Ležal na zemi. Bezvládne. Už nikdy sa na mňa nepozrie, už nikdy sa na mňa neusmeje ani ma nikdy neupozorní. Môj ocko bol mŕtvy. Napriek tomu všetkému čo mi spôsobil, milovala som ho najviac na svete. Postaral sa o nás. Čo bude teraz s mojím malým bratom? 

Snažila som sa vyvliecť z lán, ktoré mi zväzovali ruky. Nebolo to vôbec jednoduché, ale potrebovala som byť pri ockovi. Poslednýkrát. A pri Jakeovi, ktorý taktiež dýchal z posledných síl. Bože, zošli mi nejakú pomoc. Nemôžeme tu všetci zomrieť. Nie takto, nie teraz. Ale čo to otec šepkal Jakeovi? Prečo ho vlastne zachránil, keď ho nenávidel a takto doriadil?

Billy zrejme nepredpokladal, že plán skončí takto.
,,Elijah, musíme odtiaľ vypadnúť. Okamžite. Títo nech tu zhnijú, aj tak sú nepotrební. Mám všetko čo som chcel. John sa nakoniec prejavil ako veľmi dobrý priateľ. Vypadnime kým nás tu niekto nenájde, títo tu aj tak do pár dní zdochnú. Majte sa pekne holúbätká. Nakoniec som vám pripravil šťastný koniec, nemusíte mi ďakovať.“ usmial sa a pomedzi hnusne zafajčenými žltými zubami sa mu zaligotal jeden zlatý.
,,Jake vydrž, pomôžem ti.“ videla som ho ako bezvládne ležal, ale bol pri vedomí. Čo budem robiť? Jessica premýšľaj!

Z pohľadu Candice

,,Je to ešte ďaleko?“ spýtala som sa Georga keď sme už pár hodín šli len po rovnej ceste, bez akejkoľvek odbočky.
,,Nie, už sme skoro tam, musíme sa poponáhľať. Stratili sme veľa času.“ vravel nervózne a snáď prvýkrát som ho videla skutočne vystrašeného.
Tak ako som sa obávala našej spoločnej noci, nič sa nekonalo. Ja som zaspala ako malé dieťa, bola som strašne unavená. Neviem prečo, s ním sa nebojím. A už veľmi dlho sa mi nespalo tak dobre. George bol celú noc hore a zisťoval nejaké veci. Nad ránom sme vyrazili, ešte ani poriadne nesvitalo. Podarilo sa nám nejako zistiť kde sa Jake s Jessicou nachádzajú, no ja som dokázala myslieť len na jediné – čo ak prídeme neskoro. To si nikdy neodpustím.
,,George?“ spýtala som sa tichým hlasom.
Pozrel sa na mňa a bez slova čakal otázku.
,,Sľúbiš mi niečo?“ stále som na neho uprene pozerala.
Bála som sa reakcie, ale potrebovala som to od neho počuť. Bol jediný, na koho som sa teraz mohla spoľahnúť.
,,Sľúb mi, že ich zachrániš, že všetko bude v poriadku.“  nechcela som pustiť slzu, nemohla som ukázať aká som zraniteľná.
,,Sľubujem ti, že si všetci štyria vyrazíme na fajnový film a my dvaja večeru preskočíme.“ usmial sa a chytil ma za ruku.
To je ale idiot, pomyslela som si. Ale vlastne to bolo presne to, čo som chcela počuť.

,,Sme na mieste.“ povedal George, ktorý odstavil auto troška ďalej a prstom ukázal na peknú chatu nižšie.
,,Tak ideme, na čo čakáš?“ chcela som sa okamžite rozbehnúť za Jess.
V tom ma však George stiahol za tričko späť do auta.
,,Upokoj sa zlatko, musíme byť opatrní. Čo ak je tu niekde John? Alebo horšie, Billy?
,,Nevolaj ma zlatko.“ odvrkla som.
,,Pšššsst“ tíšil ma George a obaja sme sa krčili za kapotou auta.
,,Vyzerá to tu zvláštne, tak pokojne.“ krútil hlavou, zatiaľ čo sa pozeral na všetky strany.
,,Daj mi ruku, pôjdeme dovnútra spolu.“ a podal mi svoju dlaň.
,,Spamätaj sa. Nepotrebujem ťa držať za ruku.“ znova som bola nepríjemná, ale on si to vážne všetko zaslúžil.
,,No vŕŕŕ, čo si ku mne taká zlá?“
,,Dobre, teraz tu nie sme preto, aby sme sa fyzicky zbližovali.“ odbila som ho, ale všetko s takým úškrnom, že dobre vedel, že možno by som niečo mala za lubom.
,,Máš pravdu, ja si ťa nechám na neskôr.“ žmurkol na mňa.
Keď sme sa pomaly priblížili k domu, nikde sa nič ani nepohlo. George vošiel pomaly dovnútra avšak nikde nič. Ani živej duše.
,,George!“ zvolala som a ukázala na rozhádzaný nábytok v obývačke.
,,Myslíš, že…“ nestihla som dokončiť, George ma prerušil.
,,Nie, všetko bude v poriadku.“ a vyťahoval z vrecka mobil.
Vytáčal nejaké číslo a nervózne čakal na linke.
,,Ryan, do pekla kde si?“ zanadával v momente, keď dotyčný zdvihol.
,,Potrebujem aby si okamžite zistil, kde je v River Mountains a okruhu aspoň dvadsať kilometrov opustená továreň, sklad, garáž hocičo. Urýchlene mi to pošli.“ a zložil.
,,Nasadaj Candice, musíme ich nájsť.“ povedal rázne a ja som nemala odvahu odporovať alebo znova žartovať.
Celou cestou sme sedeli ticho. George v jednom kuse pozeral do telefónu, striedavo nadával a hromžil. Bála som sa, aby sme ešte niekde nenabúrali. Zdalo sa, že presne vedel kde ide, teda aspoň to tak vyzeralo.
,,George, upokoj sa a povedz mi, čo sa deje? Kam ideme?“ opatrne som sa ho spýtala.
,,Candice. Musíš mi sľúbiť, že zostaneš v aute a nepohneš sa odtiaľ.“ prísne na mňa pozrel.
,,Čo? Čo tým myslíš, že zostať v aute? To určite nie! Tu visí na vlásku aj život mojej kamarátky. Neviem čo budeš robiť ty, ale ja ju idem zachrániť a rozhodne nebudem sedieť v aute.“ protirečila som.
Viac nepovedal nič. Možno videl, že nemá šancu alebo spriadal nejaký plán ako ma pripútať k sedadlu. Rútili sme sa snáď vesmírnou rýchlosťou, a po pár minútach sme pred sebou uvideli opustené skladisko akéhosi miestneho podniku. Odparkovali sme auto a pomaly sa vkradli pod okná. Vyzeralo to tam veľmi pokojne a ticho. Až príliš. Zrazu som uvidela Jakea ako leží vedľa nehybného tela. Jessica bola o pár metrov ďalej pripútaná k stoličke a nemohla sa rozviazať.
Chytila som sa za ústa a vložila som tvár do Georgovej hrude. Držala som sa, len tak tak a spadli by mi slzy.
,,Upokoj sa. Prosím. Musíš byť silná. Vyzerá to tak, že tu nikto viac nie je, ale musíme byť opatrní.“ chlácholil ma.
,,Počkaj chvíľu tu, idem sa pozrieť či je čistý vzduch, tak im pôjdeme pomôcť.“ pohladkal ma po vlasoch a z opaska vytiahol zbraň. Ó môj Bože, on má zbraň. Okej Candice, buď normálna. Veď to je len dobré, že je ozbrojený.
Celá som sa triasla, telo mi oblieval studený pot a veľmi som sa bála o Jessicu a Jakea. Vlastne aj o Georgea. Čo by som dala za obyčajné kino a večeru a nejaké trápne reči, ktoré k prvému rande nepochybne patria. Najhoršie bolo, že som stále nevedela, kto leží pri Jakeovi. Vôbec sa nehýbal a ja som nechcela myslieť na to najhoršie. Nikdy predtým som nevidela mŕtvolu.
,,Psst!“ zašepkal na mňa George a vytrhol ma z premýšľania.
,,Poď, ideme dovnútra. Nie je tu ani živá duša.“ chytil ma za ruku a spoločne sme vtrhli dnu.

Z pohľadu Jakea

Necítil som nič. Ani zlosť, ani bolesť, ani smútok, ani chuť po pomste. Ocitli ste sa niekedy v takom stave, keď ozaj necítite a je vám všetko jedno? Je vám jedno ako a kedy zomriete, či krvácate, či vás niečo bolí. Necítil som nič. Ak je to, čo povedal John pravda, som zamilovaný do svojej sestry. Miloval som sa s ňou, hladkal ju, bozkával, predstavoval si s ňou spoločný život. Chcem zomrieť. Okamžite a hneď. Nechcem sa na ňu ani pozrieť. Prečo to nepovedal skôr? Prečo dovolil aby to zašlo tak ďaleko? To ma až tak veľmi nenávidel? A čo môj otec? Kto je to? Kto je moja matka? Kto vlastne som? Všetko čo som mal v hlave ma ubíjalo, nemohol som sa na Jess ani pozrieť. Videl som, že je v poriadku, a že sa ku mne chce dostať. Musím sa dať dokopy a navždy zmiznúť z jej života. Definitívne a bezodkladne. Láska moja, prečo sa nám to stalo? Prečo musím tak veľmi pykať?

,,Bráško, bráško môj! Už sme tu! Trocha nám to trvalo, ale našli sme vás. Budeš v pohode!“ začul som známy hlas. Cez opuchnuté oči som sa pozrel pred seba a bol to on. George. Aj keď sa svojho času správal ako pako, bol to môj jediný priateľ. Bola s ním aj Candice, zatiaľ som však nechápal súvislosti.
,,George, dostaň ma odtiaľto. Musím sa vypadnúť od Jessicy čo najďalej.“ to boli posledné slová, ktoré si pamätám, potom nastalo ticho.

Foto: Pixabay 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Please enter your comment!
Please enter your name here