hlavu.
Poklipkala som očami a zdvihla som mu bradu, čím som ho donútila, aby sa na mňa pozrel. „Prečo si mi to nikdy nepovedal?“
„Pretože si skoro nikdy nebola doma alebo si bola s Jakeom. Už si na mňa nemala čas ako kedysi.“
Sklopila som zrak a smutne som vzdychla. Cítila som, ako sa moje oči zapĺňajú slzami. Čo som to za sestru, že tu nie som pre môjho brata práve vtedy, keď ma najviac potrebuje?
Pritisla som si ho k sebe a silno som ho objala. Bol to môj mladší brat, aj keď bol neznesiteľný. Je malý na to, aby o všetkých tých veciach čo sa dejú vedel.
„Mrzí ma to,“ zašepkala som mu do jeho malej hrude.
„Ja viem,“ pobozkal ma na vlasy a pohladkal ma po nich. Odsunul ma od seba a pozrel sa na mňa jeho veľkými modrými očami.
„Nesmieš povedať otcovi, že to vieš. Dobre?“ povedala som a on len prikývol. Usmiala som sa a sadla som si na zem. Do rúk som zobrala papiere a začala som sa v nich prehrabovať. Bolo to pre mňa až nezmyselne choré. Bolo tu všetko. Počty vrážd a mená obetí, mená skladísk a úkrytov, zbrane. Všetko o každom z nás. Mama, Billy, George, Jeremy, ja, Thomas…Jake. Akonáhle sa u jedného zväzku papierov objavilo jeho meno, zatvorila som ho. Myslím, že nechcem vidieť, koľko ľudí už zabil. Nie, nechcem.

Z pohľadu Jakea

Ležal som na posteli a hádzal som si s basketbalovou loptou. Rozmýšľal som nad tým, prečo sa všetko dokašľalo. Nad tým, prečo som sa zamiloval a potom som to všetko zničil. Nemal som náladu ísť ani na basketbalový zápas, v ktorom mám o hodinu hrať. V ten moment, keď som ju stratil, som si pripadal ako najväčšia troska. Som chlapec, idiot, debil a všetko to zlé, no pri nej som iný človek, pretože ju milujem. Ona je tá najlepšia vec, ktorá ma v mojom živote mohla stretnúť. Jej smiech, úsmev, nádherné modré oči, hanblivosť a spôsob, akým sa červená. Všetky veci, ktoré na nej tak milujem. Ale cítim, že je to už minulosť. Nadobro. Len pomyslenie na to, že ju už nikdy neobjímem alebo nepobozkám ma ubíja. Nemalo sa to stať, ale stalo sa. Musím to napraviť! Akokoľvek!
Z myšlienok ma vytrhlo silné klopanie a následné otvorenie dverí.
„Ahoj, bro,“ pozdravil ma George.
„Čo sa deje?“
„Ahoj,“ vzdychol som s núteným úsmevom a loptu, ktorú som zvieral v rukách som položil na posteľ.
„Mám sa fajn, ak ťa to zaujíma.“
„Ou, tak to je úžasné,“ usmial sa.
„O minútu buď dole, máme poradu.“
Otočil sa na päte a chcel odísť, no zastavil som ho.
„Počkaj! Aká porada?“
„Zabudol si?“ spýtal sa a udivene zvráštil čelo.
„Aj keď sa nám už dlhšiu dobu vyhýbaš, stále si členom partie,“ žmurkol a zatvoril za sebou dvere.
Prevrátil som očami pri myšlienke, že náš dom je opäť plný ľudí, ktorí sa snažia Billyho odstrániť. Postavil som sa z postele a pomaly som sa približoval k dverám, ktoré som otvoril a vyšiel som z nich. Zdola bol počuť hluk a dohadovanie. Zišiel som schody a chcel som sa pohnúť do obývačky, keď moje telo narazilo na tvrdú stenu.
„Robíš si srandu Smith?“ zavrčal John a silno ma potiahol za tričko.
„Zbláznil si sa?“ vyštekol som naňho a odsotil som ho od seba.
„Asi nevieš, s kým sa zahrávaš!“
„Drž sa od mojej dcéry čo najďalej, rozumieš?“ prebodol ma nenávistným pohľadom a pohrozil mi prstom.
„Inak ťa zabijem!“
„Ty si snáď myslíš, že sa ťa bojím?“ zasmial som sa.
„Som z teba posratý, John,“ povedal som ironicky a ruky som zdvihol do výšky môjho hrudníka.
Z jeho očí sršali plamene, ktoré prebodávali každý kúsok môjho tela. Jeho hruď sa rýchlo hýbala a zdalo sa, že o chvíľu vybuchne.
„Ak by si nebol Jeremyho syn, tak by si bol mŕtvy za to, že si jej povedal o Lizz!“
„Myslím, že je to tak lepšie,“ povedal som.
„A mimochodom,“ nadýchol som sa a zdvihol som ukazovák.
„Som Jeremyho syn, takže ty máš smolu,“ žmurkol som naňho s úškrnom, obišiel som ho a zamieril som do obývačky za ostatnými. Predtým, než som vošiel som si upravil pokrčené tričko. Oprel som sa o stenu, pretože gauč s pohovkami boli obsadené a spolu so všetkými som čakal na príchod môjho otca. O pár sekúnd prefrčal okolo mňa a usadil sa na stoličke tak, aby na neho všetci videli.
„Nebudeme to zbytočne zdržovať a prejdeme rovno k veci,“ povedal s vážnym tónom a všetci naraz stíchli.
„Sme na tom veľmi zle a tlačí nás čas. Collins začal s pomstou, a to vo veľkom,“ vravel. „Našiel viac ako polovicu našich tajných úkrytov a skladísk a zobral všetko, čo našiel a následne ich podpálil. Toto by sa dalo prežiť, keby sa nestaral do osobných životov a nezačal sa mstiť každému zvlášť a každému iným spôsobom. Lezie nám do biznisov a urobí všetko pre to, aby nás potopil. A to sa nemôže stať! Musíme ho odstrániť!“
Všetci prikyvovali a súhlasili s otcovým nápadom a ja som tam bol jediný, komu to bolo jedno.
„Máte niekto nejaké nápady alebo návrhy?“ spýtal sa nás.
Jediné, čo bolo počuť, bolo šepkanie a šušťanie. Otec sa otočil na mňa a naznačoval mi, aby som niečo povedal.
„Jake?“ vyslovil moje meno a všetky oči v miestnosti pristáli na mne.
„No, ehm,“ odkašľal som si.
„Myslím, že by sa s ním niekto z nás mal stretnúť a porozprávať sa,“ povedal som a v tej sekunde sa po celej miestnosti ROZLIEHAL smiech.
„Tak to poviem inak. Niekto sa s ním stretne a vpáli mu guľku rovno do hlavy. Nikto nie je tak hlúpy, aby išiel po Billym sám a on to vie tiež veľmi dobre. Takže to nebude vôbec čakať a to je naša výhoda.“
Viac ako polovica chalanov na môj nápad prikývla, no môj otec nebol nadšený.
„Ďakujem, Jake,“ povedal a na tvári sa mu objavil rozmýšľajúci výraz. Otočil sa naspäť k chalanom, ktorí mu zrejme rozprávali ďalšie plány.
„Už môžem ísť?“ spýtal som sa ho, čím som ho donútil znovu sa na mňa otočil.
„Mám totiž zápas.“
Otec nahnevane zvráštil čelo, no prikývol. Venoval som mu ďakovný pohľad a prešiel som popri Johnovi, ktorému som sa škodoradostne a potichu zasmial do tváre. Rýchlym krokom som vyšiel z obývačky a zdolal som schody, ktoré viedli na poschodie.

Z pohľadu Jess

Všetko, čo Thomas vytiahol z knižnice som poukladala presne tak, ako mi to podal. Postavila som sa zo zeme a do ruky som zobrala záznamy. Vytiahla som z vrecka mobil, pretože mi prišla správa. Jedným potiahnutím som ho odblokovala a otvorila som správu.
Od: Candice
Basketbalový zápas práve teraz v telocvični. Príď.
Mobil som vložila naspäť do vrecka a spolu s Thomasom som podišla ku knižnici.
„Vieš presne, ako to tam bolo uložené?“ spýtala som sa ho a podala som mu všetko, čo som mala v ruke. Len pobavene prevrátil očami, vložil papiere naspäť a posunul knihu tak, že sa knižnica zatvorila. Poobzerala som sa po pracovni, aby som sa uistila, že je všetko tak, ako to bolo predtým, než sme sem vošli.
„Musím ísť na zápas do školy. Pôjdeš so mnou?“
„Nie,“ prehovoril a zdvihol svoju tašku zo zeme.
„Radšej ostanem doma.“
„Tak to určite nie,“ zasmiala som sa.
„Sám tu v žiadnom prípade neostaneš.“
„Prečo?“ spýtal sa ma a spolu sme podišli k dverám.
„Otec ma často necháva doma samého.“
„Ale ja nie som otec a to znamená, že pôjdeš so mnou. Bude to zábava, uvidíš,“ žmurkla som a rukou som mu jemne postrapatila vlasy.
„Bude tam Jake?“ spýtal sa.
Na sekundu som sa zastavila a pri vyslovení jeho mena som sa zachvela.
„Asi… možno… ehm, neviem,“ koktala som a nervózne som sa poškrabala na zátylku.
„Tak poďme!“ šťastne sa usmial a zatvoril za mnou dvere. Rýchlo vošiel do svojej izby, kde si odložil tašku a rýchlosťou svetla zletel na prízemie. Pobavene som prevrátila očami a išla som za ním.
„Koniec prestávky!“
Začula som, keď som s Thomasom vošla do veľkej telocvične. Porozhliadla som sa okolo seba a očami som hľadala Candice. Stála pri skupinke roztlieskavačiek, no nebola oblečená s drese. Uškrnula som sa, chytila som svojho brata za ruku a spoločne s ním som sa za ňou pobrala.
„Ahoj,“ potľapkala som ju po pleci a donútila som ju, aby sa na mňa otočila.
„Prišla si!“ povedala prekvapene a šťastne na objala.
„Vedela som to!“ zasmiala sa a slabo zatlieskala.
„Myslíš, že by som si nechala ujsť to, ako roztlieskavaš? Ale ako vidím, včerajšok ťa položil,“ uškrnula som sa a jemne som ju udrela do ramena.
„Vtipné,“ prevrátila očami.
„Niekto sa mi smeje, však? Ty si nemusela vstávať do školy, čo?“
„Nie. Spala som do obeda,“ provokovala som ju.
„A inak, prišla som o niečo?“
„Oh, áno!“ zasmial sa.
„Smithovi preskočilo a fauluje každú minútu. Rozhodca nestíha dvíhať karty.“
Prekvapene som na ňu pozrela, nechcela som veriť tomu, že by niečo také robil.
No ták, Smith! Už mi dochádzajú farby!“ zakričal rozhodca a následne na to zapískal.
Jake vrazil do hráča a schválne ho zhodil na zem. Ostal ležať a bolestivo sa chytil za nohu. „Smith, si vylúčený!“ povedal mu rozhodca a vykopol ho z ihriska.
Jake sa zhlboka nadýchol a z jeho očí sršal hnev. Naštvane pokrútil hlavou a rýchlym krokom utiekol do šatní.
„Čo sa s ním deje?“ spýtala som sa Candice, ktorá presne ako ja, neveriacky pozerala na to, čo sa tu dialo.
„Spýtaj sa samej seba.“
„Čo tým myslíš?“ spýtala som sa naštvane.
„Chceš mi azda povedať, že za to, ako sa správa môžem ja? Prepáč, ale ja s ním už nič nemám!“
„No práve!“ vyštekla afektovane.
„Už s ním nič nemáš.“
V hlave som si ešte raz premietla to, čo mi povedala a vtedy mi to došlo.
„Nebuď hlúpa!“ zafrflala som a mávla som rukou.
„Je mu to jedno.“
„Čo mu je jedno?“ spýtala sa takmer okamžite.
„Ty? Si smiešna, vieš to? Robíš sa, akoby ti to bolo jedno a pritom tvoje oči vyzerajú, akoby si preplakala celé noci.“
Sklopila som hlavu a zahanbene som si zahryzla do pery.
„Sama dobre vieš, že ste pre seba ako stvorení! Vykašli sa na tú dlhú story, ktorú si mi včera nechcela povedať a choď za ním!“ povedala prísne.
„A teraz!“
„Ale čo mu mám povedať? A ako sa mám správať?“ spýtala som sa naštvane.
„Nie je to jednoduché a ty to vieš!“
„Ale je!“ povedala a prebodla ma pohľadom.
„Choď a ja ti zatiaľ postrážim brata.“
Prikývla som a otočila som sa za seba, aby som oznámila Thomasovi, že na chvíľu odídem, no nebol tam.
„Kde je?“ spýtala som sa Candice, ktorá horlivo sledovala zápas.
„Na druhej strane,“ odpovedala a nespúšťala oči z hry.

Pozrela som sa oproti a uvidela som Thomasa s tímom našej školy. Prevrátila som očami a zlhboka som sa nadýchla. Nenápadne som prešla okolo niekoľkých ľudí a otvorila som dvere do šatní. Prešla som úzkou chodbičkou a pri každom kroku som sa pozerala okolo seba. Začula som rachot skrinky, za ktorým som sa vydala. Po pár metroch som videla naštvaného Jakea, ktorý stál pri skrinke a obliekal si čisté tričko.
„Ahoj,“ nervózne som ho pozdravila a oprela sa o skrinky tak, aby som naňho videla.
Trhlo ním, no ihneď sa spamätal a zapozeral sa na mňa divným pohľadom, ktorý ma znervózňoval.
„Zablúdila si?“ spýtal sa ma nepríjemne a do tašky začal baliť dres s oblečením.
„Naozaj vtipné,“ povedala som a jemne som zvráštila čelo. Snažila som sa nezrútiť alebo nepovedať niečo hlúpe.
„Prišla som za tebou.“
„Za mnou?“ uškrnul sa.
„Prečo?“
„Oh bože!“ zanadávala som a vyhodila som ruky do vzduchu.
„Môžeš prestať byť takýto?“
„A aký som?“ spýtal sa ma a zabuchol svoju skrinku.
„Správaš sa ako idiot už od rána!“ zasyčala som.
„A keď sa chcem len porozprávať, tak ma uzemníš!“
„Moment!“ zdvihol ukazovák do vzduchu a zvráštil čelo.
„Divíš sa? Dnes mi dievča, ktoré milujem dalo kopačky a tak trochu sa cez to neviem preniesť!“
„Nedala som ti kopačky!“ vyštekla som.
„Je to len pauza a ja potrebujem len čas!“
„Čas?“ zasmial sa.
„Čas na čo? Aby prišiel niekto iný, kto by ma nahradil alebo čo?“
„Oh, myslíš to vážne?“ zavrčala som od nervov. Iritovala ma celá táto hlúpa konverzácia a úprimne ľutujem, že som za ním prišla.
„Ty veľmi dobre vieš, čo k tebe cítim, tak sa prestaň správať ako zakomplexovaný debil! Je to všetko teraz ťažké, dobre? Mama, otec, ty a ja. Všetko! No keď to nevieš pochopiť, v tom prípade sme skončili!“
Môj jazyk sa nedal zastaviť a vravel všetko, čo som cítila. Vyzeralo to tak, že myslí len na svoje pocity a vôbec neberie ohľad na mňa a na to, čo cítim ja. Nie, nevyzeralo to tak! Ono tak tak aj bolo!
Previnilo sklopil zrak a oblizol si pery.
„Prepáč,“ pošepkal a nedokázal sa mi pozrieť do očí.
„Možno som bol ku tebe… hrubý.“
„Hrubý?“ zasmiala som sa.
„Fajn!“ vzdychol a hodil rukou do vzduchu.
„Možno až príliš. Ale štve ma to a a ani si nevieš predstaviť ako ma štve to, že s tým nemôžem nič urobiť.“
„Jake,“ vzdychla som a prešla som si rukou po vlasoch.
„Nerob to ešte ťažším, než to je.“
„Neuľahčuješ to.“
„Takže je to moja vina?“ vyštekla som a rukou som prekvapene ukázala na mňa.
„Prečo ma to nenapadlo skôr, však?“
„To som nepovedal,“ prehovoril a prstami si frustrovane zašiel do vlasov.
„Ale je to ťažké byť bez teba, aj keď len pár hodín. A čo teraz, keď budem okolo teba prechádzať každý deň?“ spýtal sa ma a zvráštil čelo. Ostala som ticho a odvrátila som od neho zrak.
„Zabudni na to,“ dodal a tašku so svojimi vecami si zavesil na plece.
Venoval mi krátky pohľad, obišiel ma a nechal ma tam stáť. Samotnú. Divím sa? Môžem si za to sama. Som hlúpa a nechala som ho odísť.

Foto: Tumblr

Ivet
Šéfredaktorka, ktorá sa stará o to, aby ste vždy mali tie najnovšie a najzaujímavejšie informácie. Miluje arašidové maslo, New York a kávu. Raz bude mať namiesto obývačky obrovskú knižnicu a záhradu plnú pivoniek. :)

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here