„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa bez väčšieho záujmu.
Bolo mi to jedno, pretože som bola na otca nahnevaná  za všetko, čo povedal.
„Poď sem,“ vyzval ma.
Bol mi otočený chrtom a v kuchyni rozvoniavala čína, ktorú práve varil. Neisto som vykročila od schodiska a oprela sa o pult. Po vyše minúte ticha sa nám konečne stretli pohľady. Štvalo ma, že som nevedela odhadnúť, na čo práve myslí. Tvár mal pokojnú. Až príliš pokojnú. 

„Vieš,“ vzdychol.
„Možno som to trochu prehnal, uznávam. Si moja dcéra a mojou povinnosťou je ťa chrániť.“
„Chrániť pred kým? Pred Jakeom?“ vyštekla som odporne.
„Držali mi zbraň pri hlave už dvakrát, no nikdy si nebol pri mne, keď sa to stalo! Tomu vravíš ochrana?“
„Pokašľalo sa to, dobre?“ zvýšil hlas.
„Nikdy som to nemal dostať takto ďaleko a nikdy som vás nemal vystaviť nebezpečenstvu. Ty a Thomas ste všetko, čo mám. Nemalo sa to stať, ale stalo sa.“
Pozeral na mňa zúfalým pohľadom, ktorý na mňa priam kričal, aby som mu odpustila.
„Celá pointa tohto rozhovoru mi uniká,“ zahryzla som si do pery.
„Mám to brať ako ospravedlnenie, no stále trváš na tom, čo si povedal?“
„Áno,“ odpovedal jednoducho.
„V tom prípade už môžem odísť,“ zvrtla som sa na päte a mierila ku schodom.
„Vlastne ešte nie,“ zastavil ma otec.
„Musím si vybaviť nejaké veci, čiže na pár hodín odchádzam,“ pozrel na mňa prísnym pohľadom.
„Nech ťa ani nenapadne vyjsť z domu alebo odísť za ním.“
„Ako povieš,“ povedala som ironicky  a nasilu sa usmiala.
„Už môžem ísť?“

Otec prikývol a pokračoval v príprave jedla. Potichu som vzdychla a vyšla na poschodie. Vošla som do izby a všimla si Jakea, ako leží na mojej posteli a v ruke drží moju zrkadlovku. Potichu som zatvorila dvere. Zamkla som za sebou a podišla k nemu. Ignoroval ma a prezeral si fotky v mojom fotoaparáte.
„Našiel si nejakú fotku, ktorú by si mohol použiť proti mne alebo sa mi za ňu smiať do konca života?“ pobavene som zvráštila čelo a pozorovala ho.
Neodpovedal mi na otázku a ďalej preklikával obrázky.
„Si tak dokonalá,“ povedal po chvíli.
Môj mozog tú správu ešte nestihol zaregistrovať. Cítila som, ako mi začínajú horieť líca, a tak som si vlasmi zakryla tvár.
„To nebolo vtipné,“ neisto som sa zasmiala, aby si nevšimol, ako prekvapene a zároveň zahanbene sa cítim.

Foťák vypol a opatrne ho položil na stolík vedľa postele. Otočil sa na mňa a zahľadel sa na moju červenú tvár. Videl, že sa červenám. Usmial sa, pretože vedel, že to spôsobil on.  Tešilo ho to, pretože to bol jediný chlapec, ktorý ma vedel dostať do rozpakov. Jeho čokoládovo-hnedé oči ma prebodávali. Pramienok vlasov som si zastrčila za ucho a hlasno preglgla. To, že sa na mňa tak pozeral spôsobilo, že som sa ešte väčšmi červenala. Uhla som pohľadom a poškrabala sa na čele.

„Prečo sa na mňa tak pozeráš?“ spýtala som sa ho.
„Pretože,“ sadol si na posteľ vedľa mňa a zahľadel sa mi do očí, „milujem,“ odhrnul si vlasy z tváre a jednou rukou mi prešiel po líci, „keď sa červenáš.“

Venoval mi šibalský úsmev a oblizol si pery. Pritiahol si moju tvár bližšie a jemne obtrel jeho pery o moje. Urobil to znovu a znovu, až som ostala bez dychu. Hľadela som mu do očí a jediné, čo som počula bol tlkot našich sŕdc.
„Môj otec o pár minút odíde,“ zašepkala som.
Jake sa naširoko usmial a chrbtom ruky mi prechádzal po líci.
„Konečne,“ znovu sa usmial a letmo ma pobozkal.
„Ale môj brat je stále doma,“ oblizla som si pery a bozk mu opätovala.

Zrejme mu to nevadilo, pretože jednou rukou mi zašiel pod tričko. Zalapala som po dychu a znervóznela som. Vedela som, k čomu dôjde alebo som to aspoň tušila. Teraz to bolo iné. Žiadny alkohol v tele. Teraz k sebe niečo cítime. Ticho medzi nami prerušil hluk auta, čo značilo, že otec práve odchádza. Oboma rukami ma stlačil za boky a prilepil svoje pery na moje. Zatvorila som oči, spojila ruky za jeho krkom a nechala sa unášať jeho horúcimi perami.

Bruškami prstov mi prechádzal od bokov cez rebrá, až sa dostal k mojej podprsenke. Zastavil sa a jeho ruky opäť smerovali na moje boky. Chytil tričko, prerušil naše bozky a pomohol mi ho dať dole. To isté som urobila s jeho tričkom, ktoré som odhodila na zem. Znovu som sa prilepila na jeho pery a opatrne ho zvalila na posteľ. Vlasy som si prehodila na stranu a jeho telo som začala zasypávať bozkami. Jazykom som mu robila vlhkú cestičku od vrchu až po začiatok jeho boxeriek. Všimla som si ako zalapal po dychu. Jemne som sa nad tým usmiala a znovu si našla cestu k jeho perám. Jazykom som mu vošla do úst a začala som v nich robiť krúživé pohyby. Silno ma stlačil za boky, čo ma donútilo zastonať mu na perách. Zatiaľ čo môj jazyk zamestnával ten jeho, moje ruky sa presunuli k rozopínaniu jeho riflí. Celý zmeravel a jeho teplo sa naplo. Gombík po gombíku som ich odopla a keď som sa dostala k zipsu, čakala som, či ma zastaví. Neurobil však nič,  len slabo vzdychol, a tak som ich rozopla, a o pár sekúnd už ležali na zemi. Chytil mi tvár do dlaní a opatrne sa prevalil na mňa. O malú chvíľu mi začal krk zasypávať horúcimi bozkami. Zatvorila som oči a užívala si ten neopísateľný pocit. Prstami mi prechádzal po celom tele a to mi spôsobilo príjemné zimomriavky. Jeho nedočkavé ruky sa presunuli k mojim rifliam, ktoré rozopol behom sekundy. Chytil ich a pomaly mi ich začal sťahovať dole. Nadvihla som sa, aby to išlo ľahšie a o pár sekúnd som po ním ležala už len v spodnom prádle. Jeho pery sa znovu presunuli na môj krk a ja som vzdychala od vzrušenia.

„Milujem ťa,“ zašepkal mi do ucha.
„Ale nemusíme to robiť, ak nechceš,“ vzdychol cez bozky a neprestával.
„Kto vravel, že nechcem?“ pokúšala som ho a hrala sa mu s vlasmi.

Jake sa usmial a zobral to ako áno. Na pár sekúnd sa odtiahol a celú si ma prezrel. Jeho oči sa sústredili na dolnú časť môjho tela. Pomaly uchopil nohavičky do oboch rúk a ešte pomalšie ich začal ťahať dole. Jemne som vzdychla a neustále som si hrýzla pery. Rukami mi prechádzal po stehnách a približoval sa k môjmu veľmi citlivému miestu. Vzdychla som od slastného pocitu a môj dych sa rapídne zvýšil. Moju tvár začal zasypávať drobnými horúcimi bozkami a presunul sa k mojim perám. Jemne mi sal spodnú časť pier a ja som čakala na chvíľu, keď bude vo mne.

„Pripravená?“ vzdychol mi na perách a neprestával ma bozkávať. Hlasno som prehltla. Nebola som schopná odpovede. Prikývla som. Jake sa zhlboka nadýchol a čo najopatrnejšie do mňa vnikol. Prehlo ma v chrbte a z úst sa mi dral hlasitý vzdych. Umlčal ma vášnivými a horúcimi bozkami a pomaly začal prirážať. Chytila som ho za vlasy a silno ho za ne ťahala. Všetko čo na dialo a to, čo som cítila. Všetko bolo tak precítené, tak dokonalé. Z nás oboch vychádzali hlasné a chtivé vzdychy. Obmotala som si nohy o jeho telo, aby mal lepšiu pohyblivosť a začal prirážať rýchlejšie a rýchlejšie. Moje srdce explodovalo, pretože nestačilo zaznamenávať údery a môj dych sa každou sekundou zrýchľoval.

„Jake!“ vzdychla som jeho meno a zalapala som po dychu. Vedela som, že ho to vzrušuje a tým som ho donútila prirážať ešte rýchlejšie.
„Neprestávaj!“
Vyprovokovala som ho robiť to tvrdšie, no príjemne. Naše rozpálené telá sa o seba treli a obaja sme zúfalo lapali po kyslíku. Potiahla som mu spodnú peru a on mi jazykom chtivo vošiel do úst.
Zdalo sa mi to, akoby sme to robili celú večnosť. Nikdy som nechcela, aby to skončilo. Bol nežný, no pritom tak žiadostivý akoby nemal dosť. Silno som si zahryzla do pery a zatvorila som oči, keď sa jeho pery znovu dostali na môj krk. Jemne mi sal pokožku a opatrne prirážal. Silno som mu zarývala nechty do pokožky a on zťažka vzdychal. O pár sekúnd ma zalial ten úžasný pocit. Bola som ako v tranze, nechcela som, aby skončil.

„Milujem ťa,“ vzdychol z posledného a vyčerpane sa zvalil vedľa mňa.
„Aj ja teba,“ oblizla som si pery a rozdýchavala som to, čo sa práve teraz stalo.
Jednou rukou som mu chytila tvár a pritiahla som si ju k sebe, aby som ho pobozkala.
„Bolo to úžasné,“ zasmial sa mi na perách a jeho hruď sa ešte stále nekontrolovateľne dvíhala.
Zotrvali sme takto ešte pár krásnych chvíľ, no obaja sme vedeli, že je príliš riskantné, aby tu Jake zostal. Cítila som sa tak ukrivdená keď som videla, ako sa oblieka a pozerá na mňa ako zúbožené šteniatko.
,,Musí to tak byť.“ a dal mi pusu na čelo.
,,Vždy ťa budem milovať.“ povedal a stratil sa v čiernej noci…

***

Nemôžem tomu uveriť!“ zvýšila som hlas a vyhodila som ruky do vzduchu.
„Ako si mi to mohla urobiť? Ako? Čakala by som to od kohokoľvek, ale ty? Emily, naozaj?“ zvráštila som čelo a neveriacky som sa na ňu pozerala.
Stála pri svojej skrinke s učebnicami v rukách a nemo na mňa pozerala. Cítila som, ako od zlosti celá horím. Tak veľmi som túžila po pomste, tak veľmi by som jej priala prežívať to, čo práve prežívam ja. Mala som chuť jej pred celou školou vraziť, ale nemohla som. Nemala som odvahu, pretože je moja kamarátka. Teda bola. Teraz už nie je. Nie po tom, ako sa zachovala.
Ešte stále stála oproti mne a jej blond vlasy si prehodila na pravú stranu. Na tvári sa jej objavil typický škodoradostný úsmev.
„Vôbec neviem, o čom tu rozprávaš,“ povedala ironicky s úsmevom na tvári. Snažila sa prejsť okolo mňa a odísť, no postavila som sa jej do cesty a nenávistne som na ňu pozrela.
„Myslíš to vážne?“ zúfalo som sa zasmiala.
„Myslela som, že sme kamarátky, Emily. Kamarátky, ktoré sa vždy podržia a nie také, ktoré sa chopia prvej príležitosti a zničia tej druhej život!“
„Zničiť život?“ zasmiala sa.
„Bola to len sranda, Jess. Neber to tak tragicky.“
„Sranda?“ vyštekla som.
„Takže sranda, áno? Počúvaj ma! To ja som celý víkend musela počúvať rozkazy a zákazy môjho otca! To ja nesmiem vychádzať z domu! Nie ty! Malo to byť presne tak, ako to bolo. Lenže ty sa jedného dňa rozhodneš, že potopíš svoju kamarátku. Pritom veľmi dobre vieš, čo je môj otec zač!“
„Počúvaj ma, zlatko,“ naširoko sa usmiala a prekrížila si ruky na prsiach.
„Vravela som ti, že sa od toho chlapca máš držať čo najďalej a toto bolo jediné riešenie, ako ťa držať v bezpečí. Takže mi vlastne môžeš poďakovať.“
„Držať v bezpečí?“ zvýšila som hlas a ukladala som si v hlave všetky tie nezmysly, ktoré práve vyšli z jej falošných úst.
„Ty o ňom nevieš absolútne nič a o mne už vôbec nie,“ uškrnula som sa.
„Zrazu ti záleží aj na mne? Prečo? Pretože ma máš rada? Alebo pre to, že… k… nemu… stále… niečo… cítiš?“ povedala som s malými prestávkami, aby vstrebala to, čo som práve povedala. Naprázdno prehltla a odvrátila odo mňa zrak.
„Tak o toto tu celú dobu išlo?“ pokračovala som.
„Kvôli tomu si to urobila? Aby si ma zničila? Tak gratulujem, podarilo sa ti to!“
„Prosím prestaň,“ pošepkala previnilo.
„Mám prestať? Fajn!“ prikývla som a naštvane som si z krku stiahla náhrdelník, na ktorom bola polovica srdca. Druhú mala Emily. Dala mi ho na šestnáste narodeniny na znak nášho doživotného priateľstva. Priateľstva, ktoré práve teraz ukončujem.
Navždy.

Chytila som jej ruku a do dlane som jej položila náhrdelník.
„My dve už nie sme kamarátky,“ povedala som chladne a pokrútila hlavou.
„Ak ťa to niekedy bude mrzieť, o čom dosť pochybujem, tak si spomeň, kvôli komu to skončilo.“
Prebodla som ju nenávistným pohľadom a pobrala som sa preč. Nechala som ju tam nemo stáť a bolo mi jedno, ako to zobrala. Moje telo sa konečne uvoľnilo a ja som si mohla hrdo vydýchnuť. Chcelo sa mi plakať. Tie roky, ktoré som s ňou strávila mi už nikto nevráti. Nikto už nebude ako ona, ale myslím, že som urobila tú najlepšiu vec v mojom živote. Zbavila som sa človeka, ktorý  by po čase zničil všetko, na čom mi záleží len pre to, že to nemá on.
Prechádzala som školskou chodbou a zabočila na ľavé krídlo školy, kde sme mali počítačové učebne. Vošla som do jedných z dverí, kde som uvidela polovicu svojich spolužiakov a sadla som si za voľný počítač vedľa Sue.
„Ahoj,“ pozdravila som ju s úsmevom.
„Jess? Ahoj,“ koktala a na tvári sa jej objavil nervózny úsmev.
„Tón, akým si to povedala neveští nič dobré,“ pobavene som prevrátila očami a jemne som ju štuchla do ramena.
„Bola si dnes s Emily, však?“ spýtala som sa a zapla počítač.
„To je až tak poznať?“ usmiala sa.
„Vravela mi, čo sa stalo a myslím, že to, čo si urobila bola hlúposť. Je to predsa naša kamarátka a…“
„Prosím, nezačínaj s tým,“ zvráštila som čelo a na klávesnici zadala heslo, ktoré mi umožnilo prístup k počítaču.
„Viem, prečo som to urobila, dobre? Ju to prejde,“ povedala som a s úsmevom som mávla rukou.
„Čo sa deje?“ spýtala sa ma asi po minútovom tichu a na tvári sa jej objavila mierna neistota.
„Čo sa deje s tebou?“
Po vete, ktorú práve teraz vyšla z jej úst som okamžite odvrátila zrak od monitoru a prekvapene som sa na ňu pozrela.
„So mnou?“ zasmiala som sa.
„Naozaj ma desíš.“
„Pozri sa na mňa Jess,“ vyzvala ma chladným tónom.
„Povedz mi, kedy sme naposledy niekam spoločne vyrazili.“ zahryzla som si dovnútra líca a sklamane som na ňu pozrela. Od začiatku roka sme neboli nikde. A jediné miesto, kde sa vidíme je škola.
„A presne o tomto hovorím,“ pokračovala.
„Odkedy si s Jakeom, nemáš na nás čas a vymazala si nás zo svojho života.“

„Ty predsa dobre vieš, že to tak nie je!“ zvýšila som hlas a pár hláv sa na nás pozrelo.
„Môj život,“ vzdychla som.
„Teraz to nie je najľahšie Sue.“
„Tak mi povedz, čo ťa trápi a ja ti to pomôžem vyriešiť,“ povedala s úsmevom a potľapkala ma po pleci.
„Nemôžem,“ pošepkala som.
„Je to príliš súkromné a vie to len jeden človek.“
Naštvane vzdychla a prebodla ma nenávistným pohľadom?
„On?“ precedila cez zuby.
Keď som neodpovedala, zobrala to ako áno.
„Upresnostňuješ ho pred nami a…“
„Takže ty si teraz na strane Emily?“ skočila som jej do reči.
„Dohodli ste sa, alebo čo? Myslím, že som si konečne po všetkej tej bolesti, ktorú som si musela v minulosti kvôli chlapcovi vytrpieť, našla niekoho, kto ma robí naozaj, naozaj šťastnou. Nemyslíš si, že si to zaslúžim?“
Pár sekúnd na mňa len nemo pozerala a potom odvrátila zrak.
„Asi áno.“
Hlasno som vydýchla a spojila som ruky.
„Ďakujem.“ Otočila som sa naspäť k počítaču a myšou som klikla na okienko s internetom.
„A Jess?“ vyrušila ma Sue.
„Myslím, že ťa niekto čaká za dvermi,“ neisto sa usmiala a hodila pohľad na dvere za mnou.

Otočila som sa a na mojej tvári sa objavil široký úsmev. Stál tam Jake a sladko sa na mňa pozeral. Zahryzla som si do pery a venovala mu krátky pohľad. Poobzerala som sa po triede a zistila som, že učiteľka ešte neprišla, a tak som sa nenápadne postavila zo stoličky a zamierila k dverám.
„Čo tu robíš?“ spýtala som sa ho s úsmevom a oprela som sa o dvere.
„Nemáš byť práve teraz vo vedľajšej budove?“
„Mám,“ usmial sa.
„Ale prišiel som pozrieť svoje dievča ešte predtým, než mi zmizne domov,“ zašepkal s úsmevom na perách a jednou rukou si ma k sebe pritiahol.  Cítila som , ako sa červenám a prameň vlasov ktorý mi padal do tváre som si zastrčila za ucho.
„Chýbala si mi,“ povedal a jemne ma pobozkal.
Po viac ako minúte som sa odtiahla a on si oprel čelo o to moje.
„Aj ty mne,“ naširoko som sa usmiala.
„Vieš vôbec o tom, že školský poriadok vraví, že fyzické zbližovanie žiakov je prísne zakázané?“ podpichovala som ho so smiechom.
„Ten, kto ten poriadok vymyslel bol na strednej panic,“ zasmial sa a oboma rukami ma objal.
„Si idiot!“ buchla som ho do hrude.
„Prišiel by idiot až sem a riskoval by to, že za to bude týždeň po škole?“ povedal s vážnym výrazom.
„Prepáč,“ nahodila som smutné oči a vystrčila som spodnú peru.
„Vieš, že ťa milujem,“ obmotala som si ruky okolo jeho krku a letmo ho pobozkala.
Obaja sme začuli vyzváňanie školského zvončeka, čo značilo, že nám skončila prestávka.
„Mal by si ísť,“ povedala som starostlivo a jemne ho od seba odstrčila.
„Jedna hodina mi nebude chýbať,“ mávol rukou.
„Je  t’aime viem svojmu dievčaťu povedať aj bez toho, aby som sa 45 minút nudil na hodine,“ usmial sa a palcom mi prešiel po sánke. Opäť som cítila, ako moje líca chytajú červenú farbu.
„Milujem, keď sa červenáš,“ povedal a šibalsky sa usmial.
„Ale ja sa… nečervenám,“ povedala som potichu a sklopila zrak.
Jeho pery sa pomaly blížili k tým mojim a ja som zalapala po dychu. Cítila somjeho vôňu každou sekundou, čo sa ku mne približoval. Obaja sme pootvorili ústa, keď v tom nás vyrušilo hlasité odkašľanie.
„Nevyrušujem vás?“ ozval sa nepríjemný hlas profesora Monroa.
Jake ma okamžite pustil a odtiahol sa asi o pol metra.
„Tak trochu,“ povedal Jake a ja som po ňom chodila vážny pohľad.
„Nezvonilo už náhodou, slečna Tylerová?“ spýtal sa ma a ignoroval jeho narážku.
„S-samozrejme,“ povedala som zahanbene a prešla si rukou po vlasoch.
„Pre vás to taktiež platí, Smith.“
Jake sa usmial a ruky si zastrčil do vrecka.
„No tak James.“ uškrnul sa.

Prekvapene som pozerala na to, ako práve nazval učiteľa a nestačila som sa diviť. Podľa výrazu tváre profesora Monroa som usúdila, že nie som jediná. Upravil si kravatu na svojom krku a lapal po dychu.
„V škole som tvoj učiteľ a ty si môj žiak. Takéto správanie si odpusť!“ zvýšil na neho hlas.
„Ak sa to ešte raz zopakuje, pôjdeš do riaditeľne.“
Na Jakeovej tvári bolo poznať ako potlačuje výbuch smiechu.
„Samozrejme, pán Monroe,“ prikývol s ironickým tónom v hlase.
„Už sa to viackrát nestane.“
Pokrútila som hlavou a neveriacky som pozerala na Jakea, ktorý len mykol plecom.
„Slečna Tylerová, do triedy!“ zvýšil na mňa hlas, až ma striaslo. Nemo som prikývla a otvorila som dvere.
„Vidíme sa?“ spýtal sa ma ešte predtým, než som stihla vojsť do učebne.
Otočila som sa a s úsmevom som prikývla. Zatvorila som za sebou dvere a sadla si naspäť k Sue.

„Stalo sa niečo?“ spýtala sa ma okamžite. Len som mykla plecom a uprela som zrak na dvere.
Jake ostal stáť na chodbe aj s mojím „obľúbeným“ učiteľom Monroeom a o niečom sa bavili. Cez sklenené dvere som na oboch mala  výborný výhľad, no nepočula som, o čom sa bavia. Jakeov sebavedomý postoj a vyškerený výraz tváre hovoril, že ich konverzácia mu je ukradnutá. Na niečo prikývol a odišiel. Profesor otvoril dvere do učebne a silno ich za sebou zabuchol. Otočila som sa k monitoru, aby som nevyzerala nápadne a začala som ťukať po klávesnici. Monroe si sadol za stôl a to znamenalo, že nám supluje hodinu. Nie som si istá, či vydržím byť zatvorená 45 minút v učebni s človekom, ktorého mám plné zuby na hodinách dejepisu. Zťažka som vzdychla a venovala som sa zadaniu, ktoré sme všetci mali napísané na tabuli.

Hodina sa konečne skončila a ja som nemohla byť viac šťastná. Postavila som sa zo stoličky a zamierila k dverám, ako ostatní moji spolužiaci.
„Slečna Tylerová tu ostane,“ počula som Monroeov hlas.
Nenápadne som prevrátila očami a zastavila sa. Nahodila som falošný úsmev a otočila som sa na neho. Zrejme sa chce rozprávať o dnešnej udalosti s Jakeom, na ktorú práve teraz nemám náladu.
„Áno?“ spýtala som sa a zvráštila som čelo.
„Zatvor dvere, prosím,“ vyzval ma a ani sa na mňa nepozrel, pretože niečo zapisoval.
Dvere som jednou rukou zabuchla a postavila som sa oproti katedre. Čakala som, kým niečo zapíše a jeho zrak sa konečne upriamil na mňa.
„Takže, slečna Tylerová…“
„Prepáčte za ten incident na chodbe. Naozaj mi to je ľúto a prosím ospravedlňte Jakeovo správanie,“ skočila som mu do reči.
Posledné, čo si prajem je to, aby si na mňa ešte viac zasadol. Chvíľu na mňa prekvapene pozeral a prstami si upravil jeho nagélovanú ofinu.
„To nie je to, o čom som sa chcel s vami baviť, slečna Tylerová,“ povedal.
Vytreštila som oči a cítila som, ako mi od hanby horia líca.
„A-aha,“ dostala som zo seba.
„Ide o váš prospech z dejepisu. Váš posledný test pre vás nedopadol najlepšie. Neviem, či ste si toho vedomá, ale je to 80% známky,“ povedal s vážnym výrazom a položil predo mňa môj test, na ktorom svietila červená známka F.
Zalapala som po dychu a zobrala si ho do ruky. S údivom som si ho prezerala a nechápala ako som zo všetkých tých otázok odpovedala dobre len na jednu.
„Polrok sa blíži a vy máte týždeň na to, aby ste si tú známku opravili.“
„Je možný opravný test?“ spýtala som sa okamžite a modlila som sa, aby jeho odpoveď bola áno.
„Áno,“ povedal jednoducho.
Hlasno som vydýchla a rukou som si zmätene prešla po čele.
„Ďakujem,“ povedala som s úsmevom a na pár sekúnd som si myslela, že ho mám rada.
„Ale je mojou povinnosťou oznámiť váš neprospech vášmu otcovi.“
Povedala som pred malou chvíľou, že ho mám rada? Naozaj ho v tejto chvíli z duše nenávidím.
„Je to nutné?“ spýtala som sa ho a zahryzla si do pery.
„Obávam sa, že áno,“ prikývol a na jeho perách sa objavil škodoradostný úsmev.
„Teraz môžete odísť.“

Položila som test na stôl a bez pozdravu som vyšla z učebne. Zamierila som k svojej skrinke a zobrala si tašku. Očami som hľadala Jakea, no nikde som ho nevidela. Možno ma čaká pred školou, pomyslela som si. Predrala som sa davom žiakov a ocitla sa pre budovou školy. Poobzerala som sa po parkovisku a zahliadla som Jakea, ktorý sedel vo svojom aute a ruku mal položenú na otvorenom okne. Žmurkol na mňa a mykol hlavou na sedadlo vedľa neho. Naširoko som sa usmiala a mierila som k nemu, keď som začula silné trúbenie auta. Otočila som sa a uvidela som, že auto, ktoré trúbilo, čaká práve na mňa. Bol to môj otec, ktorý sedel za volantom spolu s bratom, ktorý sedel v zadu v autosedačke. Obzrela som sa za seba a vyhľadala som Jakeov pohľad. Ospravedlňujúco som sa na neho pozrela a nenápadne som mykla hlavou na otcovo auto. Naštvane pokrútil očami a rukou mi ukázal, že mi zavolá. Prikývla som a znovu sa otočila naspäť. Pokrútila som hlavou a napravila si tašku na ramene.
„Nechceš si sadnúť dopredu?“ spýtal sa ma otec, ktorý si ma obzeral v spätnom zrkadle.
„Nie, ďakujem,“ odsekla som a pripútala sa.
Len mykol plecom a naštartoval. Zdá sa mi, že môj otec sa drží svojho sľubu a bude po mňa chodiť každý deň. Naozaj si môžem povedať, že nenávidím svoj život…

Foto: wallpaper.zone 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here