Inštinktívne som prechádzala rukami po posteli, aby som nahmatala Jakeovo telo, no moja posteľ bola prázdna. Pootvorila som oči, aby som sa uistila, že som v mojej izbe sama a sklamane som vzdychla. Hlavu som otrávene zaborila do vankúša a nemohla som sa prinútiť vstať. Pretočila som sa na chrbát a pozrela sa na strop. Naozaj musím vstať, pomyslela som si. Lenivo som sa postavila z postele a pomaly som zamierila do šatníka. 

Vytiahla som z neho úzke rifle, čierne tielko a voľné tričko s krátkym rukávom. Zišla som dolu schodmi, ktoré viedli na prízemie a uvidela som Thomasa sedieť za stolom a môjho otca, ako mu balí desiatu.
„Dobré ráno,“ pozdravila som, čo spôsobilo, že sa na mňa obaja pozreli.
„Dobré ráno,“ povedali obaja naraz a ďalej sa venovali tomu, čo robili pred pár sekundami.
Mykla som plecom a sadla si vedľa môjho brata k pultu, na ktorom bola položená voňavá omeleta. S chuťou som sa do nej pustila a očkom pozerala na otcov pohľad, ktorý ma každou sekundou prebodával. Zneistela som, nevedela som, o čo mu ide. Snažila som sa na neho nepozerať, no periférne som ho stále videla. Zavládlo tradičné trápne ticho a jeho pohľady to naozaj nezlepšovali. Pozrela som na Thomasa, ktorý práve dojedol a správal sa pokojne. Znamená to, že má problém so mnou, alebo som paranoidná.

„Thomas, mohol by si ísť do auta a počkať tam na nás?“ spýtal sa ho otec a nečakal na odpoveď. Na stôl mu položil tašku, ktorú okamžite schmatol a súhlasne prikývol. Obul si tenisky a zabuchol za sebou dvere. Dobre, nie som paranoidná. Pozerala som sa do taniera a hádzala do seba jedno sústo za druhým, aby som sa vyhla očnému kontaktu, alebo pri najhoršom, debate.

„Jessica?“ po chvíli vyslovil moje meno a zdalo sa mi, že sa všetko okolo mňa zastavilo. Vidličku som držala vo vzduchu a prestala som prežúvať. Vždy až priveľa rozmýšľam a mám strach, ale keď to je vec, ktorú nemá počuť ani môj brat, musí to byť niečo vážne.
Konečne som sa odvážila zdvihnúť zrak od taniera a s falošným úsmevom som sa mu pozrela do očí. Napätie v miestnosti sa dalo doslova krájať. Cítila som sa nervózne, určite bude chcieť rozprávať o mne.
„Vieš,“ povzdychol si a rozprestrel alobal, na ktorý pokladal vychladené toasty.
„Rozmýšľal som a posledné dni som nemohol poriadne spávať. Nenávidím, keď sa moje dievčatko trápi,“ povedal a s úsmevom sa na mňa pozrel.
„Poznáš ma a dobre vieš, aký dokážem byť neznesiteľný a tvrdohlavý.“

Nesmelo som sa na neho pozrela, aby to vyzeralo, že presne rozumiem tomu, o čom vraví, ale opak bol pravdou. Netušila som, o čom rozpráva a o čom tu splieta. Nenávidím, keď to zbytočne naťahuje a nejde k veci. Stavím sa, že po dvadsiatich minútach sa určite dostane k pointe.

„Rozprával som sa s Jeremym,“ zastavil sa, aby dobalil toasty a mlčal. Môj hrudník sa začal nekontrolovateľne dvíhať a snažila som sa to zakryť silným odkašlaním. Jake a ja. Večná téma našich rozhovorov. Čo to bude tentokrát? Zamestná sa v škole ako školník a bude kontrolovať každý krok, ktorý urobím?

„V prvom rade ti chcem povedať, že je to z mojej strany naozaj nedobrovoľné, ale ukecal ma,“ usmial sa a položil predo mňa zabalené toasty.
„Pokračuj prosím,“ povedala som a moje telo sa nepríjemne chvelo.
S chuťou sa zasmial pri pohľade na môj nedočkavý výraz a povedal : „Dávam mu šancu.“
„Akú šancu?“ vyvalila som oči a vôbec som nerozumela, o čom hovorí. Moje srdce bilo rýchlejšie a príšerne sa mi potili dlane. V hrdle sa mi urobila veľká hrča, ktorú som sa snažila prehltnúť, no nešlo to.
„Otec, o akej šanci hovoríš? Chceš povedať, že…“
„Schvaľujem ho. Zatiaľ,“ povedal a zdvihol ukazovák.
Vidličku som nedbalo hodila do taniera, čo spôsobilo silný rachot. Neveriacky som na neho zízala a celé telo sa mi triaslo. Povedal práve, že ho schvaľuje? Chcelo sa mi od šťastia plakať. Môj život nemôže byť dokonalejší!
„Čo na to hovoríš?“ spýtal sa so smiechom, keď som už asi minútu nič nepovedala.
Určite som vyzerala ako idiot, pretože sa posmešne uškŕňal. Ale bolo mi to jedno, pretože práve teraz som bola to najšťastnejšie dievča na svete. Mám frajera, s ktorým sa už konečne nemusím skrývať a môj otec ho schvaľuje! S-c-h-v-a-ľ-u-j-e.

„Myslíš to vážne?“ vyhŕkla som a ústa som si zakryla rukou, aby zo mňa nevyleteli všetky emócie, ktoré vo mne boli nahromadené.
„Absolútne,“ zasmial sa.
„Ale dávam mu mesiac, aby dokázal, že o moju dcéru vážne stojí! Žiadne výtržnosti a ty sa nebudeš pliesť do našich kšeftov, pretože ti niekto môže ublížiť. Jasné?“
Okamžite som prikývla, zoskočila som zo stoličky a silno ho objala. Vydal zo seba vzdych, pretože to nečakal a objatie mi opätoval.
„Ďakujem,“ zašepkala som a oprela sa o jeho mužnú hruď.
„Ako dlho mám ešte čakať?“ vchodové dvere sa rozleteli a stál v nich rozzúrený Thomas. „Fuj!“ zaksichtil sa, keď videl, ako ma otec drží v náručí.

Obaja sme sa zasmiali a odtiahla som sa od neho. Šťastne som sa na neho usmiala a venovala som mu ďakovný pohľad. Tento deň nemohol začať lepšie!
Zo stola som si zobrala desiatu a všetci traja sme sa vybrali k autu. Konečne som sa prinútila sadnúť si do nášho auta na miesto spolujazdca dobrovoľne. Na tvári sa mi pohrával jemný úsmev a nechcela som,  aby ten pocit, ktorý mnou lomcoval, skončil.

Predtým, než som vystúpila z auta som sa porozhliadla po školskom parkovisku a moje oči sa upriamili na Jakeovo auto. Znamenalo to, že je už v škole a ja mu môžem oznámiť tú úžasnú správu. Cítila som sa ako malé dieťa, ktoré dostalo hračku, po ktorej túžilo snáď večnosť. Pocity, ktoré som pociťovala sa nedali opísať. Bola som naozaj šťastná. Zabuchla som za sebou dvere a predtým, než sa auto rozbehlo, stihla som obom zamávať na rozlúčku. Vyšla som po schodoch ku vchodovým dverám a rýchlym krokom som sa dostala dovnútra. Nechtiac som vrážala do ľudí a očami som hľadala Jakea. Pozerala som sa snáď všade, no nikde som ho nevidela. Až tam, stál pri skrinkách. Rýchlym krokom som sa za ním rozbehla. Spomalila som pár metrov od neho, aby ma stihol zaregistrovať. Keď sa nám pohľady stretli, naširoko som sa usmiala, na nič som nečakala a prilepila som moje pery na tie jeho. Ostal zmeravene stáť, očividne bol prekvapený z mojej reakcie, no o pár sekúnd sa spamätal, objal ma okolo pása a sebecky si ma kusebe pritiahol. Položila som si ruky na jeho ramená a usmievala som sa cez bozk. Vychutnávala som si ho tak, ako by to bol náš úplne prvý bozk. Po chvíli som sa odtiahla a pozrela som sa do jeho orieškových očí, ktoré priam žiarili.

„Za čo to bolo?“ pobavene zvráštil obočie a jazykom si prešiel po spodnej pere.
Usmievala som sa na neho, očividne som vyzerala ako nafetovaný králik, pretože jeho pery urobili posmešnú grimasu.
„Ja len… som šťastná,“ prehovorila som sladkým tónom a nespúšťala som z neho oči.
„Keby si vedel, čo mi ráno povedal otec, tiež by si bol.“
„Ale ja som šťastný!“ nahodil urazený výraz a stlačil ma za boky, čo spôsobilo, že som sa mierne nadvihla, pretože ma to šteklilo.
„Pretože mám teba,“ šepol mi pri perách a jemne ma pobozkal.

Myslela som si, že sa šťastím roztopím. Ten nával radosti, ktorý som nevedela potlačiť bol neuveriteľný. Jake ma jemne hladkal po rovných vlasoch a čakal, kým niečo poviem. Nechcela som, aby sa tento moment skončil. Práve teraz bolo všetko dokonalé.
„Môj otec povedal, že sa môžme stretávať a to znamená, že môžeš po mňa kedykoľvek prísť a nemusíš parkovať dva domy od nášho,“ vyhŕkla som zo seba a silno som si zahryzla do spodnej pery.
„Schvaľujem ho. Zatiaľ!“ citovala som môjho otca a snažila som sa to povedať rovnakým tónom, akým to povedal on mne.
„Nie si šťastný?“ spýtala som sa ho, keď na mňa pozeral prázdnym pohľadom.
„Čo?“ vykríkol.
„Ja… ja som šťastný, ale… čo?“

Nemohol tomu uveriť presne ako ja pred hodinou. Jeho výraz tváre ma donútil zasmiať sa. Bol prekvapený, nezmohol sa na slovo. Jemne som ho potiahla za košeľu a so smiechom som sa na neho pozerala.
„Si zlatý, keď nevieš čo povedať.“
Jeho oči sa rozšírili ešte viac a úplne stratil reč. Hlas mu hapkal, nevedel čo povedať. Presne takto som si to celú dobu, čo som sedela v aute predstavovala. Jeho pohľad je k nezaplateniu.
„Nie som zlatý!“ naširoko sa usmial a falošne zalapal po dychu.
„Som proste… krásny.“

Prevrátila som očami, pozrela som na neho pohľadom ‘myslíš to vážne?’ a jednu ruku som si priložila na čelo, aby som sa uistila, že nemám teplotu.
„Naozaj?“ spýtala som sa ho a venovala som mu naštvaný pohľad.
Keď videl môj výraz tváre, usmial sa a oprel si čelo o to moje.
„Nemôžem uveriť, že sa s mojou frajerkou nemusím ďalej skrývať.“
„Konečne si povedal to, čo som celú dobu chcela počuť… ty krásny,“ zasmiala som sa a on mi perami prešiel po sánke a následne ma na nej pobozkal. Nenápadne som zalapala po dychu, no všimol si to a slabo sa usmial. Moje nechty sa zaryli do jeho vlasov a jemne ho škrabkali. Na jeho pokožke sa vytvorili zimomriavky. Bozkával ma na krku a nechcem pomyslieť na to, čo by robil, keby sme práve nestáli na školskej chodbe. Jemne som ho od seba odtlačila, pretože som cítila, že o malú chvíľu sa neovládnem.

Jeho hruď sa rýchlo dvíhala a jeho dych bol nepravidelný. Usmial sa a chytil mi bradu medzi palec a ukazovák.
„Si tak krásna,“ pošepkal a pritlačil jeho pery o moje. Moje srdce tĺklo čím ďalej tým rýchlejšie. Naše pery do seba dokonalo zapadali a ja som si užívala každú sekundu z nášho bozku. Odtiahla som sa, aby som sa zhlboka nadýchla a naše pery sa znovu spojili.
Po viac ako dvoch minútach nás vyrušilo zvonenie školského zvončeka. Jake mi sklamane vzdychol pri perách a odtiahol sa. Rukou som mu prešla po líci a oblizla som si pery. „Uvidíme sa o…“ pozrela som sa na ruku, na ktorej som nemala žiadne hodinky a uškrnula som sa, „o 7 hodín.“

„Myslíš si, že po tejto správe budem čakať celých 7 hodín, aby som ťa znovu videl?“ spýtal sa. Bola to skôr rečnícka otázka, na ktorú som si mala odpovedať sama.
„Nie,“ odpovedal a spustil ruky z môjho pása a odtiahol sa o pár centimetrov.
„A čo chceš robiť?“ zasmiala som sa a napravila som si tašku, ktorá mi padala z pleca. Jake sa uškrnul, čo značilo, že má niečo v pláne. A jeho plány sú väčšinou… šialené.
Poobzeral sa okolo seba a vyzliekol si košeľu.
„Chcela si niekedy bozk v daždi?“ žmurkol a košeľu si obmotal okolo ľavej ruky.
„Povedz mi, že to neurobíš,“ vyvalila som oči, keď som videla, s akým potešením sa pozerá na alarm.
„Ak ťa niekto uvidí, vyhodia ťa zo školy,“ krútila som hlavou, aby to nerobil a môj žalúdok sa kŕčovito sťahoval.
„Ja to risknem,“ naširoko sa usmial a než som stačila niečo povedať, päšťou rozbil poplašný alarm, stlačil ho a v celej škole sa rozoznel ten odporný zvuk, ktorý hlásil, že v škole horí. O pár sekúnd sa podlaha začala zapĺňať vodou a všade zo stropu sa spustili kvapky vody.

Jake si víťazne vydýchol, chytil moju tvár do dlaní a vášnivo ma pobozkal. Otvorila som oči a pozerala som, čo robí, no ihneď som ich zatvorila, uvoľnila som sa a nechala som sa viesť. Po celej škole bol počuť krik a panika, no len my dvaja sme stáli na kraji chodby a bozkávali sme sa. On je šialený! Naozaj šialený.
O pár sekúnd som ho od seba odtlačila a naštvane som sa na neho pozrela.
„Asi ťa zabijem,“ povedala som otrávene. Úsmev z jeho tváre zmizol a premenil sa na mierne vystrašený.
„Žehlila som si vlasy,“ precedila som cez zuby.
Všimla som si, ako si vydýchol a vyškieral sa.
„Dievčatá s mokrými vlasmi sú neskutočne príťažlivé,“ zašepkal a letmo ma pobozkal. Môj tep sa zrýchlil a obliala ma horúčava.
„V tom prípade milujem moje mokré vlasy,“ zahryzla som si do pery a zahanbene som si zastrčila prameň vlasov za ucho.
„Prosíme všetkých žiakov a učiteľov, aby sa čo najrýchlejšie dostali z budovy von! Opakujem! Prosíme všetkých žiakov a učiteľov, aby sa čo najrýchlejšie dostali z budovy von!“

Počuli sme v rozhlase a videli sme, ako spolužiaci utekajú von. Jake ma chytil za ruku a utekal so mnou pomedzi nich. Všade pod nami bola voda a neprestávala kvapkať zo stropu. Behali sme šialene a narážali sme snáď do každého. Len s ním som sa cítila ako dieťa a nikto ma za to neodsudzoval.
O pár sekúnd sme sa ocitli pred budovou školy a spolu s ostatnými sme pozerali na školu, z ktorej neprestával bzučať alarm.

„Prosím všetkých, aby sa upokojili a zachovali pokoj!“ kričala nejaká profesorka a stúpla si na schody, aby ju každý videl. Alarm konečne stíchol, a tak sme všetci počuli, čo vravela.Hneď za ňou pribehol riaditeľ školy, na ktorom sa všetci dobre zabávali, keďže vyzeral ako zmoknuté kura.
„Zdá sa, že to bol len planý poplach, no škola je momentálne plná vody,“ oboznamoval nás, akoby to nebolo dosť jasné.
„Ak sa nájde vinník, bude okamžite potrestaný!“
Pozrela som sa hore na Jakea a stlačila som mu ruku. Pozrel sa na mňa a na tvári mal, ako vždy, úsmev. Nechápem to.
„V škole nie sú kamery,“ pošepkal mi do ucha a potlačoval smiech.
Musela som sa zasmiať nad tým, aký bol chytrý a vždy mal všetko dokonalo premyslené a zistené. Pobozkal ma do mokrých vlasov a obaja sme upriamili zrak na riaditeľa.
„Teraz vám udeľujem jednodňové riaditeľské voľno, takže sa môžte rozísť a ísť domov.“
Ozval sa jednohlasný radostný výkrik a ja a Jake sme sa, samozrejme, pridali. Asi minútu sme stáli na tom istom mieste a potom sme sa presunuli k autu.

„Nebude ti vadiť, ak budeš mať mokré sedačky?“ spýtala som sa, otvorila dvere a upriamila som pohľad na jeho kožené sedadlá.
„Áno, bude,“ zasmial sa a sadol si do auta.
„Budeš sa musieť vyzliecť,“ uškrnul sa a vyplazil mi jazyk.
Naštvane som vzdychla a hneď na to som sa rozosmiala. Pokrútila som hlavou a sadla si na miesto spolujazdca.
„Si neskutočný!“ vyštekla som so smiechom.
„Ja?“ prebodol ma pohľadom a falošne zalapal po dychu. Jednou rukou sa chytil za srdce a predstieral, že sa ho to dotklo.
„Ak za to do piatich sekúnd nepridáš slovo, ktoré mi bude vyhovovať, ver mi , že ťa ušteklím k smrti.“
Zasmiala som sa, pobavene som mávla rukou a zapla si pás. Čakala som, kým sa auto rozbehne, no stále sme stáli. Pozrela som na jeho tvár, ktorá čakala, kým poviem to, čo mi kázal.
„Myslíš to vážne?“ zasmiala som sa, ale jemu do smiechu nebolo.
„To uvidíš po piatich sekundách,“ zdvihol jedno obočie a jeho ruka smerovala k môjmu telu.

Naprázdno som prehltla. Neznášala som, keď som musela robiť to, čo po mne chcel a ešte viac som neznášala, keď sa mi vyhrážal niečim tak odporným, ako je šteklenie.
„Jeden,“ začal počítať a neho ruka sa dosť rýchlo približovala.
„Dva,“ prebodával ma pohľadom a ja som naprázdno prehltla.
„Tri.“ Myslí to vážne?
„Štyri.“ Dobre, asi áno. Fajn Jess, vymysli niečo za sekundu.
„Päť,“ povedal, na jeho tvári sa objavil šibalský úsmev a predtým, než niečo stihol urobiť, som mu schmatla ruku a zatvorila som oči.
„Dobre, dobre, mám to!“ zapišťala som a stále som mala zatvorené oči. Jeho ruka sa pri mojom stisku uvoľnila a ja som pomaly otvorila jedno oko. Pozeral na mňa pohľadom, ktorý som neznášala ale aj milovala.
„Si neskutočne…“ snažila som sa to naťahovať, zatiaľ čo jeho druhá ruka sa na mňa vrhla. Neudržala som sa a musela som sa smiať. Ten odporný pocit, keď ma šteklil ma donútil kopať a triasť sa.
,,Krásny.“

Okamžite prestal a potlačoval smiech. Áno, práve teraz by som ho najradšej umlátila.
„To je moje dievča,“ zasmial sa a chcel ma pobozkať, no uhla som a svojimi perami ma stihol pobozkať na sánku.
„Neznášam ťa,“ povedala som urazene a ruky som si prekrížila na hrudi.
„Klameš,“ zasmial sa a naštartoval.
Pozerala som von z okna a nechcela sa na neho ani len otočiť. Jemne si odkašľal a počula som, ako sa potichu zasmial. Stáli sme na mieste, už zase. Otočila som sa a s nadvihnutým obočím som mu dávala najavo, aby už konečne vyšiel z parkoviska. Urobil tú istú grimasu čo ja a čakal, kým niečo poviem.

Potichu som zavrčala a potlačila som v sebe egoistickú stránku svojho ja.
„Klamem.“
Na jeho tvári sa objavil víťazný úškrn, ktorý má vždy, keď sa mu podarí zlomiť ma. Naštvane som zaborila hlavu do dlaní a nahlas som zapišťala.
„Dievča, ja ťa milujem,“ povedal.
„Naozaj ťa obdivujem, že to dokážeš trpieť.“
„Tiež sa niekedy čudujem,“ zasmiala som sa. Pozeral sa na volant a jeho pohľad však bol vážny.
„Aj keď neznášam, keď mi toto robíš, vždy to urobím, lebo chcem,“ rýchlo som dodala.
„Prečo?“
„Pretože ťa milujem,“ povedala som snáď okamžite.
„Radšej už poďme,“ povedala som sklamane, no nasilu som sa usmiala, aby si to nevšimol. Nenávidela som, keď bol naštvaný alebo mrzutý. A teraz bol.
Chytil ma za ruku a moje srdce ihneď poskočilo. Pozerala som sa na naše ruky, keď v tom mi nadvihol bradu a donútil ma, aby som sa na neho pozrela.
„Aj ja ťa milujem. Viac, ako si vieš predstaviť,“ povedal potichu a pobozkal ma.

Foto: Twitter 

Ivet
Šéfredaktorka, ktorá sa stará o to, aby ste vždy mali tie najnovšie a najzaujímavejšie informácie. Miluje arašidové maslo, New York a kávu. Raz bude mať namiesto obývačky obrovskú knižnicu a záhradu plnú pivoniek. :)

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here