Jeho tvár úplne zbledla od chvíle, ako som to vyslovila. Vystrašene sa na mňa pozeral a ani sa nehýbal. Bála som sa, no nevedela som čoho. Priala som si, aby konverzácia, ktorá o malú chvíľu určite nastane, aj rýchlo skončila. [sociallocker]

„Môžeme už konečne vypadnúť?“ pošepkal podráždene a urobil krok dozadu. Úplne ignoroval to, že som prišla na to, kto to je. Bolo mu jedno, že ju tak dlho nevidel. Chcel odísť.
„Ale Justin,“ vzdychla som.
„Je to tvoja sestra, ktorú si tak dlho nevidel a práve teraz ju máš pred očami!“ šťastne som sa usmiala.
„Je to šanca dať všetko do poriadku.“
„Žiadna šanca tu nie je!“ precedil cez zuby.
„Chcem sa odtiaľto dostať čo najrýchlejšie! Ideš?“ ponúkol mi jeho ruku a čakal, kým vykročím za ním.
Nechcela som odísť. Nie teraz, keď má šancu byť znovu šťastný a netrápiť sa.
„Nie,“ pokrútila som hlavou a vykročila za ňou.
„Čo to robíš?“ zvýšil hlas a jeho telo doslova horelo od zúrivosti.

Venovala som mu nemý pohľad a znovu urobila pár krokov vpred. Jazmyn stále niečo vyberala a vôbec si ma nevšímala. Bola nádherná, až som chcela žiarliť. Jej dlhé blond vlasy jej padali do tváre a ona si ich jednou rukou hodila na stranu. Chystala som sa ju osloviť, no nepríjemný kŕčovitý pocit v žalúdku ma zakaždým zastavil. Musím to urobiť. Všetko bude v poriadku.
„Prepáč,“ naširoko som sa usmiala a slabo ju pobúchala po pleci.
„A-ahoj.“
Usmievajúc sa na mňa pozrela a zatvorila nádobu so želé. Medzi nami nastalo trápne ticho, pretože moja nervozita mi nedovoľovala pokračovať. Musela som sa premáhať, aby som niečo povedala. Ten pocit bol neznesiteľný.
„Ja viem, že sa nepoznáme, ale ty si… Jazmyn, však?“ spýtala som sa neisto a čakala som na jej reakciu.
„Á-áno,“ koktala.
„To som ja.“ Jej hlas bol ešte krajší, než bola ona sama. Prenikavý, neafektovaný a úprimný. Jake mi nikdy nevravel, aká jeho sestra v skutočnosti bola. Nikdy mi nepovedal, že je tak krásna.
„A ty si kto?“ spýtala sa ma po pár sekundách ticha a zauzľovala vrecko plné gumených medvedíkov a rôznych sladkostí.

Zahryzla som si do pery a nemo som na ňu pozerala, presne ako Jake na mňa pred pár minútami. Nevedela som, ako začať, pretože som ju nechcela vystrašiť. Stále mala na tvári široký úsmev a bolo ťažké niečo povedať. Slabo som si odkašľala a prstami si zašla do hustých vlasov.
„Som Jessica,“ naširoko som sa usmiala a snažila sa, aby mi úsmev ostal čo najdlhšie. Nechápavo na mňa pozerala a jej výraz tváre hovoril, aby som pokračovala. Otočila som sa dozadu, aby som sa uistila, že Jake je stále za mnou, no akonáhle som pohla hlavou, nebol tam. Otočila som sa celým telom a poklipkala očami, pretože som si myslela, že sa mi to sníva, no nebol to sen. Zdrhol. Bastard! Zbabelec. Kretén!

Začala som panikáriť a nevedela som, čo povedať. Ak začnem improvizovať, tak viem, že to neskončí dobre, ale ja to musím risknúť.

„Som priateľka tvojho brata… Jakea,“ povedala som a nenápadne som vydýchla, pretože to najhoršie som mala za sebou.
Úsmev z jej tváre automaticky zmizol a urobila malý krok dozadu. Jej tvár stuhla a nenávistne ma prebodla pohľadom.  V jej očiach som videla, ako panikári.
„Ja nemám brata,“ povedala potichu, až som to skoro nepočula.
„Odíď, prosím,“ naliehala a nervózne si napravila kabelku na pleci.
„Ale áno, máš brata! Jeho meno je Jake a pred dvoma rokmi si bez stopy zmizla,“ zvýšila som hlas a srdce som cítila až niekde v krku.
„Potrebuje ťa,“ kývala som hlavou a myslela si, že sa o chvíľu zložím. Ten odporný nával emócií, ktorý sa mi dostával po kožu mi spôsoboval niečo, čo nedokážem opísať. Sú obaja úplne rovnakí. Zapierajú, aby zmiernili bolesť. Zatĺkajú, aby sa nesklamali, ale obaja milujú. Mám chuť Jakea zabiť za to, že ma tu nechal samú, bez pomoci. Nechá premrhať šancu len pre jeho veľké ego.
„Naozaj neviem, o kom tu hovoríš,“povedala so sklopenou hlavou, pretože ak by sa mi pozrela do očí, videla by som, že mi klame.
„Koľko času ešte obaja potrebujete na to, aby sa veci vyriešili?“ spýtala som sa zúfalo.
„Nerozumieš tomu,“ povedala a nasilu sa zasmiala.
„Obaja sme urobili chyby, ktoré ľutujeme a ja… ja som ho už dávno stratila.“ vzdychla a so sklonenou hlavou ma obišla.
„Jazmyn?“ zavolala som za ňou, keď bola odo mňa vzdialená asi na päť metrov.
„Nikdy ťa ako sestru neprestal milovať. Viem to. Je čas všetko napraviť, ver mi.“
Skúšala som všetko, no pomaly som to vzdávala. Je tvrdohlavá ako Jake. Nechcela som, aby len tak odišla a nikdy by ho nevidela. Možno je to celé jedna veľká chyba, ktorú som vďaka tomu, že som sa do toho zamiešala ešte viac zväčšila. Buď teraz, alebo nikdy. Mrmlala som si.
„Ako?“ spýtala sa a zúfalo vyhodila ruku do vzduchu.
„Ako sa môžu veci, ktoré nás prenasledujú z minulosti napraviť? Ako?“
„Tak, že ich prenesieš do súčasnosti a zbavíš sa ich,“ nasilu som sa usmiala a zhlboka sa nadýchla.
„Nič nie je tak hrozné, aby sa to nedalo vyriešiť.“

Jazmyn si utrela malú slzu, ktorá jej spadla na líce a pozrela na mňa.
„Hovoril ti o mne niekedy? Čokoľvek. Hnevá sa? Neznáša ma?“ zahrňovala ma otázky a jej hlas bol zrazu nevinný zúfalý.
„On ťa miluje, viem to,“ povedala som tak presdvečivo, ako sa len dalo.
„A kde je teraz? Je tu s tebou?“ spýtala sa a začala sa obzerať okolo seba. Nemám silu a ani odvahu jej povedať, že jej brat je jeden veľký egoistický idiot, ktorý proste zdrhol.
„Nie,“ zaklamala som. „Ale určite by bol rád, keby ťa videl.“

Jej tvár sa rozžiarila a konečne za znovu usmiala. Začala sa prehrabovať v kabelke a po pár sekundách z nej vybrala peňaženku, z ktorej vytiahla malý papierik s perom. Papierik položila na peňaženku a niečo naň začala písať. O malú chvíľu zacvakla pero a všetko znovu nahádzala do kabelky. Pristúpila ku mne a do ruky mi vložila pokrčený papierik. Usmiala sa a ďakovne sa na mňa pozrela. Bez slov odišla a nechala ma tam stáť. Po pár sekundách som papierik otvorila a bola na ňom napísaná jej adresa. Naširoko som sa usmiala a šťastne som vykročila z obchodu. Očami som hľadala Jakeovo auto a keď som ho našla, s dobrým pocitom som sa k nemu rozbehla. Ten sedel na mieste vodiča a jednou rukou bol opretý o okno auta. Nastúpila som a zatvorila za sebou dvere.

„Hádaj, čo mám,“ radostne som mu pred očami zamávala papierikom, ktorý mi pred pár minútami dala jeho sestra a neprestala som sa škeriť.
Zatiaľ čo som od radosti išla vyskočiť z kože, Jakeova tvár bola chladná a nehybná. Neotočil sa ani keď som prišla, a ani teraz. Len pozeral pred seba a nervózne klepal prstami po volante. Nenápadne som prevrátila očami a pripútala som sa. Jake bez slov naštartoval a vycúval z parkoviska na príjazdovú cestu. Na moje prekvapenie sme nešli do mesta, ale išiel presne tou cestou, akou sme sem prišli. Nervozita a napätie v aute rapídne stúpalo a ja som sa začala obávať najhoršieho. Nevedela som, prečo je ticho a nekomunikuje so mnou. Naozaj som nechápala to, čo sa práve teraz deje.

Po pár metroch zastavil a zišiel z cesty na jej úplný okraj. Vypol motor, odpútal sa a vyšiel z auta.
„Vystúp si,“ zavrčal na mňa.
Prekvapene som na neho pozerala, no neprotestovala som. Odopla som si pás a vystúpila som z auta presne tak, ako po mne chcel.
„Čo si to dnes predvádzala?“ zakričal tak odporne, až ma zamrazilo.
„Žiadal som ťa niekedy, aby si sa plietla do mojich vecí? Už nikdy v živote nedovolím, aby sa toto stalo! Nikdy, rozumieš?“ zareval a päsťou buchol do kapoty auta.

Do mojich očí sa automaticky nahrnuli slzy, ktoré mi o malú chvíľu padali po tvári. Bol príliš hnusný, nešlo to zastaviť. Ešte nikdy predtým po mne nekričal z takého banálneho dôvodu. Nikdy.
„Ako si za ňou mohla ísť, keď to nie je tvoja vec? Nerozumiem, ako si mohla byť taká hlúpa!“ kričal, urážal ma a znovu naštvane udieral do auta.
„Chcela som len pomôcť,“ zašepkala som a ukazovákmi som si zotrela slzy.
„Ja ale nepotrebujem tvoju pomoc! Nikdy som ju nepotreboval a už vôbec nie v tomto!“ zúril.
„Prečo si tam šla?“
Tvár som si previnilo skryla do dlaní  a ešte viac som sa rozplakala. Jeho chladný výraz hovoril, že mu je ukradnuté, ako sa ku mne správa, a že na mňa kričí. Bolo mu to ukradnuté. Cítila som sa strašne, akoby ma nenávidel každý človek na planéte. Jeho slová mi ubližovali, bolelo to. V sekunde som ľutovala všetko, o čom som sa dnes pokúšala. Mal pravdu. Nebola to moja vec a on si ju mal vyriešiť sám. Nemala som sa do toho zapájať! Nemala som urobiť nič, čo by nechcel, aby som urobila.
„Mrzí ma to,“ vravela som piskľavým hlasom a každé slovo, ktoré vyšlo z mojich úst ma ešte viac rozplakalo.
„Nie, nemrzí!“ zakričal chladne.
„Inak by si to neurobila! Staráš sa do vecí, ktoré mali ostať presne tam, kde boli doteraz! Máš z toho dobrý pocit? Máš rada, keď kričím? Pretože toto ešte nie je všetko!“
„Koľkokrát mám ešte povedať, že ma to mrzí?“ neudržala som sa a zavrčala na neho. „Nechcela som ti ublížiť, ale pomôcť, rozumieš? Vážne mi je ľúto, že si naštvaný a ja urobím všetko pre to, aby si nebol.“

Neustupoval, len sa ešte viac rozzúril.
„Niekedy sa sám seba pýtam, prečo zahadzujem čas s tebou!“ vyštekol a prebodol ma pohľadom.
Naraz sa všetko okolo mňa zastavilo. Nepočula som nič. Nič, len vetu, ktorá pred pár sekundami vyšla z jeho úst. V hlave mi hučalo a srdce? Práve ho odporne roztrhal. Otvorila som ústa, neveriacky som pozerala na jeho bezcitnú tvár. Vrelo v každom kúsku môjho tela. Podľa neho som len úbohá strata času. Nie som nič, len problémy.
„Okamžite ma zober domov!“ precedila som cez zuby a snažila sa nerozplakať.
Nebudem plakať. On nebude ten, ktorý ma bude vidieť plakať.
„Fajn, nastúp si!“ zamrmlal a ani sa na mňa nepozrel.

Nestojím mu ani za trápny pohľad? Otvorila som dvere, nastúpila a silno som nimi práskla. O pár sekúnd si sadol aj Jake a naštartoval auto. Hlavu som oprela o studené okno a pomaly som zatvorila oči. Auto nabralo rýchlosť a pomyslenie, že budem musieť byť hodinu úplne ticho ma privádzalo do šialenstva. Na povrch sa dostávali všetky spomienky s ním. Je to len skrat alebo definitívny koniec? Obaja sme predsa riskovali tak veľa pre to, aby sme boli spolu. Naozaj to všetko zahodí len kvôli tomuto? Nechcem na to ani len pomyslieť. Už teraz je môj život dosť na nič.
To večné ticho ma ubíjalo. Priala som si, aby som už bola doma. Prečo musí byť tak strašne zložitý? Už celú večnosť tu nenápadne plačem a on sa ma na nič nespýta. Nechce vedieť nič.
Hlavu som opatrne otočila k nemu a pozrela sa na jeho napätú tvár. Bol tak nervózny a podráždený, no stále mlčal.
„Jake?“ povedala som opatrne jeho meno v myšlienke, že sa to snáď ešte urovná.

„Môžeš byť proste pár minút ticho?“ zavrčal a ďalej sledoval cestu. Dlaň som si pritlačila k čelu, ktoré horelo, aby som ho trochu ochladila. Bolela ma hlava z toho večného fňukania, ktoré som nevedela zastaviť.
„Som ticho už celú večnosť a ubíja ma to,“ zašepkala som a dúfala, že mi rozumel.
„Tak v tom pokračuj, pretože teraz nemám na nič náladu!“ povedal už mierne pokojne, no stále bol naštvaný.
„Ja už nevládzem!“ hystericky som zakričala.
„Nemôžem tu s tebou len tak sedieť a byť ticho, keď viem, že si naštvaný a povedal si mi veci, ktorými si mi ublížil? Nevidíš to?“
Naprázdno prehltol a na pár sekúnd odlepil zrak od cesty a pozrel sa na mňa. Veľmi rýchlo to vzdal a otočil sa naspäť.
„Zrejme nie,“ vzdychla som.
„Chcela som len, aby si bol šťastný!“
„Bol som šťastný!“ vyštekol.
„A aký som teraz? Kričím po tebe ako zmyslov zbavený a naštvaný je pre to, ako sa cítim naozaj slabé slovo!“
„Prečo len nepriznáš, že ti chýba? Videla som to, keď som sa ťa na ňu pýtala. Bol si…“
„Bol som v poriadku, dobre?“ zúril.
„Nechýba mi! Nechýba mi nič! Už nič! Nepotrebujem ju a nepotrebujem už nikoho, jasné?“

Zhlboka som sa nadýchla a zase vydýchla.
„Ani mňa?“ spýtala som sa ho opatrne a čakala na odpoveď. Čakala som zbytočne, pretože jeho odpoveď neprichádzala. Namiesto toho len zťažka vzdychol a venoval sa riadeniu.
Nikdy som neverila, že to poviem, ale som rada, že zastavil pre mojím domom a ja ho konečne neuvidím. Odopla som si pás a obaja sme nemo sedeli v aute.
„Takto vyzerá koniec?“ spýtala som sa ho a potiahla som do seba.
Cítila som sa ako idiot, pretože som mu pokladala jednu otázku za druhou celú cestu a jediné, čo sa mi dostalo, bolo… nič.
Jake vypol motor a odvrátil odo mňa zrak. Ruky mal nervózne položené na volante a pevne ho zvieral.
„Neviem.“

To nebola odpoveď, ktorú som čakala. Po tom všetkom, čím sme si museli prejsť. Nechcem pomyslieť na to, že by to malo skončiť. Nemôže. Ale pravdepodobne má.
„Fajn,“ vzdychla som.
„Ak to budeš vedieť, ozvi sa. Ale nespoliehaj sa na to, že po dnešku bude všetko v poriadku.“
Vystúpila som z auta, bez rozlúčenia či bozku. Bolo to pravidelné. Vždy ma pobozkal a teraz? Chcelo sa mi plakať, tak veľmi by som to chcela niekomu povedať, aby sa mi uľavilo, no nemala som nikoho. Prišla som o všetko.
Zabuchla som dvere na jeho aute a otvorila som bránu. Rýchlo som utekala cez našu veľkú záhradu až k domu, kde som otvorila dvere a následne vstúpila dnu. Porozhliadla som sa po dome, no nikde nebolo ani živej duše. Zatvorila som dvere a zničene sa o ne oprela. Rozplakala som sa a moje telo padlo na zem.

Foto: Tumblr [/sociallocker]

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here