Z pohľadu Georga
Neviem čím ma priťahovala. Mala krásne plavé vlasy, ktoré jej pri tanci padali do tváre a presne vedela ako sa má zatočiť, aby vyzerala fajnovo. Možno to boli tie štíhle nohy, vyššie ako Eiffelovka. Možno ma vzrušovalo to znamienko za pravým uchom, kde by som ju chcel bozkávať. Možno tie plné pery natreté matným rúžom slivkovej farby. GEORGE! Preber sa, nemôže si ťa predsa jedna baba takto obmotať okolo prsta. A navyše má „pravý hák“ ako skutočný bojovník. [sociallocker]

,,Nezízaj tak na ňu, ešte ti vypadnú oči.“ smial sa mi Ryan, ktorý popíjal už tretí pohárik.
,,Rozumieš tomu? Ona sa tu predo mnou krúti snáď schválne!“ podotkol som. Aj keď by som bol rád, ak by to tak bolo.
,,Choď za ňou nie? Veď si predsa nejaký lovec.“ vysmieval sa mi.
,,Počkaj, počkaj. Niečo ti tu tečie.“ a snažil sa mi utrieť ústa.
Idiot.
Táto ženská si vyžaduje niečo viac, ako len obyčajný drink a milý úsmev. Bude to výzva. Ale ja mám výzvy rád. Vyzerala tak na 27, mohla byť môj ročník. Fajn. Idem na to.
Pomaly som sa ocitol na parkete a nenápadne sa snažil pretancovať až k nej. Ocitol som sa tesne za jej chrbtom a začal som s ňou tancovať. Cítila ako jej dýcham na krk a ja som sa nemohol nabažiť jej vône. Wau! Ako lesné ovocie v chladenom nápoji. Neskutočné.
Keď som videl, že sa chytá, neprestával som a chcel som ju chytiť za boky a pritiahnuť si ju bližšie. Nebránila sa.
,,Ahoj kráska, môžeme začať odznova?“ pošepkal som jej do ucha.
,,To si píš, že môžeme.“ odpovedala, no stále sa neotočila.
Chytil som ju oboma rukami a jedným okom som pozrel na Ryana. Ten na mňa s uznaním žmurkol a mierne sa poklonil.
Cítil som, že sa naše telá vlnia ako jedno, dnes bude moja.
,,Zabudla som sa ti predstaviť.“ a otočila sa na mňa. Nestihol som sa na ňu ani poriadne pozrieť keď v tom mi do tváre vyliala celé svoje Martini, ktoré držala v ruke.
,,Hej?? Blázniš?? Čo sa deje? Si normálna?“ nestačil som sa čudovať, odtrhol sa od nej a z očí si utieral sladkú žbrndu.
,,Normálny asi nebudeš ty! Nestačila ti tá facka vonku? Vravela som, aby si sa ku mne nepribližoval. Rada som ťa spoznala, mimochodom, to Martini je na teba!“ lišiacky sa mi usmiala do tváre, odhrabla si vlasy a zmizla v dave.
Radšej som sa nepozeral Ryanovým smerom, už zdiaľky som cítil, ako si túto situáciu doslova vychutnáva.
,,To čo malo byť??“ naťahoval som sa po servítky, hneď ako som prišiel späť k baru.
,,Poviem ti brácho, dievča má štýl! To sa jej musí nechať.“ uznal.
,,Štýl? To dievča si nájdem a prisahám ti, že to tak nenechám. Krava!“ bol som neskutočne naštvaný. Ešte nikdy ma žiadna baba takto neponížila. Čo to ako malo znamenať? Kto si myslí, že je? So mnou sa takto zahrávať nebude.
,,Som celý mokrý a lepkavý. Vypadnime odtiaľto!“ skríkol som na Ryana a vôbec ma nezaujímalo, že sa baví. Mal som toho akurát tak dosť. Chcel som len sprchu a dobre vychladenú whiskey s cigarou. Tieto ženské ma raz privedú do hrobu.

,,Poviem ti, toto som ešte nezažil!“ rozčarovaný som si sadol na pohovku a uterákom si sušil mokré vlasy.
,,Prečo sa to vlastne všetko začalo? Som nejaký zmätený.“ pýtal sa Ryan, ktorý ale rovnako nerozumel celej tejto situácii.
,,Ja ani neviem. Pri vstupe sa začala čertiť, už vtedy sa mi páčila. Vraj tam stála dlho a my sme sa predbehli. A pritom som ju pekne za ruku mohol vziať a užili by sme si pekný večer.“ nechápavo som krútil hlavou a usrkol si z pohára.
,,Kašľať na ňu. Pravdepodobne ju už v živote neuvidíš.“ kývol rukou Ryan.
,,Tak toto nie bro! Nájdem ju aj keby som mal prejsť všetky podniky v New Yorku!“
,,Veľa šťastia kámo. To nedáš. Uvedomuješ si, že v New Yorku žije sedem miliónov ľudí?“ vyvalil oči a neveriacky krútil hlavou.
,,Spamätaj sa a nechaj tú žubrienku tak. Takých ešte bude.“
Ani sám som nevedel, ako by som ju našiel, no stála za to. Nebolo to len o tom, že by som ju chcel vytrestať za to, ako sa dnes ku mne správala. Na tej babe bolo niečo, čo som nevidel snáď na žiadnej. Neskutočná charizma, oheň, živelnosť. Bola ako lavína, ktorá ťa strhne so sebou a nenechá ťa na pokoji. Prirodzene, to som pred Ryanom priznať nemohol. Nepotreboval som ďalšie výsmešné komentáre. Nehovorím, že som sa do nej zamiloval, to je hlúposť. Chcel som ju ešte vidieť. Ešte aspoň raz. Pozrieť sa do jej zelených očí a bozkávať ju, až kým by neomdlela. Neviem, čo to so mnou je. Toto som necítil pri žiadnej. Ani pri Jessice.

Z pohľadu Jess

Aký pekný deň. Užívala som si každý slnečný lúč, ktorý padal na moju tvár. Sedela som na terase a počúvala staré platne, ktoré sme s Jakeom našli na povale. Dnes bol v práci. Jeho prvý deň. Som na neho hrdá a teším sa, ako sa snaží a chce, aby som sa mala dobre. Presne tak ako mi vždy sľuboval. Všetko je perfektné až na jednu vec.
Cítim sa nepotrebná. Umyla som snáď všetky poličky a komody v dome, utriedila oblečenie a riady, dokonca som sa snažila upiecť koláč. Nudím sa. Tak rada by som sa s niekým porozprávala. Veľmi mi chýba Candice. Toľko by som jej toho chcela povedať. Čo asi robí? Ako sa má? Spomenie si ešte na mňa?
Och Bože, čo mám robiť? Domov sa už nikdy nevrátim, ale potrebujem ju počuť. Keď už nemôžem počuť a vidieť svojho malého brata, veľmi rada by som chcela vedieť ako sa má Candice. Toľkokrát mi pomohla. Za ten krátky čas som ju spoznala až veľmi dobre. Bola bláznivá a možno pôsobila ako namyslená bábika, ale to všetko bola len maska. Vo vnútri je to nesmierne citlivé dievča, ktoré potrebuje trocha lásky. Je mi ľúto, že tam nemôžem byť pre ňu. Je v tomto svete sama a nemá nikoho.
Ok. Potrebujem plán. Premýšľaj Jessica. Síce mi Jake sľúbil, že sa pokúsi niečo zistiť, no ja som ju chcela počuť. Čo by sa mohlo stať? Kto by už odpočúval starú dedinskú telefónnu búdku niekde v dedine Pánubohu za chrbtom?
Vzala som si nejaké drobné a rozhodla som sa, že sa prejdem do dediny. Určite nájdem nejaký telefón, konieckoncov Jake sa ani nemusí nič dozvedieť. Veď to sú ženské záležitosti. Možno keby som ho veľmi prosíkala, pristúpil by na to, že by nás Candice prišla pozrieť. Och, to by bolo úžasné!

Po necelej polhodine som sa dostala na cestu, ktorá viedla priamo k dedine. Už iba chvíľu. Celou cestou som premýšľala, čo jej poviem. Už som sa nevedela dočkať. V diaľke som uvidela telefón. KONEČNE! Vydýchla som a rozutekala sa.
,,Prosím? Kto volá?“ ozval sa jej príjemný hlas a ja som odrazu cítila, že všetko je tak ako má byť.
,,Candice?? Candice zlatko, to som ja, Jess.“
,,Jessica??? Jess. Ahooj! Preboha, ani nevieš ako dlho som čakala na tento telefonát. Kde si? Ako sa máš? Si v poriadku? Čo Jake? Máte kde bývať? Nie si tehotná?“ vyvalila na mňa snáď milión otázok a ja som sa musela zasmiať.
,,Tehotná? Ty si šialená. Chýbaš mi.“ usmiala som sa do telefónu, ten úsmev musela dokonca počuť.
,,Mám sa dobre Candice, všetko je super. Jake si našiel prácu, bývame v chate jeho priateľa. Nemôžem ti povedať kde sme, ale veľmi rada by som ťa videla.“ pri tom pocite som zrazu zosmutnela.
,,Zlatko aj ty mi chýbaš. Keby si vedela, čo všetko sa tu udialo. Musím ti toho toľko povedať.“ neprestávala. Tá snáď ani nedýchala koľko veľa mi toho chcela narozprávať.
,,Candice, viem, že asi chcem veľa. Ale potrebujem, aby si pre mňa niečo urobila.“
,,Jess, hocičo. Povedz a ja to spravím. Ako ti môžem pomôcť?“ ochotne sa ponúkla a ja som od nej ani nič iné nečakala.
,,Vieš sa pod nejakou zámienkou dostať do nášho domu? Skontrolovať môjho Thomasa? Samozrejme, aj otca ako sa mu darí a čo majú nové. Domov skrátka zavolať nemôžem.“ pekne som ju poprosila.
,,Ale jasné Jess. To je teraz najmenej čo pre teba môžem urobiť. Nič viac?“ spýtala sa a ja som sa len modlila, aby sa spojenie neprerušilo.
,,Vieš zabehnúť aj k Jakeovi domov? Viem, že je to čudné, ale ty si určite niečo vymyslíš. Donášku pizze alebo hocičo.“ navrhla som a obe sme sa zasmiali.
,,Prosím, urob to pre mňa.“
,,Ale jasné Jess, už mi chýbalo nejaké dobrodružstvo. Ale ako ti dám vedieť?“ spýtala sa vzápätí.
,,Ja sa ti ozvem, určite. Hlavne si dávaj na seba pozor. Mám ťa rada Candice. Si skvelá kamarátka.“
,,Ty sa hlavne správaj slušne, a žiadne prasačinky keď ste teraz sami. Si ešte pod zákonom.“ zasmiala sa a o pár sekúnd telefón zapípal.

Z pohľadu Georga

,,George, potrebujem využiť tvoje počítačové znalosti. Chlapci našli mobil, vieš sa do neho dostať a vytiahnuť z neho informácie, ktoré by sa nám mohli zísť?“ poprosil ma Jeremy, zatiaľ čo som sotva stihol rozlepiť oči.
,,Komu patrí? Čo konkrétne odo mňa chceš?“ nechápavo som sa na neho pozrel.
,,Vieš, že nefungujem, kým v sebe nemám aspoň určitú dávku kofeínu.“ podotkol som a moje kroky smerovali rovno do kuchyne.
,,Chcem to ešte dnes. Dúfam, že sa na teba môžem spoľahnúť.“ a odišiel nevedno kam.
,,Jasné Jeremy! Stačí pekne poprosiť.“ podotkol som ironicky. V posledných dňoch som bol mierne podráždený a vôbec som si nechcel priznať čím to bolo. Ňou. Nemohol som sa sústrediť, nespal som dobre a pred očami som mal jej pohľad, mimiku a hlas. Dokonca som chcel, aby ma sánka znova začala bolieť. To bola jediná spomienka, ktorú som cítil a chcel som ju cítiť znova.
Vzal som laptop a neunúval si obliecť ani len tričko. Sedel som za kuchynským pultom len v trenkách a hneď som sa pustil do práce. Zjavne som bol znova v celom dome sám, a popravde, neprekážalo mi to.
V tom som začul zvonček. Návšteva? Tu nezvykneme mať hostí. A už vôbec nie neočakávaných. Kto to je? Pravdepodobne si len Jeremy zabudol kľúče.
Otvoril som dvere a skoro mi zabehlo.
Tá kočka z klubu stála priamo pred mojimi dverami. Snívam? To ako vážne? Alebo si zo mňa vesmír robí žarty.
,,Ty? Nevedela si bezo mňa vydržať? Priznaj sa.“ podpichol som, a aj keď som sa snažil byť nad vecou, bol som totálne a absolútne vyvedený z miery.
,,Počkaj, čo tu robíš? Hľadám Jeremyho Smitha. Kto si? Počkať, počkať…“ chytila sa za čelo a vyzerala skôr pobavene ako sklamane.
,,Ak mi povieš, že si George tak si ten minulý večer budeme musieť zopakovať a na tvojej hlave skončí viac ako len jedno Martini.“ zdvihla obočie a dala si dole slnečné okuliare.
,,Odkiaľ ma poznáš?“ nechápavo som pozeral ako teľa a nevedel čo povedať.
,,To je jedno, nechcem sa zdržovať. Zavoláš mi prosím Jeremyho?“ naliehala.
,,Nie je doma. Chceš ísť ďalej? Aj by som ťa oslovil, ale nespomínam si, že by sme sa zoznámili.“
,,Nezoznámili, ani sa nezoznámime. A už vôbec nie keď sa tu na mňa spoza tvojich trenkov „usmieva tvoj verný kamarát“ pozrela mi na rozkrok a otočila sa rozhodnutá odísť. Okamžite som si trenky prekryl rukami a trápnejšie som sa cítiť nemohol.
,,Počkaj, povedz mi ako sa voláš. Ako mám povedať Jeremymu, kto ho hľadal?“ nemohol som ju takto pustiť.
,,Candice. Povedz, že tu bola Candice, a že ešte prídem. Za Jeremym.“ dokončila a nastúpila do auta.

Foto: Tumblr [/sociallocker]

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here