„Bude to len chvíľa, sľubujem,“ usmiala som sa na neho a vystúpila z auta.
„Ženská chvíľka, však?“ posmešne sa uškrnul cez otvorené okno na aute a žmurkol.
Vyplazila som mu jazyk a predtým, než som odomkla dvere som mu ešte zakývala. Nemôžem uveriť tomu, že zastavil pri mojom dome, pár metrov od vchodových dverí. Bol to nezvyk, ale vôbec som sa nesťažovala, ba naopak, bola som rada. 

Vošla som do domu, ktorý bol v týchto ranných hodinách vždy prázdny a zabuchla za sebou dvere. Rýchlo som vyšla hore schodmi do izby, tašku hodila do kúta a začala som zo seba vyzliekať mokré oblečenie, ktoré som nedbalo hádzala na zem. V premočenom spodnom prádle som vošla do šatníka a vybrala si suché veci. Spolu s nimi som sa zatvorila do kúpeľne, kde som si vysušila telo a obliekla si čisté prádlo a oblečenie. Vlasy som si uterákom zatočila do takzvaného turbanu a odlíčila si rozmazanú riasenku, ktorá bola snáď na každom kúsku mojej tváre. Vyzerala som naozaj príšerne, až som sa divila, že mi Jake niečo nepovedal. Keď som bola perfektne odmaľovaná, na tvár som si naniesla tenkú vrstvu jemného make-upu a dvakrát si riasenkou prešla po mihalniciach. Vyzerala som celkom obyčajne, ale menej je niekedy viac. Vlasy som si poriadne vysušila uterákom a zapla som fén, aby sa čo najrýchlejšie uschli. Z vrecka som vytiahla mobil a pozrela sa na čas. Pätnásť minút. Už pätnásť minút som doma a snažím sa vyzerať čo najlepšie, zatiaľ čo ma Jake čaká v aute. Mala som ho aspoň zavolať dovnútra, aby tam nebol tak sám, no na výčitky svedomia nebol čas. Vypla som fén, párkrát som na seba striekla parfém a rýchlo sa ponáhľala dole. Ešte predtým, než som zišla dole, zo stolíka v izbe som zobrala moju zrkadlovku a až tak som mohla ísť. Z vešiaka pri dverách som si zobrala čiernu koženú bundu a obula si tenisky. Naposledy som sa poobzerala po dome a keď bolo všetko tak, ako malo byť, zamkla som dvere a o pár sekúnd nastúpila do Jakeovho auta.

„Dvadsať minútová chvíľa,“ pozrel sa na hodinky na svojej ruke.
„Ženy sú tak neskutočne rýchle“ povedal ironicky.
So smiechom som ho štuchla do ramena a pobozkala ho na líce.
„Som zvedavá, ako dlho to bude trvať tebe.“
„Ak budem mať motiváciu, dám to pod desať minúť,“ zasmial sa a naštartoval auto.
Zapla som si pás a pozrela na neho s nadvihnutým obočím.
„Predstav si, že som tvoja motivácia. Ako dlho ti to bude trvať?“ zahryzla som si do pery a čakala, čo povie.
Nahodil rozmýšľajúci výraz a pomaly cúval s autom cez náš veľký dvor.
„Dve minúty,“ žmurkol na mňa.
Zasmiala som sa nad tým, ako veľmi si verí. Milovala som, keď si namýšľal, pretože to očividne vždy myslel vážne.
„Nepreceňuj sa,“ nasadila som psie oči a chrbtom ruky ho pohladkala po líci.
„Pch,“ odfrkol naštvane, pretože som podcenila jeho egoistické schopnosti.
„Nechám ťa pár minút s Georgom a stratíš pojem o čase,“ povedal s neutrálnym výrazom a s autom vyšiel na príjazdovú cestu a dupol na plyn.
Ruku z jeho líca som si položila na stehno a s úškrnom som ho prebodávala.
„Žiarliš?“ spýtala som sa a pobavene som zvráštila obočie.
„Nie,“ povedal okamžite a nespúšťal oči z cesty.
Oblizol si pery a volant zvieral pevne vo svojich rukách. Mala som ho presne tam, kde som chcela! Žiarlil! Bol zlatý, keď to nechcel priznať, ale poznám ho natoľko dobre, že presne viem, kedy klame.
„Ty si neskutočný klamár!“ zasmiala som sa.
„Si neskutočný žiarlivec, žiarliš na svojho najlepšieho kamaráta a nechceš to priznať. Si zlatý,“ pokúšala som ho so smiechom, chcela som ho trochu vyprovokovať, presne tak, ako on mňa.
„Oh zlatko, si na omyle,“ povedal a vydal zo seba niečo, čo sa, zrejme, malo podobať smiechu.
„Nikdy som nežiarlil a už vôbec nie na neho!“ vravel s vážnym tónom v hlase a chladným výrazom v tvári.
„Ja som na omyle?“ zasmiala som sa a prstom som ukázala na seba.
„Fajn, zlatko. A čo ak ti práve teraz poviem, že George je strašne krásny a je tak neodolateľný, že sa niekedy ledva udržím, aby som po ňom nevyštartovala?“ dvihla som obočie a vravela som to s takým presvedčením a tajomným hlasom, až som sa sama sebe divila, ako presvedčivo to vyznelo.
Jakeove ruky zvierali volant čoraz silnejšie a všimla som si, ako zaťal zuby. Nenápadne som sa uškrnula, ten pocit víťazstva bol neuveriteľný.
„Stratil si reč?“ podpichla som ho.
„S Georgom bude možno lepšia zábava,“ mykla som plecom a odvrátila som zrak tak, aby som jeho výraz videla aspoň periférne.
„Vieš,“ vzdychla som s nezáujmom v hlase, „on je tak iný ako ostaní. Je záhadný a dievčatá milujú, keď je chlapec záhadný. Možno…“
„Ešte jedno slovo o ňom a prisahám, že ho zabijem,“ precedil cez zuby a hrudník sa mu nekontrolovateľne dvíhal hore-dole.

Pokrútila som hlavou nad jeho správaním a mierne som sa usmiala.
„Robila som si srandu, dobre?“ upokojovala som ho.
„Sám dobre vieš, že okrem teba ma žiadni chlapci nezaujímajú.“
„Tak prečo ma nútiš, aby som sa správal ako žiarlivý idiot?“ povedal naštvane a nechty zaryl do volantu.
Zasmiala som sa, aj keď jemu veľmi do smiechu nebolo. Bol tak vtipný, keď zúril. Odteraz ho budem pokúšať neustále a on bude žiarliť ešte viac. Aspoň budem mať istotu, že je len a len môj a ja zas jeho.
„Presne pre to, aby si priznal, že žiarliš,“ zasmiala som sa.
„Je to zlaté.“
„Bude zlaté aj to, keď ťa ušteklím tak, že zomrieš od smiechu?“ zvráštil čelo a venoval mi rýchly pohľad a ďalej sa pozeral na cestu.
„Šoféruj, dobre?“ zasmiala som sa a pokrútila hlavou.
„Čo ak zastavím?“ pokúšal ma.
„Budeš sa smiať aj potom? Budem si vychutnávať každú sekundu, čo budeš trpieť pod mojimi nepríjemnými dotykmi.“
„Si zlý!“ vyštekla som a slabo ho udrela do ramena.
„Vieš, ako neznášam šteklenie.“
„A ty zase vieš, ako neznášam, keď ma donútiš povedať, že žiarlim. Je priam neuveriteľné, ako pred tebou zhadzujem svoje ego,“ zasmial sa a jednou rukou mi prešiel po stehne.
„To znamená, že žiarliš?“ pokúšala som ho s úškrnom na perách.

Jake vzdychol a oblizol si pery, ktoré spojil do úzkej čiary. Videla som, ako sa snažil zachovať si chladný výraz, no potlačoval smiech.
„Áno, znamená to, že žiarlim,“ vyšlo z neho.
Áno! Mám presne to, čo som chcela. Porazila som jeho ego a donútila som ho to povedať. Zahľadela som sa na neho a na perách sa mi pohrával úsmev.
„Ako veľmi?“ pobavene som dvihla obočie a zahryzla si do pery.
Jake sa na mňa pozrel, neudržal sa a rozosmial sa. Neviem, čo bolo na tom také smiešne, no predpokladala som, že ho rozosmial môj víťazný výraz tváre.
„Veľmi.“
„Oh áno zlatko, to som potrebovala počuť!“ povedala som piskľavým hlasom a pravú ruku som dvihla do vzduchu. Tvárila som sa nadmieru šťastne a to ho ešte viac rozosmialo.
„Si neskutočne dobrá, uznávam,“ priznal a prikývol. Zasmiala som sa a udrela som ho ho ramena. Znovu.
„Prečo máš potrebu mlátiť ma? Dnes je to už po stýkrát!“ povedal naštvane, ale obaja sme vedeli, že si robí srandu.
„Nevyzeráš, že by ti to prekážalo,“ mykla som plesom a urobila som to znovu a potom znovu.
„Tomuto sa vraví týranie!“ falošne zalapal po dychu a voľnou rukou si prešiel po mieste, kde som ho udrela. Vôbec ho to nebolelo, ale ako vždy, mal potrebu predvádzať sa. Simulant!
„Šoferuj, inak ťa utýram!“ povedala som vážne, no o pár sekúnd som sa začala smiať.

Jake vyľakane prikývol a ja som sa ho za jeho nesmierne iritujúce grimasy chystala znova udrieť, no rozmyslela som si to a sklamane som si ruku položila na stehno. Okamžite vybuchol a jeho smiech sa stupňoval. Nemohla som si pomôcť, jeho smiech bol neskutočne nákazlivý. O pár sekúnd som sa smiala s ním, ale vôbec som nevedela, na čom sa smejem. Boli sme dokonalý pár.
Obaja sme vystúpili z auta pred jeho domom a Jake mi otvoril dvere, do ktorých som okamžite vstúpila. Pomaly som sa tu cítila ako doma, pretože som sem chodila snáď častejšie, než do školy. Porozhliadla som sa po dome a zdalo sa, že tu nik nie je, no o pár sekúnd som počula hrkot, ktorý vychádzal z kuchyne. Jake silno zabuchol dverami, aby upozornil na to, že prišiel. O malú chvíľu sa z kuchyne vystrčil George, ktorý na nás udivene pozeral. Nie tak na nás, ako na Jakea, ktorý bol ešte stále premočený na kosť.

„Smith, prečo vyzeráš ako zmoknutá sliepka?“ neodpustil si George a podpichol ho. Jemne som sa zasmiala nad tým, ako ho nazval, no keď sa na mňa otočil Jake, stíchla som.
„Sklapni Weston. Nech vyzerám akokoľvek, stále som lepší než ty,“ uškrnul sa.
Weston? Bolo divné, že Jakea poznám tak dlho, ale nikdy som nepoznala Georgovo priezvisko.
Obaja sa vzájomne provokovali pohľadmi a Jake ma jemne potlačil dopredu, aby som urobila pár krokov vpred. Jednu ruku mi položil na chrbát a tlačil ma smerom ku schodom.
„Ahoj George,“ pozdravila som zdvorilo a venovala som mu letmý úsmev.
Žmurkol na mňa a balil ma pohľadom. Jake okamžite spozornel a prebodol ma pohľadom. Pokrútila som hlavou, aby nerobil žiadne scény a pokračovala som v ceste po schodoch.
Zaviedol ma do svojej izby a zatvoril dvere. Zatiaľ, čo som si obzerala jeho izbu, zo zásuvky si vytiahol suché boxerky a ponožky.
„Bude to len ženská chvíľa, naozaj,“ prehovoril a otvoril kúpeľňové dvere, ktoré mal v izbe.
Prebodla som ho pohľadom a hneď na to som sa usmiala.
„Neponáhľaj sa,“ povedala som a zničene padla na jeho posteľ.

Len prikývol a zmizol v kúpeľni. Pretočila som sa na bok a obzerala si jeho izbu už po stýkrát. Nebolo v nej ničím pohnuté, ale stále bolo na čo pozerať.  Fotky, spomienky, zberateľské autá a bordel. Typická chlapčenská izba, pomyslela som si. Asi po minúte som sa prinútila sadnúť si na posteľ a zapla som foťák, ktorý som mala položený vedľa seba. Postavila som sa z postele a foťák som zvierala v ruke. Chcela som zdokumentovať jeho izbu, chcela som niečo, na čo by som mohla o pár rokov spomínať. Musia to byť umelecké fotky, ktoré neskôr použijem, keď sa budem živiť fotografovaním. Začala som fotiť všetko, čo som videla a dala som si záležať, aby to vyzeralo čo najlepšie.

Keď som mala zaznamenaný snáď každý milimeter štvorcový jeho izby, sadla som si na okraj postele a začala som si pozerať všetky fotky. Niektoré z nich boli až prekvapivo dobré.
„Čo robíš?“  spýtal sa ma Jake a ja som ani nezaregistrovala, že vyšiel z kúpeľne. Nemo som mykla plecom a vypla som foťák. Zdvihla som zrak jeho smerom a naprázdno som prehltla. Moje telo oblial pot a cítila som, ako celá horím. Jake stál chrbtom ku mne a na sebe mal len rifle a boxerky, ktoré mu z nich trčali. Bez trička som ho videla už miliónkrát, ale teraz to bolo iné. Nemohla som si pomôcť, ale vyzeral tak úžasne. Zahryzla som si do pery a mojou hlavou prešli myšlienky, ktoré by som nikdy nepovedala nahlas.

Vytiahol biele tričko s krátkym rukávom a obliekol si ho. Akonáhle sa na mňa otočil, odvrátila som zrak na zem a nervózne som sa pohrávala s prstami na rukách.
„Ty si sa na mňa pozerala!“ zasmial sa a prebodával ma svojím pohľadom.
Nenápadne som zalapala po dychu a snažila som sa prehltnúť tú hrču, ktorá sa mi vytvorila v hrdle.
„Nie,“ zaklamala som a pozerala som sa všade inde, len nie na neho.
„Ale áno, pozerala,“ znovu sa zasmial a tentokrát urobil pár krokov ku mne. Keďže som sedela na úplnom kraji postele, sadol si na mňa a ja som mu nevidela do tváre.
„Si nervózna,“ zašepkal mi do ucha a dýchal mi na pokožku. Nervózne som sa zachvela pri jeho slovách a nechcela som, aby to poznal. Odhrnul mi vlasy na jednu stranu a jemne ma začal bozkávať na krku. Z mojich úst vyšiel slabý vzdych a automaticky som naklonila hlavu na stranu, aby mal lepší prístup.
„Si tak nádherná, Jess,“ pošepkal a jeho zrýchlený horúci dych pristal na mojej nahej pokožne na krku.
„Milujem ťa,“ povedal a odhrnul mi tričko z ramena a začal ho zasypávať vášnivými bozkami.
„Aj ja ťa milujem,“ povedala som tak, že ma mohol počuť len on a zatvorila som oči.
„Chcem ťa… teraz,“ vyslovil a rukou mi prechádzal po stehne. Moje telo bolo ako v extáze, nedokázalo sa hýbať. Vedela som, že to chcem rovnako ako on, ale určite nie teraz a tu.

„Musíš prestať, inak sa neovládneme,“ zašepkala som a z úst sa mi dral chrapľavý vzdych. Nechcela som aby prestal, pretože som sa cítila tak príjemne a zároveň bezpečne. Miloval ma a dával mi to dosť jasne najavo.  Aj keď bo miestami nepríjemný a náladový, tak ma miloval. Viem to.
„Nemôžem prestať,“ povedal potichu a jazykom mi prešiel po kľúčnej kosti.
Neovládla som sa, otočila som sa tvárou k nemu a behom jednej sekundy som ho zvalila na posteľ. Sadla som si naňho obkročmo a prilepila som moje pery na tie jeho. Boli hebké a chutili ako cukríky. Vlasy, ktoré padali do jeho tváre som si pridržala rukou a neprestávala som ho bozkávať.
„Táto poloha mi vôbec nevyhovuje,“ usmial sa cez bozk a prevrátil sa na mňa tak, že som teraz ležala ja a on bol nado mnou. Bozkával ma na sánke a ja som len privrela oči a nechala som ho robiť si so mnou čo len chce. Jednou rukou mi zašiel do vlasov a druhou sa podoprel o matrac, aby ma svojou váhou neprivalil. Ťažko som dýchala a naše hrude sa nekontrolovateľne dvíhali. Zubami mi potiahol spodnú peru, na nič nečakal a vkĺzol mi jazykom do úst. Pritlačila som si ho viac k sebe a nechcela som, aby sa táto chvíľa skončila.
Ruku, ktorú mal v mojich vlasoch presunul na môj pás a pomaly mi zdvíhal tričko smerom hore.

„Ďalej ťa už nepustím, zlatko,“ uškrnula som sa, stiahla som mu ruku z môjho pása a prevalila som sa naňho. Ostal mierne prekvapený z mojej reakcie a dával jasne najavo svoj nesúhlas, že som ho prerušila.
„Prepáč, ale mali by sme ísť,“ usmiala som sa a naposledy som ho letmo pobozkala na líce. Postavila som sa z postele, upravila som si rozcuchané vlasy a čakala som, kým sa postaví aj on. Trvalo to chvíľu, no keď si bol istý, že nič pokračovať nebude, vzdal to a posadil sa na posteľ. Uprel zrak na mňa a pobavene pokrútil hlavou.
„Ideme?“ spýtala som sa ho, keď bol dlhšiu dobu ticho. Z postele som zobrala foťák a zavesila som si ho na krk.
„Samozrejme,“ zdvihol jedno obočie a postavil sa.
Vystrúhala som grimasu a otvorila som dvere na jeho izbe. Jake ma jednou rukou chytil okolo pása a spoločne sme kráčali po schodoch na prízemie.
„To bolo rýchle aj na mňa,“ poznamenal George, keď sme prechádzali vedľa kuchyne. Presne som vedela, kam tým mieri.
„Sklapni, Weston!“ okríkla som ho so smiechom a s úsmevom som pozrela na Jakea, ktorý sa mu vyškieral do tváre.
„To je moje dievča!“ prehlásil svojsky a pritlačil si ma k sebe.

Zasmiala som sa nad tónom, akým to povedal a pozrela som sa na Georga, ktorý sa na nás dvoch príjemne zabával. Zamávala som mu na rozlúčku a spoločne s Jakeom sme vyšli von k jeho zaparkovanému autu. Spoločne doň nasadli a pripútali sme sa.
„Kam ideme?“ spýtala som sa ho a pozerala som, ako pohol kľúčami v zapaľovaní.
„Chcela by si ísť niekde na konkrétne miesto?“
„Ani nie,“ mykla som plecom.
„Som len zvedavá, kam nás vezieš.“
„Bude to niekde ďaleko,“ usmial sa.
„Niekde, kde sme ešte neboli.“
„A vieš vôbec, kam ideme?“ zasmiala som sa.
„Pretože ak zablúdime, zabijem ťa!“
Prikývol s vážnosťou v tvári a dal mi za pravdu.
„A potom by si sa odtiaľ nikdy nedostala, pretože nemáš vodičák,“ vyplazil mi jazyk a auto sa rozbehlo po ceste.
„Fajn, dostal si ma,“ povedala som a ruky som si prekrížila na hrudi.
„Len dúfam, že máš mapu.“
„Pochybuješ o mojich schopnostiach, zlatko?“ pobavene zvráštil čelo a venoval mi krátky pohľad.
„Jazdím už nejaký ten rok,“ povedal, akoby mal tridsať rokov.
Prevrátila som očami a usmiala som sa.
„Pokúsim sa ti veriť,“ prehovorila som a vyškierala sa mu do tváre.
Už vyše dvoch hodín sme blúdili niekde v púšti. Nebola to púšť, ale všade naokolo bol piesok. Nikde neboli žiadne značky, ktoré by nás viedli nejakým smerom. Cítila som sa, akoby sme boli uprostred ničoho. Celú cestu bol Jake v pohode, alebo sa tak aspoň tváril, no keď som sa naňho pozrela, mal neistý výraz.
„Povedz mi, že vieš, kde sme,“ povedala som naštvaným tónom a uprela som naňho zrak.
Previnilo si hrýzol spodnú peru, čo značilo, že nemá ani tušenie, kde sa práve nachádzame. Pozrel sa na mňa a vystrúhal tú najrozkošnejšiu grimasu, ktorou dal najavo. Že všetko bude v poriadku.
„Nevravel si, že jazdíš už nejaký ten rok?“ napodobnila som jeho hlas a prstami som vo vzduchu urobila úvodzovky.
„Možno som sa… splietol?“ zakňučal a privrel oči do úškrnu.
„Mal by si zastaviť a pozrieť sa do mapy,“ radila som mu, aby sme sa konečne vymotali z tejto nekonečnej cesty, ktorú sme obišli snáď miliónkrát.
„Zvládnem to,“ ubezpečoval ma, no jeho výraz tváre naznačoval niečo úplne iné.
On naozaj nevedel, kde sme! Snažila som sa potlačiť smiech ako sa len dalo, no neudržala som sa a hlasno som sa rozosmiala.
„Zlatko, teraz naozaj preceňuješ svoje sily,“ provokatívne som sa zasmiala a vybrala som mapu z úložného priestoru. Nie, že by mi geografia nešla, ale nevedela som určiť našu polohu a nie to ešte cestu naspäť.

Jakeova tvár bola vážna a priveľmi sa sústredil na cestu. Pobavene som naňho pozerala, ako sa snaží dostať nás niekde na asfaltovú cestu. Asi po minúte všetko vzdal a začal cúvať dozadu.
„Čo robíš?“ spýtala som sa ho a mapu som si položila na stehná.
„Nechceš mi snáď povedať, že sa vzdávaš?“ zasmiala som sa a zapla som foťák.
„Ja a vzdať sa?“ odfrkol.
„Len mením plány nášho výletu, vieš?“
S úplnou vážnosťou som prikývla a zadržovala som v sebe smiech. Chlapi sú proste chlapi. Nevedia si priznať chybu a za každú cenu sa nás snažia presvedčiť, že oni majú vždy pravdu, a že len oni robia vždy všetko správne. Áno, áno, presne taký bol aj Jake.

Pramienok vlasov som si zastrčila za ucho, pevne som zovrela foťák v ruke a párkrát som vyfotila jeho nervózny a pritom sebaistý pohľad. Bolo zábavné sledovať, ako pár minút len cúva a cúva a cesta nikde.
„Prečo ma fotíš?“ spýtal sa po chvíli.
„Chceš urobiť nejaké… hot fotky?“ žmurkol a provokatívne sa uškrnul.
„Narcis,“ prehovorila som a prevrátila očami.
„Hysterka.“
„Hysterka?“ zopakovala som a robila sa, že sa ma to dotklo.
„Lepšie byť hysterický, ako nevedieť jazdiť,“ našpúlila som pery a usmiala sa.
„Lepšie nevedieť jazdiť, ako sa pozrieť do mapy a nemať tušenia, kde sme,“ tentokrát sa zasmial on a musím uznať, že ma dostal. Moje líca začali horieť od hanby a on ma prebodával radostným pohľadom.
Keby som ho nemilovala, asi by som sa urazila.
„Fajn!“ vyšlo zo mňa, na nič lepšie som sa nezmohla. Dochádzali mi hlášky a zároveň argumenty, aby som sa dokázala obhájiť.
„Fajn?“  zasmial sa.
„Zlatko, neber to tak tragicky,“ povedal a rukou mi prešiel po stehne.
„Nie každý môže mať talent na všetko… ako ja.“
Myslí to vážne? Naozaj?
Pobavene som pokrútila hlavou a podoprela si ju rukou.
„Cúvaj, dobre?“ prikázala som mu a zapozerala sa von oknom.
„Miláčik, prečo si naštvaná?“ spýtal sa ma a v jeho hlase som počula, ako sa pokúša zadržať smiech.
Otočila som sa tvárou k nemu a pozrela som naňho pohľadom ‘robíš si srandu?’.
„Prečo, keď poviem niečo, čo by ťa mohlo naozaj uzemniť povieš niečo, čo uzemní mňa?“ odpovedala som mu otázkou.
„Prečo sa urazíš vždy, keď ťa uzemním?“
„Kto povedal, že si ma uzemnil?“ vyprskla som.
Zasmial sa nad mojím výrazom tváre, aby ma ešte viac vyprovokoval a musím uznať, že mu to išlo.
„Prečo na všetko odpovedáme otázkami?“
Keď mi došlo, akú konverzáciu medzi sebou vedieme, začala som sa smiať. Zaborila som horúcu tvár do dlaní a celá som sa červenala. Boli sme ako malé deti, ale nevadilo nám to. Boli sme to proste my.
Nemo som pokrútila hlavou a pozrela sa do spätného zrkadla. Za nami sa konečne objavila cesta, ktorú som si už matne pamätala. Jake sa s úsmevom pozeral dozadu, aby správne vycúval a ruku mal položenú na vrchu môjho sedadla. Prešla som mu po nej prstami a jeho oči prebodli tie moje.
„Áno zlatko?“ spýtal sa ma a na sekundu sa na mňa pozrel.
Milovala som, keď ma tak volal. Zlatko. Zlatko. Chvelo sa mi pri tom celé telo a jeho ústa to vedeli tak nádherne vysloviť. Cítila som to krásne šteklenie v bruchu a rozplývala som sa. Konečne autom vyšiel na cestu a vyrazili sme cestou, ktorou sme sem prišli.
Zamilovane som si zahryzla do pery a sladko som sa usmiala.
„Čo práve teraz plánuješ?“
Narážala som na to, že náš výlet zrejme nevyšiel a vraciame sa domov.
„Hm,“ zamrmlal a nahodil rozmýšľajúci výraz.
„Strávime celý deň u mňa doma v mojej izbe a budeme jesť, bozkávať sa a…“ zastavil sa a šibalsky zdvihol obočie.
Vo chvíli, keď mi to došlo som ho silno udrela do ramena.
„Si nechutný!“ povedala som urazene a zasmiala som sa.
„Zabudni!“
„No ták,“ zamrmlal a pozrel na mňa psími očami.
„Venuj sa riadeniu, dobre?“ zasmiala som sa a znovu ho udrela.
Tentokrát sa zasmial aj on. Po chvíli stíchol a pozrel sa mi priamo do očí.
„Milujem ťa,“ pošepkal.
Moje telo sa celé rozochvelo a naprázdno som prehltla. Pohľad som mu opätovala a neisto som sa usmiala.
„Aj ja teba.“

Foto: Tumblr 

Ivet
Šéfredaktorka, ktorá sa stará o to, aby ste vždy mali tie najnovšie a najzaujímavejšie informácie. Miluje arašidové maslo, New York a kávu. Raz bude mať namiesto obývačky obrovskú knižnicu a záhradu plnú pivoniek. :)

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here