Bežala som nevedno kam a z očí mi padalo neskutočne veľa sĺz. Lapala som po dychu a aj keď som bola vyčerpaná, neprestávala som utekať. Chcela som byť preč od jeho domu, od neho, od všetkého, čo mi povedal. Cítila som sa zničene, ubolene, utrápene, ako oklamaný idiot. Vlastne to neboli len pocity, bola to hnusná skutočnosť. Cítila som, ako mi nepríjemne hučí v hlave. Chytila som sa za ňu a snažila som sa dostať z nej preč všetko. Emócie. Strach. Bolesť. 

Keď som si bola istá, že som dosť ďaleko, udychčane som zastala za rohom ulice, ruky som si položila na kolená a sklopila hlavu. Snažila som sa nabrať dych a hlavne neplakať. Nešlo to. Nedalo sa to zastaviť. Všetko, čo som v sebe chcela držať išlo nedobrovoľne von. Moje srdce kričalo a prosilo, aby som ho netrápila, no môj mozog mal zrejme iné plány.

Stále nemôžem uveriť tomu, čo sa stalo. Nie, nemôže to byť pravda! Jake mi nikdy nepovedal, že moja mama žije a ja som mu nikdy nepovedala, aby ma nechal odísť! Všetko to bolo len a len v mojej mysli, v snoch, z ktorých sa o pár sekúnd zobudím.
Poklipkala som očami, no nič sa nezmenilo. Nebol to sen. Nemohla som už ďalej stáť, bola som príliš vyčerpaná. Urobila som krok dozadu a zničene padla na chodník a telo si oprela o múr. Nohy som si skrčila až k brade a zaborila do nich hlavu. Prečo sa všetky zlé veci dejú len mne? Prečo? Nezaslúžim si byť šťastná presne tak, ako ostatní? Som iná než oni, že sa všetko hrozné deje len mne? Ako mi človek, ktorého milujem mohol klamať o niečom takom? Ako mi mohol človek, ktorý ma splodil, tajiť celý život smrť mojej matky, ktorá sa nikdy nestala? Ako?

Tieto otázky mi leteli hlavou a ja som nenachádzala odpovede. Nemysli na to, opakovala som si stále dookola.
Moja mama žije. Nikdy nezomrela, ako nám otec vždy tlačil do hlavy. Žiadna autohavária. Nič. Všetko to boli len klamstvá. Ako sa mám teraz otcovi pozrieť do očí? Čo ak by nevznikla hádka medzi mnou a Jakeom? Nikdy by som sa nedozvedela pravdu a žila by som len a len v klamstvách. Človek ma môže zničiť, nenávidieť, zlomiť, ale nikdy mi nemôže klamať. Som len naivné dievčatko, ktoré ničomu nerozumie, presne také, za aké ma má môj otec. Všetci mi klamú, akoby som nevedela uniesť pravdu. Snažia sa ma pred niečím chrániť? Ale pred čím? Všetci klamú a to je jediná pravda.
Ale on, on nemusel. Verila som mu viac, než svojej rodine, viac než kamarátkam, viac než sebe.
Život sa mi zrútil z jedného dňa na druhý. Bola som malá a musela som žiť s prázdnym pocitom v srdci, pretože som prišla o človeka, ktorého som milovala. Musela som vyrásť rýchlejšie ako ostatné deti, aby som sa vedela postarať o mladšieho brata. Nemala som detstvo ako moje kamarátky. Hračky som musela vymeniť za pracie prášky a zásteru, zatiaľ čo si moja mama, ktorá mala byť údajne mŕtva, chodila voľne po svete a nezaujímalo ju to, že má dve deti. Dá sa milovať niekto tak bezcitný, ako je ona? Ako môže niekto opustiť rodinu a vydávať sa za mŕtveho? Vysvetlí mi to niekto?
Zdalo sa mi, že tam sedím celú večnosť. Bolela ma hlava z toho ustavičného fňukania a v srdci som mala nepríjemné prázdno. Najradšej by som toto všetko povedala mojej najlepšej kamarátke a ona by mi určite pomohla. Ale komu? Emily? Sue? Už nejaký čas pre ne neexistujem a nie je nikto iný, komu by som natoľko verila. Nie je nikto, koho by som mala. Prišla som o všetko. O kamarátky, o Jakea, o všetko, na čom mi vždy záležalo. Nemám nikoho, kto by mi pomohol, alebo ma utešil.

Už ma prestáva baviť len sedieť a plakať. Už pár hodín je tma a jediné svetlo, ktoré vidím je to pouličné. Ťažko som vzdychla a cítila som, ako tá bolesť, ktorá ma ničila pomaly upadá. Pomaly som sa postavila a oprela sa o múr. Rukami som si prešla po tvári, aby som si utrela slzy a poriadne sa nadýchla. To bolo presne to, čo som celú dobu potrebovala. Vzduch. Z vrecka som vytiahla mobil a pozrela sa na displej, na ktorom svietilo 10 hodín večer. Mala by som ísť domov, ale ako sa môžem pozrieť na otca? Nedokážem to.
Neverím, že to urobím, ale musím jej zavolať. Ona je moja jediná záchrana, aj keď od nej nečakám ktovie akú pomoc. V kontaktoch som vyhľadala Candiciine číslo a jedným ťahom som ho vytočila. Naozaj to robím? Volám Candice Faithovej a chcem ju požiadať o pomoc. Som normálna?
Telefón zvonil už dlhšiu dobu, no nedvíhala mi. V sekunde, keď som chcela položiť sa ozval Candiciin prekvapený hlas.
„Tylerová?“ spýtala sa a aj keď som ju nemohla vedieť, vedela som, že sa mi vyškiera.
„A-ahoj,“ vykoktala som pozdrav a snažila som sa, aby nespoznala, že som plakala.  „Predtým než položíš a vypneš si mobil, prosím, vypočuj ma,“ povedala som rýchlo, aby nemala možnosť urobiť niečo z toho, čo som práve vymenovala. Nastalo hrobové ticho a ja som spanikárila. Zahryzla som si do nechtu na palci a klepala som sa od strachu.

„Počúvam,“ povedala napokon, na čo som si poriadne vydýchla.
„Ja, ja viem, že to medzi nami nikdy nebolo bohvie aké, ale…“ zasekla som sa v polovici vety a videla som rozmazane. Moje oči sa opäť zaplavili slzami a začala som hlasito vzlykať. „Potrebujem pomôcť,“ zašepkala som a pevne som dúfala, že rozumela, pretože ak by som to musela zopakovať, zrútila by som sa.
„Jess, čo sa stalo?“ spýtala sa a v jej hlase bol cítiť strach a starosť.
„Počúvaš ma? Kde si?“
Rozplakala som sa ešte viac a ruku som si položila na ústa, aby som stlmila vzlyky.
„Jessica, okamžite mi povedz kde si, inak ti vyškriabem oči mojou novou manikúrou!“ povedala vážnym tónom.
Chcelo sa mi smiať z toho, čo povedala. Vždy bola taká. Bola to proste Candice.
Poobzerala som sa okolo seba a zbadala som veľkú tabuľu na lampe, na ktorej bol názov ulice.
„Charless Street, asi jeden blok od Jakeovho domu,“ odpovedala som napokon. Pri vyslovení jeho mena som sa celá rozochvela a moje srdce vynechalo pár úderov.
„Prosím, len príď a zober ma preč.“
„Budem tam o päť minút, dobre?“ oznámila mi a ja som počula odomykanie auta. Chvíľu bolo medzi nami ticho a bolo počuť buchnutie dverí.
„Ďakujem,“ zašepkala som a chystala som sa položiť, keď som počula Candiciin nádych.
„A Jess,“ vzdychla.
„Viem, že si o mne myslíš len to najhoršie, ale ja nie som taká suka, za akú ma všetci majú,“ povedala.
Previnilo som si zahryzla do pery a rozmýšľala som, čo jej mám povedať. To ja som bola predsa tá, ktorá ju celé roky len ohovárala a najviac neznášala.
„Verím ti,“ dostala som zo seba a počula som, ako sa jemne zasmiala.
Zložila som a jedným podržaním tlačidla som mobil vypla, pre prípad, že by mi volal otec a až potom som a ho zasunula naspäť do vrecka. Cítila som úľavu v celom tele a oblial ma pocit istoty, že predsa je len niekto, kto sa na mňa nevykašľal. Aj keď to bola Candice Faithová, najnesympatickejšie dievča na škole.
Neprešlo ani päť minút a na prázdnej ceste sa objavilo Candiciino auto, ktoré zastavilo asi meter odo mňa. Zhlboka som sa nadýchla a podišla k autu. Váhavo som otvorila dvere na mieste spolujazdca a pomaly som nastúpila.
„Ahoj,“ s úsmevom som pozdravila a neposlušný prameň vlasov som si zastrčila za ucho.
Len sa usmiala a bez slov otočila auto tým smerom, ktorým pred chvíľou prišla. Nervózne som si žula spodnú peru a nenápadne som sledovala jej pokojnú tvár. Pozerala sa priamo na cestu a sústredila sa len a len na ňu. Pozrela som sa pred seba a otvorila som tienidlo, v ktorom bolo zrkadlo. Opatrne som ho odkryla a Candice mi automaticky zapla malé svetlo. ďakovne som sa na ňu usmiala a po pár hodinách som sa konečne odvážila pozrieť sa na seba. Pri pohľade na seba moja tvár stuhla. Krvavé oči, pod ktorými sa nachádzali veľké opuchnuté kruhy nevyzerali najlepšie. Bola som špinavá, červená a zničená. Vzdychla som nad tým, ako som vyzerala a divila som sa, že sa ma Candice na nič nepýtala, keď ma zbadala v tomto stave.
„Vyzerám hrozne,“ povedala som a tým som prerušila to ticho, ktoré medzi nami už dlhšiu dobu vládlo. Nútene som sa usmiala, aby som potlačila smútok a tienidlo dala naspäť na miesto.
„Nie je to najlepšie,“ prehovorila neistým, no zároveň posmešným tónom.
„Ale dá sa to zachrániť.“
Prikývla som a pomrvila sa na sedadle.
„Ďakujem, že si po mňa prišla,“ jemne som vzdychla a zadívala sa na ňu.
Na chvíľu odvrátila zrak od cesty a venovala mi pohľad, ktorý som na nej ešte nevidela. Úprimný a chápavý. Je to vôbec ona, alebo tu sedím úplne s cudzou osobou?
„Ak by ťa to zaujímalo, práve som sa chystala vyraziť si niekam do baru, ale zavolala si,“ povedala prísnym tónom a nechutne ma prebodla pohľadom. Cítila som sa divne, akoby som jej zmarila niečo dôležité tým, že som zavolala a potrebovala pomoc. Jej tvár sa zo sekundy na sekundu zmenila, mykla plecom a usmiala sa.
„Ale nemáš za čo.“
S potlačeným smiechom som pokrútila hlavou a obe sme sa slabo zasmiali. Odvrátila som zrak od nej k oknu a oprela som si oň hlavu. Zahľadela som sa von a jemne zatvorila oči.

Cítila som, ako auto zastalo a ja som pomaly otvorila oči. Párkrát som nimi poklipkala a až potom si uvedomila, že som zaspala. Pozrela som sa cez okno a zbadala som, že stojíme pred Candiciiným domom. Pozrela som sa na Candice, ktorá vyťahovala kľúče zo zapaľovania a hneď na to zaistila volant.
„Ideme?“ spýtala sa so zdvihnutým čelom.
„Potrebuješ sprchu a určite si hladná.“

Keď som si rukou prešla po vlasoch, zistila som, že má pravdu. Môj žalúdok vydával zvuky, čo znamenalo, že na to tiež nie je najlepšie. Prikývla som a obe sme vystúpili z auta. Prešli sme úzkym chodníčkom k dvojposchodovému domu, v ktorom bývala a ja som sa nechala viesť širokou vstupnou halou až k nej na poschodie. Otvorila dvere na jej izbe a tašku, ktorú mala prevesenú na pleci nedbalo hodila na zem a kľúče od auta šmarila na drevenú komodu. Jej izba bola obrovská, vyfarbená slabo modrou farbou s bielou tapetou a miliónmi plagátov na jednej stene. Posteľ mala oblečenú zamatovými čiernymi obliečkami, na ktorých boli povyšívané červené ruže. Vyzeralo to tu úžasne. Jednoducho, no predsa inak než všetky izby. A nebola tu ružová farba.
„Chceš pohár vody?“ vzdychla unavene a milo sa usmiala.
Nemo som prikývla a úsmev som jej opätovala. Zatiaľ čo si dávala dole koženú bundu, podišla som k obrovskému zrkadlu v jej izbe a zapozerala sa na moju zničenú tvár. Vyzerala som naozaj, naozaj hrozne. Nechtami som si prehrabla vlasy a slabo vzdychla. Sledovala som Candice, ako sa hrabe v šatníku, z ktorého zobrala zopár čistých vecí. Kráčala smerom ku mne a o pár sekúnd som cítila jej ruku na mojom zápästí.

„Vyzeráš viac ako hrozne, zlatko,“ uškrnula sa a ťahala ma von z izby.
„Mala by si si dať sprchu, poprípade kúpeľ,“ povedala a spolu s ňou som zastala pri kúpeľni. „Čisté uteráky sú na poličke a tu máš čisté oblečenie,“ usmiala sa, podala mi do ruky veci, ktoré pred chvíľou vytiahla zo svojho šatníka a kráčala dole na prízemie.
Prekvapene som sa zatvárila, pokrútila som hlavou a zatvorila sa v kúpeľni. Sprcha. To je presne to, čo teraz potrebujem.
Vošla som naspäť do Candiciinej izby a zbadala som ju, ako sedí na posteli s množstvom šminiek a nanáša si na riasy čiernu riasenku. Akonáhle ma zbadala, zatvorila ju a spolu so zrkadlom, ktoré držala v ruke ju položila na posteľ. Neisto som vykročila a sadla si na kraj postele, presne oproti nej.

„Môžem ťa nalíčiť?“ spýtala sa ma začala sa prehrabovať v kozmetickej taštičke.
„Mám aj vodeodolnú riasenku,“ so smiechom sa ušrnula a vytiahla ju z taštičky.

Obe sme sa zasmiali a mne vôbec nevadilo, že to mala byť urážka. S úsmevom som prikývla a posunula som sa k nej bližšie, aby mohla začať. Sadla som si do tureckého sedu a ruky som si voľne položila na stehná. Oči som prevrátila dohora a o malú chvíľu som cítila, ako mi prechádza po riasach riasenkou.
„Kde sú tvoji rodičia?“ spýtala som sa, aby som prerušila ticho a zároveň ma užierala zvedavosť.
„Nemohla som si nevšimnúť, že si o takomto čase sama doma.“
Moja otázka ju zrejme prekvapila, pretože celá ztuhla a z jej tváre sa nedalo nič vyčítať. Zatvorila riasenku a aby sa vyhla môjmu pohľadu, začala sa znovu prehrabávať v taštičke. Čakala som na odpoveď, aj keď dlho nič nevravela. Chcela som povedať niečo ako ‘haló si tu?’, ale pre istotu som držala jazyk za zubami.
„Vieš čo? Zabudni na to,“ mávla som rukou, aby som ju ubezpečila, že mi to je jedno a schmatla som do ruky zrkadlo, aby som sa pozrela na moje nalíčené oči.
„Od začiatku roka bývam sama,“ prehovorila asi po minúte ticha s ťažkým vzdychnutím. „Povedali mi ‘budeš dospelá’ a zmizli,“ nútene sa zasmiala a v jej slovách bol cítiť smútok. „Ale to je v poriadku,“ mávla rukou, akoby nič.
„Zvykám si.“
„Zmizli? A-ako zmizli?“ prekvapene som na ňu hľadela a nestačila som sa diviť tomu, čo mi práve povedala.
„Proste ma tu nechali Jess,“ vzdychla a falošne sa pousmiala.
„Samotnú, bez ničoho. Už dávno môj život nie je ako z rozprávky. Vlastne nikdy nebol.“
Sledovala som jej tvár, ktorá bola silnejšia, než kedykoľvek predtým. Nevidela som emócie, skrývala ich a bola v tom naozaj dobrá.
„A vieš čo je najsmiešnejšie?“ zasmiala sa a pokrútila hlavou.
„Že všetci chcú byť ako ty, mať veľký dom, drahé veci a úžasné auto a jediné, čo chceš ty, sú rodičia, ktorí javia aspoň trochu záujmu o svoju dcéru.“
Bola som zmätená z toho, čo mi povedala. Chcem povedať, že som jej celé tie roky závidela všetko, dokonca aj to, že dýcha rovnaký vzduch ako ja. Vždy som si myslela, že to má ľahšie, že má všetko a preto sa správa tak, ako sa správa. Je to Candice, doparoma! Namyslené a odporné dievča, ktorú všetci milujú! Žiadne smutné dievča, ktoré mám práve teraz chuť objať!
Natiahla som sa k nej a objala som ju najsilnejšie a najúprimnejšie, ako som len vedela. Chcela som, aby mala istotu, že som tu, že ju chápem a všetko si nechám pre seba. Neverím, že ju objímam. Divím sa tomu, že tu s ňou vôbec sedím v jednej izbe.

Držala som ju v objatí tak dlho, ako potrebovala. Na moje prekvapenie sa vôbec nebránila. Vládlo medzi nami ticho, no bolo príjemné. Po tom, čo mi povedala som cítila, že som na rade ja. Doteraz sa ma na nič nespýtala a ja mám pocit, že ak jej to poviem, tak ma podrží. Nevedela som to určite, ale pokúšala som sa v nej nájsť tú stránku, ktorú som u nej nikdy nevidela – tú dobrú.
„Moja mama žije,“ zašepkala som, hlavu som mala položenú na jej ramene. Cítila som, ako sa jej naplo telo, pomaly ma od seba odsunula a prekvapene mi hľadela do očí. Ruky mala položené na mojich pleciach a ani na sekundu zo mňa nespustila oči.
„Čo?“ dostala zo seba asi po pol minúte.
„Ako to, že žije? Nezomrela predsa pri… autonehode?“
„Pravdepodobne nie,“ povedala som a aj cez ten smútok a nepríjemný, ubíjajúci pocit v bruchu som sa snažila byť vtipná. Ťažko som vzdychla a uprene som sa na ňu pozrela.
„Čo mám robiť, Candice?“ spýtala som sa šepotom, pretože ak by som sa čo i len pokúsila zvýšiť hlas, rozplakala by som sa.
„Všetci mi klamali. Celé tie roky som žila v klamstvách. Zatiaľ čo som mamu po nociach oplakávala, ona si šťastne chodila po uliciach New Yorku. Ako mi mohli všetci klamať o niečom takomto?“ šepkala som čoraz slabšie, ale nepomohlo to. Pocity z dnešného dňa sa vrátili a moje oči zaplavili slzy. Akonáhle sa mi po líci skotúľala prvá slza, Candice na nič nečakala a pritisla si ma k sebe. Rozplakala som sa jej na ramene a ona mi upokojujúco hladila chrbát.

„Ľudia sú svine!“ zavrčala a oprela si bradu o moju hlavu.
„Posraný svet aj so všetkými jeho obyvateľmi!“
„Prosím, nerozosmievaj ma,“ zasmiala som sa cez slzy a jednou rukou som si ich utrela z tváre.
„Tvoj otec je hazel, uvedomuješ si to? Nechal ťa trápiť sa! A ja som si myslela, že som na tom najhoršie,“ vzdychla a pokrútila hlavou.
„Chudinka Candice. Ktorú všetci len využívajú, aby sa zviditeľnili je teraz bez rodičov,“ vravela ironicky a s úškrnom, akoby to bola sranda.
„Nevrav tak!“ ohriakla som ju šepotom a odtiahla som sa od nej.
„Je toho na nás proste priveľa a nemôžeme dovoliť, aby nás to ovplyvňovalo a preto už nebudeme plakať, “ usmiala som sa a zhlboka som sa nadýchla. Bruškami ukazovákov som si zotrela prebytočné slzy z tváre a venovala som jej široký úsmev.
„Ako vyzerám?“ spýtala som sa jej.
„Viem, že teraz nie je vhodná doba na vtipy, ale …“ odmlčala sa a zobrala do ruky riasenku, ktorou ma maľovala.
„Máš šťastie, že je vodeodolná!“ povedala vážnym tónom a zamávala predo mnou riasenkou. Obe sme vybuchli smiechom a ja som sa na okamžik cítila šťastne. Uľavilo sa mi a bola som rada, že je to práve Candice, ktorá sa to dozvedela.
Lapali sme po dychu a radostne sme vydýchli.
„Rada by som vedela detaily o tvojom živote, ale vzhľadom na našu minulosť je to skoro. Možno sa niekedy otvorene porozprávame a budeme spomínať, aké kravy sme boli, keď sme si v škole strihali vlasy,“ zasmiala sa a ja s ňou. Mala pravdu.
„Asi nebudeš mať náladu niekam ísť, ale nepôjdeme niekam do klubu? Mám chuť sa poriadne opiť a užiť si tento večer. Ostali by sme tu, keby som tu mala niečo na pitie, ale keď nejde alkohol k nám, pôjdeme my za ním,“ uškrnula sa.
Z chuti som sa zasmiala a neveriacky som pokrútila hlavou.
„Poďme.“
„Prosím?“ falošne zalapala po dychu.
„Súhlasila si práve s mojím šialeným návrhom?“ spýtala sa ma a zadržiavala smiech.
„Samozrejme!“ povedala som, akoby nič.
„Zabavíme sa a zapijeme môj dnešný rozchod,“ prehlásila som a postavila som sa z postele.
„Počkaj…čo?“ udivene sa na mňa pozrela a chytila sa za hruď.
„Ty akože nechodíš s…“
„Správne,“ dokončila som za ňu, aby zbytočne nevyslovovala jeho meno, ktoré mi aj tak posledné hodiny hučalo v hlave.
„Ale to už je iný príbeh,“ rýchlo som dodala, aby sa ma na nič nepýtala.
Len mykla plecom a zamierila k šatníku, z ktorého postupne vyhadzovala oblečenie.
Myslím, že ísť domov by bola chyba. Táto noc ešte bude stáť za to.

Z pohľadu Jakea

Mlátil som do boxovacieho vreca už vyše hodiny. Potreboval som zo seba dostať ten hnev, ktorý ma sprevádzal a všetky zlé pocity. Bol som zničený, no neprestával som. Nevedel som pochopiť, kde sa to všetko vo mne naraz zobralo. Výčitky, bolesť, agresivita. Ako som mohol byť taký idiot a nechať ju len tak odísť? Vedel som, že mám držať hubu a nemám dovoliť, aby to zo mňa vyletelo, ale stalo sa. Čakal som snáď, že zareaguje inak? Čakal som niečo lepšie, keď som jej tajil veci, o ktorých by mala vedieť? Nie, nečakal. Preto som práve teraz tu, vybíjam si zlosť na vreci a vyčítam si každé slovo, ktoré som povedal a ktoré jej ublížilo. Nie je nič, čo by mi zlepšilo aspoň trochu náladu. Nič.
„Čo tu robíš tak neskoro v noci?“ zasmial sa George, keď vošiel do posilňovne a zbadal ma. Ignoroval som jeho posmešné pohľady a ani som sa naňho nepozrel.
„Posiluješ?“ odfrkol so smiechom a zatvoril za sebou dvere.
Na chvíľu som prestal boxovať a prebodol som ho nenávistným pohľadom.
„Ak mieniš mať sprosté poznámky, tak vypadni, pretože na teba nemám náladu!“ zavrčal som.
„Okej bro,“ povedal prekvapene a zdvihol ruky na znak toho, že sa vzdáva.
Mlčky si zobral rukavice, ktoré boli položené na zemi. Cez údery som nenápadne sledoval, čo robí. Rukavice si poriadne nasadil, stúpol si oproti mne a začal robiť presne to isté, čo ja.
„Povieš mi, čo sa stalo?“ prehovoril do ticha a môj žalúdok sa okamžite stiahol.
Naprázdno som prehltol, nedával som na sebe nič poznať. Zahryzol som si do vnútra líca a zhlboka som sa nadýchol.
„Povedal som jej, že jej mama žije.“
George okamžite prestal boxovať a chytil vrece do oboch rúk, čím mi naznačil, že mám prestať aj ja.
„Si idiot, alebo čo?“ vyprskol.
„Vieš, že sa o tom nemala nikdy dozvedieť!“
„Viem, ale čo som mal robiť?“ zasyšal som podráždene a rukou si zotrel pot z čela.
„Mal som sa pozerať na to, ako mi vraví o mame a o tom, že ak by mala možnosť, tak by ju chcela znovu vidieť? Nebolo to jednoduché, dobre?“
Neveriacky na mňa pozrel a hlasno vzdychol.
„Ty si najväčší idiot na tejto planéte, Smith!“ zavrčal a nútene sa zasmial.
„Už teraz si mŕtvy, ak sa na to bude pýtať. Si mŕtvy.“
„Počúvaj ma!“ precedil som cez zuby a naštvane som si dal dole rukavice, ktoré som odhodil na zem.
„Sám dobre viem, že som to dokašľal, ale ja som jej nemohol klamať. Rozumieš? Začala mi vravieť o sestre a naliehala a ja som len vybuchol!“
„Ja som len vybuchol!“ pokúšal sa ma napodobniť.
„Povedz mi, prečo si nevážiš toho, čo máš? Prečo musíš byť debil?“
„Pretože!“ zvýšil som hlas.
„Pretože som zamilovaný! Áno, som zamilovaný a neviem ju dostať z hlavy!“ kričal som po ňom a zúfalo som vyhodil ruky do vzduchu.
„Pretože ju milujem najviac ako sa len dá a urobil by som všetko pre to, aby bola šťastná, rozumieš? Všetko!“
Zvráštil čelo a pery stlačil do úzkej čiary. Nebol som prekvapený ani z jeho výrazu tváre, pretože všetko to, čo som povedal u mňa ešte nikdy nepočul.
„Ty nebývaš zamilovaný, povedal napokon.“
Vzdychol som a rukou som si prešiel po vlasoch.
„Ja viem. Ale teraz som.“

Bola to pravda. Nikdy som nemal dievča, ku ktorému by som niečo cítil. Nikdy. Ale prišla ona a zmenila to. Vedel som, že k sebe obaja niečo cítime už od samého začiatku, no nevedel som, čo to je. Teraz to viem, ale prajem si na to čo najrýchlejšie zabudnúť. Ničí ma to. Už pár hodín som z toho všetkého mimo. Mimo z toho, že som o ňu prišiel.
„Asi by som ti teraz mal povedať niečo ako ‘bude to v poriadku’, ale viem, že nebude,“ povedal a pokúsil sa o úsmev.
„Rozišli sme sa,“ mykol som plecom a ani som sa naňho nepozrel. Nechcel som, nemohol som.
„Čo?“ vyprskol.
„Ako to myslíš, že ste sa rozišli? Čo povedala?“ zahŕňal ma otázkami a ja som si prial, aby táto konverzácia skončila.
„Je koniec,“ vzdychol som s falošným úsmevom.
„ Pokašľal som to a stratil som to najlepšie, čo ma v živote stretlo,“ odvrátil som zrak od Georga a schmatol som fľašu s vodou, ktorá bola položená na stole, aby som sa mohol napiť. Otvoril som ju a nalial si do hrdla skoro polovicu.
„Ako?“ spýtal sa potichu po pár sekundách ticha.
Vzdychol som, nechcel som o tom hovoriť. Bol som na seba naštvaný a rozčúlený a jeho otázky mi to naozaj neuľahčovali.
„Proste sa to stalo, dobre?“ vyprskol som.
„Neviem prečo a ani ako, ale skončilo to! Nechcem na to myslieť, pretože stále dúfam, že to je len sen a ja sa zobudím a všetko bude v poriadku. Ale ako sa mám cítiť v poriadku, keď jej neustále vyvolávam a má vypnutý mobil? Ignoruje ma, nemám ani poňatia, kde je a úprimne? Bojím sa o ňu.“
Naštvane som si sadol za stôl, prešiel som si rukami po vlasoch a tvári a následne som päsťami silno udrel do stola.
„Môžeš si za to sám, Smith,“ povedal a dal si dole boxovacie rukavice.
„Zatiaľ čo ty si sa k nej správal ako najväčší idiot, druhí túžili po tom, aby im venovala aspoň jeden úprimný úsmev.“
S udiveným výrazom som sa naňho zadíval a sledoval som, ako sa pomalým krokom blíži ku dverám.
„Kto sú tí ‘druhí’?“ spýtal som sa ho ešte predtým, než stihol zmiznúť.
Zastavil sa pri dverách.
„Skús hádať,“ povedal s jemným úsmevom na perách a odišiel.

Jeho slová ma zmiatli, vôbec som nerozumel tomu, čo mi povedal. Z premýšľania ma vytrhlo vibrovanie môjho mobilu, ktorý bol položený na stole. Chytil som ho do ruky a pozrel som sa na meno John, ktoré svietilo na obrazovke. Vytreštil som oči a váhal som, či mám zdvihnúť. Určite sa ho už stihla spýtať na všetko a teraz je čas, aby mi naložil. Naprázdno som prehltol, vzchopil som sa a jedným ťahom po obrazovke som hovor prijal.
„Kde je Jessica?“ ozvalo sa z druhej strany mobilu.
„Čo?“ spýtal som sa udivene.
„Ako to myslíš?“
„Tak, ako to hovorím!“ zasyčal a v jeho hlase bolo cítiť napätie.
„Sú dve hodiny ráno a ona nie je doma!“
Moje srdce vynechalo pár úderov a zdalo sa mi, že všetko okolo mňa sa zastavilo. Žalúdok sa mi začal kŕčovito zvierať a úplne mi vyschlo v krku.
„Odišla o deviatej, John,“ povedal som potichu a hlavu som si zúfalo podoprel rukou.
„Doparoma! Robíš si srandu?“ zakričal. Verím, že ak by stál teraz oproti mne, zabil by ma aj pohľadom.
„Prísahám, že som ju odvtedy nevidel,“ vzdychol som naštvane a lomcoval mnou strach. „Pokúsim sa nejak zistiť, kde je. Ak by som čokoľvek zistil, ihneď ti zavolám,“ povedal som a v sekunde som ukončil hovor. Moja hruď sa nekontrolovateľne dvíhala a ťažko som lapal po dychu. Nevedel som sa na nič sústrediť, len som sedel a premýšľal, kde by mohla byť. Otvoril som kontakty na mojom mobile a prstom som roloval obrazovku a premýšľal, komu by som mohol zavolať. Bude s Emily? Dlhšiu dobu som ich spolu nevidel, takže ju vylúčim. A čo ak sa o ňu postaral ten hajzel Billy? Čo ak ju teraz drží niekde v tej svojej zatuchnutej a špinavej miestnosti? Myslím, že ak by s ňou bol, dávno by mi zavolal, aby ma vydieral.

„Kde može byť?“ zúril som a rukou si silno potiahol končeky vlasov. Zostáva mi už len jedno meno. Candice. Ale aká je pravdepodobnosť, že môže niečo vedieť? Musím sa presvedčiť.
Neváhal som a vytočil som jej číslo. Po pár pípnutiach konečne zdvihla, no jediné, čo som mohol počuť bola silná hudba.
„Haló?“ ozval sa niekto. Nebola to Candice a ja som nemohol rozoznať, čí hlas je na druhej strane.
„Je tam niekto?“ znovu sa ozval a tentokrát som presne vedel, kto to je. Jessica. Moje srdce začalo biť rýchlejšie a ja som sa švihom postavil zo stoličky.
„Jessica, kde si?“ spýtal som sa. Prechádzal som sa po miestnosti a hrýzol som si spodnú peru. Pevne som zvieral mobil v ruke a voľnou rukou som sa poškrabal na zátylku.
„Jake?“ vyslovila moje meno a v jej hlase bolo cítiť prekvapenie. Potom mlčala a ja som znervóznel.
„Čo chceš?“ spýtala sa so smiechom.
„Kde si?“ zavrčal som od zlosti.
„Vieš, koľko je hodín?“
Znovu sa zasmiala, no tentokrát hlasnejšie.
„Nestaraj sa, som v dobrých rukách,“ kričala do telefónu, aby som jej rozumel.
„Ešte drink, prosím,“ zvolala a ignorovala to, že so mnou vôbec volala. Bola opitá a bola niekde v klube. Vedel som to podľa toho, ako sa správala a podľa hudby v pozadí.
„Môžeš mi povedať, kde sa nachádzaš? Prídem po teba!“ povedal som odhodlane, vyšiel som z telocvične a zamieril som hore do svojej izby.
„Nie si moja matka, jasné?“ zasyčala od zlosti.
„Už nie som tvoja a ty nemáš právo starať sa o mňa!“
„Si opitá a potrebuješ ísť domov!“ povedal som ráznym tónom, vyzliekol som si spotené tričko a hodil som ho na zem. Zo zásuvky som si zobral čisté a hneď si ho obliekol.
„Ty nevieš, čo potrebujem!“
„Ste všetci pripravení roztočiť to v Maracas klube?“
Začul som a než som stihol čokoľvek povedať, zložila. Pozrel som sa na mobil a naštvane som pokrútil hlavou. Okamžite som vytočil Johnovo číslo a netrpezlivo som čakal, kým to zdvihne.
„Maracas Klub,“ povedal som, keď som počul jeho dych, ktorý sa ozýval z telefónu.

Z pohľadu Jess

„Bavíš sa?“ spýtala sa ma Candice, ktorá sa za mnou nečakane objavila. Jej tvár bola červená a na čele sa jej vytvorili drobné kvapôčky potu z toho, že celú noc tancovala.
Hodila som do seba pohár vodky, ktorú som mala pred sebou a odporne som sa zatvárila. Bolo to nechutné, no cítila som sa úžasne. Neviem presne, koľký v poradí bol, pretože som ich prestala počítať, keď som do seba dostala desiaty.
„Je to tu úžasné!“ zvolala som šťastne a jednu ruku som zdvihla do vzduchu. Cítila som sa voľne, príjemne a neustále som mala potrebu smiať sa. Mala som divný pocit v žalúdku, prichádzalo mi zle, ale zvládala som to. S úsmevom som sa pozrela na Candice, ktorá si objednala ďalší drink a odpila si z neho.
„Vravela som ti, že sa musíme nejak odreagovať,“ zasmiala sa a trubičku si znovu vložila do úst. Odpila si ešte párkrát a potom ma potiahla z barovej stoličky.
„Poďme tancovať!“ zakričala a už ma vliekla za sebou na parket.
Začali sme šialene tancovať a mne sa točila hlava. Zahmlievalo sa mi pred očami, ale smiala som sa, keď som videla Candiciin šťastný výraz tváre. Určite bola opitá.
O pár minút sa za mnou objavil neznámy chlapec, ktorý začal tancovať presne do rytmu pesničky. Jemne sa o mňa obtieral a mne to vôbec neprekážalo. Chytil ma zo zadu za boky a opatrne mnou pohyboval.
„Nechceš odtiaľto vypadnúť?“ zašepkal mi do ucha, až som ho skoro nepočula. Opitá časť môjho ja vravela, že je to normálne no tá triezva časť vravela, že by to bola chyba.
Chcela som mu odpovedať, keď vtom sa rozleteli dvere a dovnútra začali bežať policajti v kuklách. Nevedela som, čo sa deje. Hudba sa vypla a ľudia začali panikáriť. Než som sa stihla spamätať, cítila som, ako ma niekto ťahá preč. Bola to Candice. Ťahala ma ďalej  od všetkých a keď sme sa priblížili k nejakým dverám, zaostrila som a prečítala som nápis ‘únikový východ’. Celé udychčané sme vyšli von z klubu a ja som sa konečne nadýchla čerstvého vzduchu.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa jej a chytila si boľavú hlavu.
„Prišli policajti,“ povedala a hľadala niečo vo svojej kabelke.
„Ak nás tu uvidia, máme problém, pretože nie sme plnoleté,“ vravela nervózne a z kabelky vybrala kľúče od auta.
„Ty chceš šoférovať?“ vyvalila som oči, keď som si uvedomila, že obidve sme pod vplyvom alkoholu.
„Som triezva, jasné?“ zasyčala a snažila sa ma ubezpečiť jej vážnym tónom. Podlomili sa jej kolená a ledva držala rovnováhu.
„Nie, nie si!“ povedala som a vytrhla som jej kľúče z ruky.
„Čo to ro…“ snažila sa protestovať, no niekto otvoril dvere, ktorými sme prišli a obe sme stuhli. Síce sme nevedeli, kto to je, ale báli sme sa.
„Čo sa stalo?“ spýtala som sa neznámeho muža, ktorý stál oproti nám.
„Prečo tu sú policajti?“
„Je to razia,“ vysvetlil mi.
„Že vraj tu je dcéra nejakého mafiána, ktorý ich zavolal.“
Akonáhle vyslovil to slovo na m, všetka krv v tele mi stuhla a srdce sa mi na malý moment zastavilo. Zalapala som po dychu a rukami som si prešla po očiach a dúfala som, že je to sen. Sú tu, lebo ich zavolal môj otec, aby ma odviedol domov.
Pozrela som sa na vystrašenú Candice a chytila som ju za rameno.
„Bež, ja sa o seba postarám,“ vykročila som k dverám a zmizla som skôr, než stihla protestovať.

Vo vnútri vládol chaos a všade po zemi ležali ľudia, ktorí v tomto klube nemali čo robiť. Nenápadne som sa dostala až k hlavnému vchodu. Otvorila som obrovské sklenené dvere a uvidela som asi osem policajných áut. Poobzerala som sa okolo seba, motala sa mi hlava a moje oči ma absolútne zradili. Chcela som vykročiť vpred, keď niečia ruka chytila môj lakeť a vliekla ma preč. Pozrela som sa hore a uvidela som chladnú tvár môjho otca. V tej chvíli som absolútne vytriezvela a môj žalúdok naplnili odporné kŕče strachu. Odtiahol ma až k nášmu autu, kde som ledva udržala rovnováhu a skoro som spadla. Chytila som si tvár a prešla som si po nej. V hlave sa mi krútilo a bolo mi na zvracanie. O malú chvíľu som to už nemohla v sebe udržať a vyvracala som sa na chodník. Moje oči sa zaliali slzami a môj žalúdok si konečne vydýchol. Nahmatala som zadné dvere nášho auta a nastúpila som do nich. Ani neviem, ako som sa posadila a premohol ma spánok.

Zaznamenala som, že auto zastavilo a nenápadne som otvorila oči. Zastali sme pár metrov od vchodových dverí a počula som, ako otec vystúpil z auta. Bála som sa zobudiť, pretože akonáhle uvidí, že som na tom ako-tak dobre, zabije ma. Zatvorila som oči a cítila som, ako ma otec zobral na ruky a kráčal so mnou do domu. Jeho telo bolo napnuté, ale statočne ma držal vo svojom náručí. Pomaly ma niesol na poschodie, jednou nohou kopol do dverí na mojej izbe, ktoré sa otvorili a opatrne ma položil na posteľ. Oči som mala stále zatvorené, chcela som, aby si myslel, že spím a nie som schopná ničoho. Pretočila som sa na bok a otec ma zakryl dekou. Pohladkal ma po líci a o malú chvíľu sa moje dvere zatvorili. Nebola som schopná moje oči viac otvoriť, bola som príliš unavená.
Zobudila som sa na príšerné sucho v hrdle a bolesť hlavy. Pomrvila som sa na posteli a oči som mala stále zatvorené. Chytila som sa za hlavu a snažila som sa spomenúť, čo sa včera stalo, no mala som okno. Nepamätám si nič. Nepamätám si, ako som sa ocitla v posteli, keď sme sa s Candice maľovali.
Otočila som sa na druhý bok a chcela som sa snažiť ešte na chvíľu zaspať, no začula som slabé odkašlanie. Moje oči sa automaticky otvorili a ubolené telo sa posadilo na posteľ. Naprázdno som prehltla a ostala som nemo pozerať na osobu, ktorá sedela oproti mne na stoličke. Jake.
Pozeral na mňa s úsmevom a jeho tvár vyzerala zničene. Prešla som si rukou po vlasoch a poškrabala som sa vzadu na zátylku.
„Čo tu robíš?“ spýtala som sa ho naštvane a vyskočila som z postele. Chytila som sa za brucho, v ktorom som cítila odpornú bolesť.
„Aj tebe prajem dobré ráno,“ usmial sa a prešiel si rukami po stehnách.
Vyzliekla som si koženú bundu, ktorú som mala celú noc na sebe a nenápadne som sledovala Jakea, ktorý zo mňa nespúšťal oči.
„Nemal by si tu byť,“ povedala som, keď ma jeho pohľady začali provokovať.
„Prosím odíď.“
Smutne vzdychol a postavil sa zo stoličky. Bol len tri metre odo mňa a moje srdce sa silno rozbúchalo. Celú dobu som sa pozerala do zeme, aby som sa vyhla jeho pohľadu a hodila som bundu na posteľ.
„Nemôžem odísť,“ zašepkal a zdvihol mi bradu, čím ma donútil, aby som sa na neho pozrela.
V jeho očiach bol vidieť smútok, bolesť a starosť. Presne to, čo aj v mojich. Pri jeho pohľade na mňa som ucítila tú nepríjemnú hrču v hrdle a obraz, ktorý som videla sa mi rozmazával.
„Musíš,“ dostala som zo seba a premohla som chuť hodiť sa mu do náruče.
„Prosím,“ povedala som nalomeným hlasom.
Pokrútil hlavou a keď si bol istý, že sa mu pozerám do očí, pustil mi bradu a prebodol ma pohľadom.
„Prečo?“
Zhlboka som sa nadýchla a bola som pripravená povedať tie dve slová, ktoré to všetko ukončia. „Je koniec. Definitívne.“
Moje oči sa zaplnili slzami a pery sa mi chveli strachom. Všimla som si, ako nenápadne zalapal po dychu a tak veľmi sa snažil, aby som si nevšimla jeho bolesť, ktorú som mu spôsobila. Znovu pokrútil hlavou. Nechcel tomu veriť.

„Klamal si mi,“ pošepkala som.
„Celú dobu si mi klamal a ja som ti verila. Vždy som ti verila. Chcela som len, aby sme k sebe boli úprimní. Chcela som snáď veľa?“ spýtala som sa ho a ucítila som horúcu slzu na mojom líci.
„Nemôžeš to zahodiť,“ pokrútil hlavou.
„Nemôžeš zahodiť všetko, čo sme prežili len pre to, že som ti nechcel ublížiť.“
„Nechcel si mi ublížiť?“ vyprskla som.
„Tým, že si mi klamal si mi ublížil viac než tým, že si mi to nepovedal.“
„Jess, prosím… nerob to. My sa nemôžeme rozísť,“ vravel smutne a jeho telo sa celé chvelo. „Patríme k sebe a ty to vieš.“
Potlačila som slzy, ktoré chceli stiecť po mojich lícach, no márne. Rukou som si zakryla ústa, aby som sa nerozplakala. Jeho slová ma boleli a robili všetko ťažším. Prečo nemôže povedať ‘dobre’ a odísť? Prečo toto všetko musí byť tak zložité.
„Nevieš si ani len predstaviť, aké je to rozhodnutie pre mňa ťažké,“ vzlykala som.
„Prosím, nerob to ešte ťažším.“
„Ja to robím ťažším?“ zasyčal podráždene a smutne pokrútil hlavou.
„Ja ťa milujem a ty mi tu vravíš, že je koniec! Myslíš, že pre mňa je to ľahké?“ spýtal sa ma a zahľadel sa mi priamo do očí.
Odvrátila som od neho zrak, nedokázala som sa pozerať, ako nás to oboch ničí. Nechcela som to vidieť.
„Po tých všetkých problémoch, ktorými sme si museli prejsť to teraz vzdáš?“ položil mi ďalšiu otázku, keď som mlčala.
Pokrútila som hlavou a chrbtom ruky si zotrela slzy z tváre.
„Musíš mi dať čas,“ šepla som.
„Nič viac nechcem.“
Moje oči už nevládali plakať. Srdce bolo definitívne zlomené, roztrhané a poničené. Môžem milovať niekoho viac než jeho? Môžem? Nie. Tak prečo to robím?
„Dám ti toľko času, koľko budeš potrebovať,“ prehovoril a palcom mi jemne prechádzal po líci.
„Ale musíš mi sľúbiť, že sa rozhodneš skoro, pretože neviem, či vydržím čakať.“
Venoval mi posledný pohľad a zotrel mi slzy z tváre. Prehltol a oblizol si suché pery. Zvrtol sa na päte a pomaly opúšťal moju izbu. Zatvoril za sebou dvere a v tom momente sa moje telo zrútilo na zem. Začala som príšerne vzlykať a nedalo sa to zastaviť ani utíšiť. Čo som to urobila?

Foto: Tumblr 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here