Z pohľadu Jakea
Ležali sme na mojej posteli už celú večnosť a vychutnávali si prítomnosť toho druhého. Jess mala položenú hlavu na mojej hrudi a počúvala, ako rýchlo bije moje srdce, keď je so mnou. Hral som sa s jej rozpustenými vlasmi a ona práve dojedla svoj posledný kúsok pizze. Chytila sa za brucho a ťažko vzdychla. Usmial som sa nad tým, aká bola rozkošná. [sociallocker]

Každý jej pohyb, úsmev či pohľad bol dokonalý. Milujem všetko, čo urobí alebo čo povie. Milujem ju. Pamätám si na naše začiatky, oh, bola tak nedostupná a zároveň tak príťažlivá. Ale nakoniec som ju získal a bola to tá najlepšia vec, ktorú som mohol urobiť. Nie je ako ostatné, ktoré som mal zväčša len na jednu noc. Ony boli len dočasná záležitosť, žiadne city, žiadne emócie. Nikdy som neveril, že sa zaľúbim, ale ona to dokázala. Dokázala ma prinútiť milovať. Milovať ju, najviac ako sa len dá. Je to krátka doba čo sme spolu, ale stala sa súčasťou môjho života. Nebol deň, kedy by som na ňu nemyslel.

„Myslím, že už do seba nedám ani kúsok,“ vzdychla zničene a na sekundu si sadla na posteľ, potom si znovu ľahla na mňa, no tentokrát na brucho, aby mi videla do tváre.
„Kúsok čoho?“ zdvihol som obočie a uškrnul sa.
„Pi…“ zastavila sa a rozmýšľala nad tým, čo som práve povedal. Zrejme jej to došlo, pretože ma silno udrela do brucha, na čo som vzdychol od bolesti.
„To máš za tie neustále dvojzmysly!“ prehovorila a začala sa smiať.
„Dvojzmysly?“ spýtal som sa a falošne som zalapal po dychu.
„To ty predsa myslíš na niečo iné než na kúsok pizze!“ zasmial som sa.
Jess sa nadýchla a zakryla si tvár rukami. Nemohol som to vidieť, ale vedel som, že sa červená. Bola rozkošná, keď bola vďaka mne v rozpakoch.
„Buď ticho, Smith!“ zakričala a tvár mala stále zakrytú rukami.
„Neznášam ťa!“ zasmiala sa, rukami si prešla po čele a ja som konečne videl ten červenkastý odtieň na jej líčkach.
„Neznášaš ma?“ spýtal som sa chladne.
„Fajn,“ odfrkol som a pozrel sa inde. Snažil som sa, aby som vyzeral dosť presvedčivo a dotknuto. Periférne som videl, ako jej tvár zamrzla a naprázdno prehltla.

„Jake,“ potriasla mnou, keď som sa neozýval.
„Vieš, že si robím srandu. Nemyslela som to tak,“ zašepkala a previnilo sklopila zrak.
Nebol som naštvaný, nechcel som ju trápiť, ale bola tak nevinná a vedel som, že ju bude hrýzť svedomie.
„Ale povedala si to,“ pozrel som na ňu a hnusne zvráštil čelo.
Previnilo si hrýzla spodnú peru a otočila sa na bok na mojom bruchu. Bruškami prstov mi prechádzala po tričku a stále mala sklopený zrak.
„Ja viem, ja viem,“ povedala a znechutene prevrátila očami.
„Prepáč, vieš, že to tak nie je,“ pošepkala a hlavu si pritisla silnejšie o moje brucho. „Odpustíš mi?“ spýtala sa a previnilo sa usmiala.
„Neviem, či to dokážem,“ povedal som s úsmevom a silno som zatvoril oči.
„Si hrozný!“ zalapala po dychu a sadla si na posteľ.
„Robil si si zo mňa žarty a ja som sa bála, že si sa naštval! Smith, ja ťa nenávidím!“ kričala po mne.

Bola vystrašená, no zároveň strašne smiešna. Všimol som si, ako rýchlo sa jej dvíha hruď a pobavene som sa zasmial a ksichtil sa ako malé dieťa, keď nechce jesť zeleninu. Schmatla malý vankúš, ktorý bol položený vedľa mňa a naštvane mi ho hodila priamo do tváre. Zasmial som sa ešte viac a zhodil som ho zo seba. Prebodávala ma nenávistným pohľadom a ruky si prekrížila na prsiach. Pozrel som na ňu nevinným pohľadom, nadvihol sa, aby som jej chytil ruky a potiahol som ju tak, že skončila na mojej hrudi. Jej ruky pristáli na mojich prsiach a naše tváre sa skoro dotýkali. Začínala byť mierne v rozpakoch. Miloval som ako sa jej pri tom zrýchlil dych.
Oblizol som si pery a chytil jej tvár do dlaní. Jemne som ju k sebe pritlačil a spojil som naše pery. Neodtiahla sa, neprotestovala. Obmäkčil som ju a ona sa prestala hnevať.
Neviem, ako to robila, ale jej bozky so mnou robili vždy niečo, čo som nedokázal popísať.  Bol to úžasný pocit bozkávať toto dievča. Moje dievča.
O minútu sa mi usmiala na perách a krátko na to sa odtiahla.
„Neznášam ťa!“ povedala s naštvaným výrazom.
„Ja viem, že to nie je pravda,“ žmurkol som a znovu som ju pobozkal.
„Mňa nemôžeš nenávidieť.“
„Si si istý?“ spýtala sa a pobavene zvráštila čelo.
„Hmm,“ zamrmlal som a nahodil som rozmýšľajúci výraz.
„U teba určite,“ zašepkal som a prešiel som jej nosom po tom jej, na čo ho jemne zvráštila.

Prevrátila očami a zasmiala sa. Úplne sa odo mňa odtiahla a sadla si na kraj postele, aby na mňa videla. Chytila si vlasy do ruky a urobila si cop, ktorý si hodila na jednu stranu. Pramienok vlasov, ktorý jej z neho vyletel si zastrčila za ucho a neisto na mi pozrela do očí.
„Jake?“ prehovorila a všimol som si, ako veľmi znervóznela, aj keď sa to snažila zakryť. Pomrvil som sa na posteli a trochu som sa nadvihol, aby som ju mohol počúvať.
„Viem, že to nebudeš chcieť počuť, ale prosím…“ vzdychla a zahryzla si do pery.
Zneistel som, nevedel som, na čo naráža. Bál som sa jej výrazu tváre, ale vedel som, že to nebude nič vážne. Teda, myslel som si to. Prikývol som, aby som jej dal najavo, že môže pokračovať.
„Myslím,“ zaborila ruku do vrecka, odkiaľ vybrala pokrčený zdrap papiera a zvierala ho v ruke. „že by si mal ža ňou ísť,“ povedala po chvíli ticha a vyzerala akoby jej spadol kameň zo srdca. Papier položila na posteľ a ja som z neho nespúšťal oči. Rukou som zbehol až k nemu a zobral som ho do dlane. Oboma rukami som ho otvoril a videl som adresu.  Ihneď som ju pokrčil v dlani a hodil na zem. Hlavu som si podoprel rukami a pokrútil som hlavou.
„Jake,“ vzdychla utrápene.
„Len to skús, prosím.“
„Nie!“ zavrčal som podráždene.
„Nepôjdem za ňou!“
Bolo neuveriteľné, čo chcela. Nestretnem sa s mojou sestrou,  pretože nechcem! Ublížili by sme si navzájom. Znovu.
„Prosím!“ prosila a jej tvár zosmutnela.
„Chce ťa znovu vidieť, viem to. Rozprávala som sa s ňou a…“
„Dosť!“ zakričal som. Moja hruď sa nekontrovateľne dvíhala a zaplavoval ma nával agresivity. Chcel som kopať, kričať, hádzať.
„Už ani slovo o Jazmyn, dobre?“
„Ale prečo?“ spýtala sa zúfalo. Bola tak neodbitná, až som ju za to nenávidel.
„Každý si zaslúži druhú šancu, Jake. Ty aj ona. Urob to aspoň kvôli mne.“
Syčal som a nenávistne ju prebodával pohľadom. Nechcel som počuť nič z toho, čo rozprávala, nenávidel som, keď na mňa tlačila. Moje ruky sa kŕčovito sťahovali do pästí a cítil som, ako mi horelo celé telo.

„Nie! Nie, neurobím! Prečo by som mal? Je to moja minulosť, dobre? Nie tvoja! Tak to prosím nechaj tak, ako to je a bude to pre oboch lepšie!“ kričal som.
„Nie, nenechám!“ zvýšila na mňa hlas a nenechala sa mnou zastrašiť.
„Je neskutočné, ako môžeš byť tak neuveriteľne sebecký! Myslíš ty vôbec na niekoho iného, než na seba?“ odvrkla odporne a odvrátila na mňa zrak.
Každým jedným slovom moja agresivita rástla. Nevedel som vysvetliť moje správanie ale bol som naštvaný. Viac ako naštvaný. Rozzúrený.
„Prosím?“ zalapal som po dychu a neveriacky som sa na ňu pozrel.
„Ja som sebecký? Čo je nezrozumiteľné na tom, že ju nechcem vidieť? Ty ani zďaleka nevieš, ako sa cítim, tak mi prosím nevrav, aký som!“

Pozrela sa mi priamo do očí a otvorila ústa, aby niečo povedala. Jej tvár bola rozzúrená presne, ako tá moja.
„Ja neviem, ako sa cítiš? Teba snáď desať rokov užiera smrť mamy? Ty si snáď ten, ktorý si vyčíta jej smrť, aj keď to nebola moja vina? A vieš čo?“ zastavila sa, aby nabrala dych a pokračovala.
„Keby som mala možnosť znovu ju vidieť, urobila by som to! Bez ohľadu na to, ako veľmi drzá a hnusná som k nej bola a bez ohľadu na to, aké hlúposti som v živote urobila! Lenže ty, pán bezcitný, proste neustúpiš! Je to tvoja sestra! Už ani to ťa nezaujíma?“
„Dosť! Prestaň!“ kričal som tak, že ma bolo počuť až na druhom konci sveta. Iritovala ma svojimi poznámkami a v tejto chvíli som ju nenávidel.
„Je to môj život, nie tvoj!“
„Ale ty si súčasťou toho môjho a ja sa už nedokážem pozerať na to, aké zlé rozhodnutia robíš!“ kričala po mne a ruky hádzala do vzduchu.
„Ja robím zlé rozhodnutia?“ spýtal som sa a rukou som si buchol do hrude.
„Ty si tvrdohlavá!“ bezmocne som vzdychol, nechcel som, aby táto hádka pokračovala. Cítil som, že o chvíľu vybuchnem, ale nemohol som už len kvôli tomu, že to bola Jessica.
„Tvrdohlavá?“ spýtala sa a ironicky sa zasmiala.
„Áno, mám to po otcovi!“
Prebodol som ju pohľadom a nadvihol som sa tak, že som sedel a opieral sa o stenu.
„Po otcovi?“ pokrútil som hlavou a pobavene som sa zasmial.
„Toto máš po mame, ktorá sa už desať rokov ťahá s hajzlom menom Billy a ty už desať rokov žiješ v klamstvách!“
S otvorenými ústami zo mňa nespúšťala oči a ja som sa chytil za hlavu, keď som si uvedomil, čo som práve povedal. Neudržal som sa. Nezvládol som situáciu, ktorá sa práve odohrávala. Urobil som najväčšiu chybu v živote, že som to vôbec vyslovil.
„Ty klameš!“ hlasno zarevala a v jej očiach sa zaleskli slzy.
„Moja mama zomrela pri autonehode!“
Triasla sa, jej hlas ochabol a po tvári sa jej skotúľala prvá slza.
„Oh, naozaj?“ zasmial som sa.
„A kto bola tá žena, ktorá s tebou stála v tom skladisku?“

Kričal som po nej ako zmyslov zbavený a moje emócie sa nedali udržať. Začal som byť až príliš agresívny. Tak strašne som sa snažil urdžať to v sebe.
„Utiekla od tvojho otca a nechala vás len s ním! Aj teraz, po tomto všetkom by si ju chcela vidieť? No povedz, chcela? Nevieš nič o tom, čo sa deje!“
Jej tvár sčervenela od hnevu a z očí sa jej hrnulo množstvo sĺz, ktoré jej padali na líca. Naštvane sa postavila z postele a urobila pár krokov dozadu. Lapala po dychu a nevládala pracovať s pocitmi. V tej chvíli som oľutoval všetko. Všetko, čo som jej povedal. Ako som mohol byť, doparoma, taký hajzel na moje dievča?
„Ako dlho si toto všetko vedel?“ zavrčala a ruky zaťala do päste.
„Jess, prosím…“ znažil som sa upokojiť ju, no okamžite mi skočila do reči.
„Odpovedz mi!“ zakričala hlasnejšie a v očiach mala čistú nenávisť. Chytila sa za hlavu a spustila hysterický plač.
„Preboha, vedel si to od samého začiatku! Vedel si to a keď som ti o nej vravela, povedal si, že ti to je ľúto! Vedel si, že žije a nepovedal si mi nič! Nechal si ma, aby som sa každý deň zožierala? Ako si to mohol urobiť? Povedz mi, ako?“

Zatvoril som oči a pomaly som vydýchol. V hrdle som ucítil nepríjemnú a veľkú hrču, ktorá nešla prehltnúť. Slzy sa mi tlačili do očí, ale nemohol som ich vypustiť von. Nemohol som jej ukázať, ako slabý v tejto chvíli som. Postavil som sa z postele a podišiel som k nej, no začala cúvať dozadu. Zastavil som sa. Zarazila ma jej náhla reakcia. Ešte nikdy to neurobila.

„Prosím, počúvaj ma,“ vzdychol som a môj hlas som stíšil na minimum.
„Nie!“ zavrčala.
„Nebudem ťa počúvať! Už nikdy! Nechcem ťa vidieť. Za tie klamstvá, ktorými si ma kŕmil! Za všetko! Chcem ťa nenávidieť! Chcem to!“
Jej vety boli pre mňa tak bolestivé a ničili každú bunku v mojom tele. Moje srdce chcelo kričať od všetkého, čo vravela. Teraz to nebola sranda alebo nevinný vtip.
Rukou som si prešiel po vlasoch a silno som sa potiahol za končeky.
„Ľutujem deň, kedy som ťa uvidela a ešte viac ľutujem deň, kedy si ma pobozkal!“ kričala, bola rozzúrená a nenávistne ma prebodávala pohľadom.
Bolelo to. Tak veľmi som sa nenávidel za to, že som to celé začal.
„Nerob to, prosím,“ zašepkal som a hlas sa mi zadrhával v hrdle.
„Ja už ťa nechcem viac vidieť,“ prehovorila po chvíli slabým hlasom.
Krútila nado mnou hlavou a jej tvár bola uplakaná a špinavá od riasenky. Som idiot. Absolútny debil a najväčší kretén na svete.

„V tejto chvíli ľutujem všetko, čo som s tebou prežila, aj keď to tak nie je. Len ma proste… nechaj odísť,“ povedala bolestivo, zobrala si koženku z postele a zamierila k dverám. Vyšla a tresla nimi tak silno, až ma striaslo. Podišiel som k dverám, aby som ju zastavil, no bolo to zbytočné. Je preč.
Päste som oprel o zatvorené dvere a sklonil som hlavu. Moja hruď sa zdvíhala a telom mi pulzoval hnev. Nie na ňu, ale na seba. Párkrát som silno udrel do dverí, až som miesto, kde som udieral, nalomil. Prstami som si zašiel do vlasov a zničene som sa zvalil na posteli.
„Chcem ťa nenávidieť! Chcem to!“
Tie vety som nemohol dostať z hlavy. Ničili ma a ja som nevedel, čo robiť. Zatvoril som oči a chcel som to zo seba dostať preč, ale nešlo to.
Existuje väčší idiot než ja? Prečo som nepovedal to hlúpe „stretnem sa so sestrou“ a namiesto toho som sa neovládol a povedal som jej veci, ktoré sa nemala nikdy dozvedieť? Prečo? Prečo?
Bolo neskoro, nedalo sa to vrátiť. Zatvoril som oči a automaticky mi z nich vypadli dve slzy. Milujem ju. Toto sa nemalo nikdy, nikdy.

Foto: Tumblr [/sociallocker]

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here